Krajom sa istý čas túlala skupinka, ktorá si hovorila „Sedem statočných“. Raz to niekde započuli a nenapadlo im nič lepšie, ako si tak hovoriť. Keby ich bolo sedem, tak by bolo všetko v poriadku, no boli to traja mladí muži, kráčajúci svetom a ani tej statočnosti im do vienka nebolo udelenej veľa. Neboli to chrabrí rytieri, túžiaci po krásne rúčke princeznej, rozmaznávanej oteckom od začiatku jej jednoduchého a útleho života. Neverili ani tomu, že by boli schopní padnúť v boji za toho druhého, nieto za niekoho iného, koho vari ani nepoznali. Po tomto svete už takých hrdinov kráčalo veľa, hovorili si. Títo mladí muži chceli byť iní. Chceli sa postaviť systému a bojovať skôr proti nemu, než proti bojovníkom s mečmi a štítmi. Boli to rebeli. A odkiaľ prišli ? Povráva sa, že nieto zeme, ktorá by im bola domovom. Prichádzajú a odchádzajú, ani čoby nomádmi boli. Jeden svet im veru nestačí, chodia z jedného do druhého a ich príbehy sú hodné aspoň ústneho a vari aj písomného záznamu. Reku, tu je jeden z nich.
Dorne, krajina tisícich možností. Dobre, možno ich nie je také množstvo, no jednako sa tam určite dalo dobre opiť a zabaviť. Nejedno mesto sa mohlo popýšiť kvalitnou krčmičkou alebo hostincom, kde predávali všakovaké pitie a veru, alkohol v týchto miestach mnohokrát nahrádzal čerstvú vodu.
A presne v týchto končinách zakotvilo Sedem statočných. Netušili, ako sa im podarilo dostať sa z bohmi zabudnutej krajiny, ktorej názov si neráčili zapamätať, až do mocnej pevnosti Sunspear, kde konečne, po strastiplnej ceste, prestali hýbať končatinami a povedali si, že ich púť je na konci. Všetko to zvalili na púť, no bolo očividné, že na konci boli so svojimi silami oni, no keďže púť je relatívny a necitlivý pojem, tak je predsa lepšie vyhovoriť sa na ňu. Púť im to nikdy nezabudla.
Kráčali ulicami, ak sa to dalo nazvať krokmi a obdivovali krásy hradných múrov, obydlí a všetkého, čo bolo s tým späté. Masívne veže boli pre nich fascinujúcim dielom ľudských rúk, no omnoho viac ich zaujalo miesto zvané „Prístav pútnikov“. Pravdupovediac ani jeden z nich nebol schopný prečítať názov hostinca, stojaceho v blízkosti hradieb a už zvonku zapáchajúceho po opitých námorníkoch a pirátoch, a tak ho jednoducho pomenovali podľa seba. Skutočný názov bol o kúštik iný, pretože už mnoho rokov sa táto krčma nazývala „Kraj sveta“ a aj keď meno mohlo znamenať, že niektorí považovali Sunspear za posledné významné miesto Westerosu, tento názov znamenal skôr to, že krčma je posledné miesto, kde človek túži stráviť čo i len jeden deň. Stávalo sa však, že tu zablúdili mladé páriky milencov a zaľúbencov, keďže si mužská polovica nevážila slová a pre ženskú bola schopná ísť aj na „kraj sveta“ a dojaté dievča bolo tak mimo z týchto slov, že keď ju chlapec priviedol do baru, neraz odpadlo. V taktom prípade pohotový hostinský pripravil špeciálne menu nazývané „Modré z neba“, čo bol vlastne kýbeľ s vodou, ktorý následne chlapec vylial na spiacu devu. A tak mladí muži zabili dve muchy jednou ranou. Nielenže išli kvôli láske až na kraj sveta, ale tiež jej priniesli aj modré z neba. Ale o tom nie je tento príbeh.
Do baru prvý vstúpil najvyšší z nich, odetý prosto v hnedých vlnených nohaviciach, ktoré mu boli voľné a ešte k tomu boli zastrčené v kožených čižmách, siahajúcich takmer až po kolená. Taktiež kožená vesta mu sedela ako uliata na jeho pomerne vypracovanom tele a biela košeľa pod ňou bola obzvlášť spokojná s telom svojho pána. Ihneď ho však omámil zápach rybaciny a skazeného vína, ktoré snáď ani nebolo vyrábane z hrozna, ale z nejakého ovocia, ktoré sa pokazilo ešte skôr, ako sa majiteľ rozhodol, čo s ním spraví a tak ho, po dlhých nočných debatách so slamenou bábikou premenil na víno. Tvár sa mu zmrštila do znechuteného výrazu a prižmúril oči, keďže ten zápach nebol len citeľný ale aj viditeľný a hmatateľný. Takýmito očami hľadal miesto, kde by si s priateľmi sadli.
