Gaia
I.
Vstala z postele zavčasu, prehodila nohy cez pelasť a započúvala sa do ticha prvých ranných lúčov. Otcova posteľ ešte zívala prázdnotou a matkina bola už zastlaná. Vykukla z okna, aby sa uistila, že dvere maštale sú odchýlené a má chvíľu čas. Pri chabom svetle prebíjajúcom sa cez privreté okenice po špičkách precupkala na druhý koniec izby, kde na podobločnici v rohu v hlinenej miske rozvoniavala tmavozelená rastlinka obsypaná malými fialovými kvietkami veľkými ako necht novorodeniatka. Pri pohľade na ňu zatvorila oči a rátala do desať.
Desať.
Oči stále zotrvávajúce v milosrdnej tme, pery pevne stisnuté. Matka za chvíľu príde, musí sa poponáhľať. Musí.
Pomaly otvára oči, snaží sa sústrediť na tie malé fialové lupienky, so sebazaprením prechádza nižšie, na listy, rozširujúcu sa stonku, na hnedé hrudky hliny. Rozostruje pohľad, ale dlho nevydrží, pozrie sa.
Zabudla dýchať.
Malý zelený klíčok. Tam, v miske zalievanej močom, ktorého pach úplne prebíja nádherná vôňa. Aby si nikto nič nevšimol.
Jačmeň znamená chlapec, pšenica dievčatko. Záleží na tom?
Dvanásť rokov a jeden mesiac. Keď spoznala Thyra mala o mesiac menej. Tancovala, pýrila sa, držala sa s ním za ruku, ležala na slame. Aspoň chvíľu byť šťastná. Otec ju sľúbil za doživotnú zásobu pálenky. Iba chvíľu šťastná. Chvíľku. Chvíľočku.
Zabije ju. Možno nie hneď, netrafí a spitý zaspí skôr, ako by udrel druhýkrát. Ale raz vytriezvie.
Chcela sa nadýchnuť, ale niečo jej zasadlo na hruď a celá sa roztriasla. Prestala si ovládať nohy, ruky, zosunula sa na podlahu a rozvlykala sa. Nezačula matkine kroky prekračujúce prach dverí.
Stačila jej chvíľa krátka ako mávnutie krídielka. Tak ako všetkým matkám na svete, aby pochopila obraz, ktorý sa naskytol jej vyblednutým modrým očiam. Nevládala však zdvihnúť ruku. Udrieť. Pohladiť. Len tak tam stála medzi dverami, keď sa Gaia prešmykla okolo nej, vyhýbajúc sa najmenšiemu dotyku, šuchnutia látky o látku, kože o kožu. Sledovala ju, ako sa stráca medzi stonkami púpav a vlasy jej pri behu vejú takisto ako v štvrtý deň mena.
Bežala. Letela nevediac kam. Kvapky sĺz jej bránili vidieť. Po pamäti sa stočila k jazeru, ktorému vďaka vetru v toto neskoré leto naskočila husia koža. Sadla si na breh, trasúc sa od vyčerpania a malými pästičkami si začala udierať do brucha. Silnejšie, rýchlejšie. Plač jej však odoberal aj tie zvyšky síl, čo jej ostali, a tak sa zviezla na všetky štyri, pomaly sa priplazila k jazeru a vnorila sa do jeho chladných vôd.
II.
Keď prešlo osem mesiacov a koniec jari ohlasovala vôňa zrelých čerešní pod prehýbajúcimi sa konármi, Gaia stále spala zimným spánkom. Od chvíle, ako ju matka vytiahla z vody a zababušenú v deke odtiahla do chatrče, neprehovorila ani slovka. Nevnímala nielen štebot sýkoriek v zime na okne, ale ani buchnáty otca a krik matky chrániacej ju vlastným telom. Jedla, čo jej predložili, modlila sa k Siedmim, ak ju vyzvali, plátala nohavice, ak jej nakázali, ale dni a noci sa jej zlievali v jedno.