Za ním však do baru vbehli jeho vysmiati druhovia, oblečení podobne, ako ich kamarát, len farby textílie a možno očí mali iné. No zatiaľ čo druhého hlavu zdobil otrasný slamený klobúk, ktorý už dávno vypadol z módnej kolekcie sedliakov, posledný z nich niesol na pleci lutnu, vyzerajúcu však ako kus dreva s pár strunami navyše. Vzdelaný človek by veru aj pochyboval o schopnosti vydania nejakého zvuku z toho nástroja a nieto zahrania určitej krásnej, melodickej piesne, ktorými Westeros prekypoval.
Miest na sedenie bolo na počudovanie dosť. No mládenci sa neunúvali sadnúť si k stolu a čakať, kým sa jedna z dvoch nie moc sympatických čašníčok odhodlá skoncovať s večným pľutím do pohárov a obslúži ich, ale rovno si sadli k pultu.
Hostinský patril k zjavne k priateľským starým pánom, vyznačujúcim sa hlavne zmyslom pre humor, fúzmi pod nosom a špinavými ušami. S čudným južanským prízvukom ihneď oslovil mierne zmätených mladých mužov.
„Dobrý deň sa praje, páni. A odkiaľ že sa k nám dostávajú takýto do tváre svetlí, slnkom nepoškvrnení mládenci. Zo severu prichádzate, zo severu?“ Popod fúzy každé jedno slovo odmrmlal ako keby žul horúci zemiak a bál sa ho vypľuť alebo prehltnúť.
„Svetlí? Jáj, vy myslíte farbu pleti. No veru, zo severu. Južné vetry vejúce odtiaľ nás priviali do týchto končín.“ prehovoril sebaistým hlasom najvyšší s krátkymi vlasmi, zakrývajúcimi mu čelo.
„A či vám to aj logicky myslí, mladý pán. Tak teda, čo vám môžem ponúknuť z našej bohatej ponuky? Určite ste si ráčili všimnúť, že u nás máme hlavne vína a všakovaký sortiment môžete nájsť v našich skladoch. Ak by som vám mohol odporučiť, tak ako cudzinci musíte ochutnať naše dornské kyslé červené, ktorého chuť pripomína trpkú prácu našich vinárov. Alebo silné víno, tmavé ako krv a sladké ako pomsta.“ jeho oči sa zúžili a nevedno, či to bolo kvôli ďalšej smradľavej vlne, alebo kvôli pôžitku s akým hovoril o vínach.
„Chlapi, čo hovoríte na to víno sladké ako krv a tmavé ako pomsta, či ako to bolo? Mohlo by nám dobre padnúť po našej dlhej ceste.“ navrhol mladík s klobúkom. Jeho tvár stále neopustil úškrn a pomedzi zuby mu prebehol nezbedný jazyk.
„Nie som proti, priateľu, len či to nebude drahé. Síce tuto Poet zjavne nemá núdzu o peniaze.“ dohovoril a štuchol lakťom do posledného kamaráta.
„Ak by nám tento váš poet zahral niečo z jeho repertoára, môžem vám to dať grátis. Hudbu sme tu nemali ani nepamätám.“ zachichotal sa hostinský ako keby ho ten zemiak v ústach pošteklil pod pazuchami.
„Môže byť. Len nám prosím vás už doneste to víno, pretože smäd dokáže byť v tomto teple krutejší ako hnev starej matky, ktorej obed ste nechali na stole.“ príjemným hlasom nakoniec prikývol muž, menom Umelec a v priateľských kruhoch zvaný Poetom.
„Hneď to bude, zatiaľ si urobte pohodlie. A vy, mladý muž, dajte si dole klobúk. Viete predsa, že sa nepatrí v miestnosti sedieť s pokrývkou hlavy.“ ukázal prstom na Slamáka, pretože tak prezývali svojho druha kamaráti, a potom sa pobral do skladu po víno.
„Júj, ale som rád, že sme sa zastavili práve tu. Je tu skvelá atmosféra, priamo sa to žiada, aby som niečo zabrnkal. Sledujte moje prsty, nedočkavo trasúce ako jesenné lístie stromov, túžiace konečne opustiť korunu a padnúť na zem.“ dohovoril, ukazujúc svoje ruky do pléna.
„O čom to hovoríš, Umelec?“ opýtal sa udivene Slamák, mľaskol jazykom a spoločne s Dlhonohom, zvaného tak kvôli jeho dlhým nohám(čomu inému predsa) , sa na neho prísne zadívali.
V tom však už prišiel hostinský aj s nesympatickou čašníčkou a priniesli džbán plný vína. Pravdupovediac, niesla ho len servírka a krčmár sa usmieval popod fúz akoby mal za lubom nejaké tajné fígle. Ako však žena niesla krčah, neraz z neho vyliala poriadny obsah kvalitného pitia.
„Dovtedy sa chodí s džbánom po…víno, kým sa nevyleje do našich hrdiel a nie na zem, slečna!“ zvolal Umelec a z kapsičky, uviazanej na jeho pravom boku vytiahol zlatý dukát a hodil ho na pult. Hostinského oči zažiarili snáď ešte väčšmi ako lesklý groš a ihneď chmatol po peniazi, akoby sa bál, že mu ho niekto zoberie spod nosa. No v tom si spomenul na príslovie, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a radšej zatvoril oči.
„Vďaka, majster krčmár. Nevieme sa dočkať, kým ochutnáme túto vašu dornskú špecialitu.“ povedal Slamák, ktorý si zatiaľ nakoniec sňal klobúk z hlavy a odhalil krátke blonďavé vlasy, padajúce mu na plecia a nebolo pochýb ani o tom, prečo ho prezývajú Slamák.
„Veru páni, dajte si, dajte. No nedá mi nespýtať sa vás, odkiaľ to teda prichádzate. Určite z ďaleka, no rozprávajte, rozprávajte.“ oprel sa oboma rukami o pult hostinský, a ako malé dieťa čakajúce na sladkú dobrotu vyčkával na príbeh, ktorý mu skupina išla vyrozprávať.
„Starký, ani sami nevieme, odkiaľ prichádzame. Jeden by bol povedal, že z ulíc hradu, no to by bola doslovná odpoveď na tvoju otázku. Ak by som zas povedal, že zďaleka, tak si nedokážeš predstaviť, ako ďaleko to „ďaleko“ je.
S určitosťou ti môžeme povedať, že k pochodu sme sa dali v momente, keď sme uvideli Stenu. Áno, dobre počuješ. No predtým ako čokoľvek povieš vedz, že nie je taká veľkolepá. Len chladné múry vysoké sťa mohutné sekvoje, no nič viac. Hrady nočnej hliadky chátrajú a ruka času im nedá spať. Kedysi mocná Nočná pevnosť je dnes už len spomienkou na veľkolepé dielo ľudských rúk, nehovoriac o ostatných menej významných hradoch. A tá čierna zberba, čo sa tam len nečinne poneviera, tak k ním sa radšej ani nevyjadrím. Odmietli moju hudbu, moje básne nazvali teplými a ženskými a mňa samotného vysmiali už len kvôli mojej lutničke. Hovoria si Nočná hliadka, no podľa mňa by sa mali volať Bočná hriadka, ktorú hospodár neobrobil tak ako hlavnú, prekvitajúcu hriadku. Sú to naničhodníci a úbožiaci. Ľutujem ich, no viac ľutujem Stenu a všetky tie pevnosti, trpiace ich prítomnosť deň čo deň.“ rozpajedil sa Umelec a v očiach mu zahorel oheň hnevu a nenávisti. Dokonca si aj buchol päsťou po pulte, leda čo nerozlial samotný krčah. Vytiahol si rukávy a odhalil krásne tetovanie, pripomínajúce draka na ruke. Bolo to však jeho meno, nakreslené úchvatným štýlom.
„Pokoj, priateľu. Aj keď dobre hovoríš, no nebola to len Nočná hliadka, ktorá nás sklamala. Po kráľovskej ceste sme po týždni strávenom pri tejto veľkej stene prešli smerom na juh po krajne takmer bez života. Ako sa hovorí, pomaly ďalej zájdeš a tak sme dúfali, že čím pomalšie pôjdeme, tým sa ďalej dostaneme. Opak bol pravdou a len ďalší týždeň nám zabralo, kým sme sa dostali k miestu, ktoré bolo ešte nedávno hradom, no v tých dňoch to bola už len kopa trosiek a uhlia. Čierny dym stúpal vyššie a vyššie a obloha temná ako noc nám marila naše plány. Dodnes sme však nezistili, čo to bolo za miesto, pretože všetci hovorili len o nejakom Zimohrade a my si myslíme, že na tom hrade, ktorý sme videli, nemohla byť zima.“ povedal Slamák, pozerajú na hostinského reakciu. Príbehy mladých mužov ho viditeľne zaujali, čo dal neskôr aj najavo.