O čo viac sa cítila prázdnejšia, o to viac sa začalo hýbať. Keď si už brucho neskryla pod vyblednutou jarnou tunikou, prestala chodiť von aj na sviatosti a stránila sa pohŕdavých a odsudzujúcich pohľadov. Nie kvôli sebe. Kvôli matke. Stačilo jedno jediné škodoradostné slovíčko v krčme a nasledujúce ráno sa tá jej srdcu najdrahšia bytosť budila so sinkami na tvári. Ale ani jedna z nich sa nikdy neposťažovala. Tak to malo byť.
Keď začali pôrodné bolesti, zatla zuby a celý deň nevydala ani hláska. Ležala, dívajúc sa na tretie brvno od povaly, kde si pavúk spriadal svoju sieť. Minúty, hodiny, večnosť. Snažila sa nežmurkať, a tak jej oči čoskoro zaliali slzy. Pavúk sa pred ňou menil, nadobúdal groteskné tvary, striedavo sa mu zväčšovala hlava, potom bruško a keď zažmurkala, celý sa znova zmrštil do podoby neškodnej hávede.
Už len chvíľu a bude čistá. Už ju nič nebude zvnútra vyžierať. Už jej to nič nebude pripomínať. Všetko bude ako predtým. Bude čistá. Hlavne sa nepozrieť.
Krk už mala celý stŕpnutý od pohľadu na stenu, keď sa objavila hlavička. Matkine slová k nej prichádzali spoza mlhy, akoby tlmené páperím. Len čo sa jej zvalila na brucho a bolesť postupne ustupovala, pavúk chytil muchu. Čiernu, veľkú, so zelenými odleskami. Ale sieť bola slabá, krídielkami ju potrhala a ubzikla.
Vo chvíli, ako Gaia začula plač, prehlušila ho hlasným spevom.
III.
Keď sa zobudila, bol už doma z krčmy. Prekvapene otočila hlavu k radostnému zavýjaniu podfarbenému riedeným vínom. Naposledy ho videla takého veselého v deň jej zásnub.
„Žena,“ kričal už od dverí. „Že neuhádneš, kým sa stane náš vnuk!“
Potácajúc prešiel do stredu izby a vyzývavo sa zahľadel na matku. Neodpovedala, ani sa neotočila, iba ďalej miešala polievku v hrnci. Pokračoval bez toho, aby si to všimol. Hlas sa mu zadŕhal neskrývanou pýchou.
„Dal som ho do služby Pavúkovi! Sám veľký Pavúk mi vravel, že bude mať preň nesmiernu cenu! Počuješ?! Z toho pankharta predsa len niečo vyrastie!“
Nečakajúc na odpoveď, vyrútil sa z dverí a noc ho pohltila spolu so štrngotom zlatiek v jeho kapse.
Gaia zavrela oči. Všetko bude ako predtým.
IV.
„Septa! Septa!“
Vzhliadla k mohutnej bielej postave, ktorá sa k nej náhlivo blížila. Kuchárka ledva lapala dych, predklonila sa a vypúlila oči od námahy, akoby sama potrebovala pomoc. Snažila sa ju upokojiť, ale rukami začiernenými od hliny jej len zafúľala mäsité ramená. Keď bola žena konečne schopná hovoriť, dozvedela sa od nej, že pohárnika uštipol had pri neďalekom múriku.
Gaia si podkasala sukne a utekala k vzdialenému rohu bylinkovej záhrady. V rýchlosti vykopala šedozelený koreň, nehľadiac na to, že jej vyletujúca zemina úplne zničila čerstvo naškrobené rukávy a ponáhľala sa smerom, ktorý jej ukazoval trasúci sa kuchárkin prst.
Hneď ako vysala jed, vypálila ranu a ošetrila spoteného a vystrašeného chlapca, sadla si do svojej komôrky na posteľ a prstami žmolila začiernený rukáv.
Toto je to, čo chcela robiť. Pomáhať ľuďom, slúžiť Matke. Mať pokoj v duši.