„Pokračujte, páni. Tuto moja Rózička a ja neočakávame veľa hostí, pretože prístav dnes opustí väčšina obchodných aj neobchodných lodí a tak naše stálice v podobe námorníkov neuvidíme ďalší pol rok ak nie viac a veru tak vám poviem, neobjavila sa u nás skupina podobná vašej, ktorá by so sebou priniesla nejaké posolstvo alebo príbehy zo severu a my, prostí obyvatelia Dornu, ani netušíme čo sa ta, v tých chladných krajoch našej krajiny, deje.“ smutným hlasom dokončil hostinský. Rózička, ktorá stále vyzerala príliš nepekne aj na ženu sa na neho usmiala a vycerila žlté zuby a tým prinútila krčmára odvrátiť zrak od jej neženskej tváre.
„Keď už nás oslovujete skupinou, tak teraz vám ja, Dlhonoh, prvý svojho mena, porozprávam o tom, prečo sa partia troch mladých mužov pomenovala Sedem statočných a prečo nie sme ani siedmi a ani statoční. Bolo to presne dve noci potom, ako sme opustili trosky tej obrovskej pahreby, kedysi zvanej hradom. Stále sme postupovali na juh, keďže nás tam hnalo slová cteného a zrejme mŕtveho rodu Starkov, ktoré nás upozorňovali o tom, že si máme dávať pozor na poľadovicu a tlakovú výš, ktorá je typická pre severské oblasti. I zastihla nás noc v nedobrých podmienkach na táborenie a tak sme pokračovali ďalej čo i len za svetla mesiaca a zbytočného vlčieho vytia.
Divné vetry oblizovali naše tváre, a aj keď sa Slamák tváril akosi nenápadne, vedeli sme, že v tom nie je nevinne. No neboli sme jediní, na koho mala dopad naša večera v Slamákovom žalúdku a črevách. Veru nie. Prepadli nás siedmi chlapi, odetí v kožušinách a ozbrojení sekerami a meči zrejme domácej výroby. Boli mocní ako medvede z Medvedieho ostrova a zrejme aj takí chlpatí, ale čo bolo najhoršie, smrdeli na míľu ďaleko, ba ani Slamákov „príhovor“ z hĺbky duše nebol taký silný. Chceli nás okradnúť, no nás nenapadlo nič iné, len oni a tak nám nenapadlo nič iné, len utekať. Boli natoľko hlúpi, že nás začali prenasledovať až do lesa, kde nám na cestu nesvietil ani ten mesiac. Ukryli sme sa v akejsi diere, plnej hmyzu, ktorý nás šteklil a hrýzol do zadkov, no prekonali sme sa a čakali. Siedmi muži na nás revali ako besní. No tak, ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva, povedal raz jeden múdry človek a my, traja blázni napadnutí hmyzom, sme im ich rev opätovali, dúfajúc, že ich vystrašíme tiež.
A veru, podarilo sa. Krik siedmich utíchol a my sme pomaly kráčali temným lesom, smejúc sa na bande Siedmych statočných, ktorých sme vystrašili krikom. Je však možné, že sme to vôbec neboli my, ale čo si budeme rozprávať, každý sa rád pochváli. Prvý ich tak nazval Umelec, veď kto iný by mal také krásne múzické cítenie a nám sa tento názov zapáčil a odvtedy sme sa začali nazývať Sedem statočných, a všade, kde prídeme, rozprávame tento príbeh.“ hrdo dokončil Dlhonoh a odpil si z krčaha vína, ktorého chuť nebola ničím výnimočná. Ba dokonca pil už aj lepšie, pomyslel si v danom momente mladík.
„Zaujímavé. To čo ste mi práve rozpovedali, nebolo vôbec zaujímavé. Chýbala tomu iskra a aj pointa. A meno Sedem statočných, to je ako z nejakej rozprávky pre starých impotentov. Chce to viac napätie a akcie. Čo keby ste do príbehu pridali draky alebo aspoň zlovklov, ktorí roztrhali skupinu banditov na cimpr-campr.“ nespokojný hostinský zakryl znudený výraz a nespokojnosť vyjadril krátkym zívnutím.