Vidia to bohovia? Vidia, ako sa snaží, drie, utiera slzy? Nič nechce, iba sa nadýchnuť bez tej ťažoby pri srdci. Bez tej každodennej tupej bolesti, ktorá ju vo chvíľach samoty celú prestupuje a vháňa jej slzy do očí. Chcela byť iba čistá a zatiaľ sa stále cíti špinavo a rozpoltene. Niečo jej chýba. Myslela si, že je to viera, tak šla za Siedmimi. Že je to láska, tak uľavuje blížnym svojim. Zostala jej nádej. Má si ju pestovať? Živiť v sebe ako tie korienky v záhrade?
Je to všetko Matkin zámer, aby naveky trpela? Alebo jej naznačuje, že to všetko nestačí, že má podstúpiť očistu iným spôsobom?
Nevidela ani jeho tvár, ale matka hovorila, že má jej hnedé oči. Potom stíchla, keď sa Gaia na posteli neotočila a stále hľadela na tretie brvno od povaly. Bolo to tak dávno, a predsa si aj po toľkých rokoch presne vybavuje, ako tkal svoju sieť.
Kľačiac na kolenách pri úpenlivej modlitbe sa rozhodla.
Varys
Keď sa za ňou zatvorili dvere, ostal prekvapený. Čakal rázne buchnutie, treskot ako prejav nenávisti, smútku, straty. A ona sa iba bez slova otočila a pri odchode bledou rukou nežne stlačila kľučku na jednej i druhej strane.
Vzácna to žena. Je to však ešte žena? Je on vôbec muž?
Uškrnul sa.
Pôvodne jej nechcel povedať pravdu. Milosrdnú lož milosrdnej septe. Zaslúžila by si to. Zomrel na štíte, tak ako sa na správneho vojaka, služobníka ríše patrí. So všetkými poctami a tučným mešcom pre jeho milovanú ťarchavú novomanželku. Môže byť naňho hrdá.
Ale potom si uvedomil, kto je a čo chce. Nemal už o sebe ilúzie. Nehral sa na dobrého. Nehral Nedovu hru. Tá neposkytuje výhodu predátorovi ako je on a jej ovocie je od sladkosti na hony vzdialené.
Samozrejme, aj on bol len človek, ktorý mal z času na čas slabšie chvíľky. Ale také našťastie už dávno nenastali. Ani dnes, a preto jej povedal pravdu. Pretože v celej tejto hre o tróny niečo chýbalo. Ženský element je vo výchove chlapca nenahraditeľný. Vo výchove kráľa, opravil sa. A preto jej dal ponuku, ktorú vedel, že nakoniec prijme. Dotlačí ju k tomu ten z najzákladnejších ľudských pocitov. Pocit viny. Vôľa napraviť pred sebou a pred bohmi príkorie, ktorého sa dopustila na vlastnom synovi, zomierajúcom priamo pred očami kráľovnej. Syn za syna, matka za matku. Gaia za Eliu.
Dá jej však iné meno, aby ju nikdy nik nespájal s dávnou krvavou minulosťou.
Gaia
Keď vystupovala po schodoch, rozbúchalo sa jej srdce nádejou. Myslela, že už žiadnu nemá, že už vypudila všetky jej zvyšky, ale keď jej povedali, že na vrchu schodiska čaká On, nohy jej na chvíľu vypovedali poslušnosť.
Život ju naučil nedôverovať ľuďom. Alebo len nechcela veriť? Čakala lož tam, kde bola pravda, lebo tak jej kázal materinský pud? Ak Pavúk klamal iným, prečo by nemohol aj jej?
Možno žije, možno je bábkou v ich rukách v domnení, že on je princ, ktorý bol zasľúbený. Možno…
Kráčala ďalej, klopiac zrak k zemi. Keď konečne zastala pred ním, neodvážiac sa zdvihnúť hlavu, oslovil ju mäkkým, zvučným hlasom.
„Teší ma, že si prijala moje pozvanie, septa Lemore.“
„K službám, pane.“
Zadívala sa do jeho fialkastých očí a v kútiku sa jej zaligotala slza.