„Moc počúvate rozprávky starej matere, dedko. No ak chcete príbeh, z ktorého vám stuhne krv v žilách, tak počúvajte našu nasledujúcu príhodu. Po ďalšom týždni únavného pochodu sme sa rozhodli, že sa zastavíme v Bielom prístave, o ktorom nám rozprávalo mnoho pocestných.
Krásne miesto, len čo je pravda a človek by nedajbože aj zabudol nato, že sa stále nachádza na severe. Prejdeme bránou a ihneď nás vítajú obchodníci so všakovakým zbožím, stánky s tovarom z každého kúta sveta a ľudia, ktorých nezaujímalo nič iné, len kšefty. Ako môžete vidieť, o peniaze sme nemali núdzu a dovolili sme si zakúpiť aj také veci, ktoré sme nepotrebovali. A vyskúšali sme akúsi špecialitu severu, zvanú sladký sneh. Predavač nám ukázal, aj to, že to nemusíme hrýzť, stačí lízať a tak sme kráčali ulicami Bieleho prístavu a lízali sme sladký sneh, keď do mňa nabúral malý chlapec, sotva by som mu dal sedem rokov a za ním hneď bežala divoká žena, ktorá ho nemohla dobehnúť ani za svet. Ako vrazil do mojej ctenej osoby, sladký sneh sa mi rozpučil na tvári a ak sa pýtate, z čoho vám stuhne krv v žilách, tak tu máte odpoveď. Taký hrozný chlad som nezažil ani pri Walle.
Bolo ako keby vás niekto po horúcom kúpeli, ktorý vás naplnil blaženosťou, hodil do mrazivej rieky a povedal vám: „Prepáčte, ale na dnes pôžitku stačilo.“ pretože nie len že som takmer zamrzol, ale hneď ako som sa zbavil ľadovej pokrývky tváre, zistil som, že mi zo severskej delikatesy nič neostalo. Slamák zatiaľ držal jednou rukou tú malú nezbednú potvoru a dychčiaca žena nám ďakovala so slovami, že sa nám nemá ako zavďačiť. Poslali sme ich oboch kadeľahšie, veď také bezvýznamné osoby naše osudy už aj tak neovplyvnia a rozhodli sme sa, že navštívime samotný prístav a vyplávame na more.
Prístav, plný lodí nám ponúkal cestu do mnohých destinácií a veru neuveríte, no v ponuke bola aj vaša krčme. Teda jeden opitý pirát, s páskou na oku vykrikoval, že jeho loď plávala dlhé roky po moriach a raz sa dostala až na Kraj sveta. Netušili sme, že myslí vašu krčmu, skôr sme si predstavovali bájny okraj, kde všetky moria končia a padajú do prázdnoty.“ Umelec prerušil rozprávanie, napil sa z džbánu a chcel pokračovať, no hostinský mu skočil do reči.
„Áno, to mohol byť Arnold. Veľmi vtipný muž. Večne opitý a vždy sa chváli s maličkosťami a veľké činy tají, ako keby sa nič nestalo. Keď som počul, že vaša spoločnosť nesie meno Sedem statočných, spomenul som si práve na Arnolda. Neviem či ste počuli o tom, ako istý muž len raz čapil a sedem ich zabil. A veru povráva sa síce, že je to legenda, no ja som videl sedem hláv tých nešťastníkov, ktorí sa postavili na odpor Arnoldovi. Možno je to blázon, ale sily má za sto chlapov.“
„Mohol to byť on, ako vravíte. No v našich príbehoch nehrá žiadnu úlohu. Ako som hovoril, vybrali sme sa na more…hostinský, toto vaše búrlivé víno je vážne dobré, žiaden burčiak…tak teda vlny narážali do našej lode, na ktorej sme sa spoločne s dvadsať člennou posádkou obchodníkov vybrali na nám neznáme miesta. Všetci boli veľmi priateľskí a plavba zas nepriniesla žiadne ťažkosti, až kým nevyplávalo na povrch, že Slamák neodolal a zviedol kapitánovu dcéru. Dievča to bolo tiché, nie hnusné ani moc výstredné, s krásnymi, jemnými črtami. Vlasy malo zapletené v dvoch vrkočoch, aby jej nezavadzali a nenamočili sa pri tom, ako utiera kajutu alebo samotnú palubu. A ako kľačala na kolenách a utierala, priskočil ku nej Slamáka už si viete predstaviť, čo pokračovalo. Začal utierať aj on a mladú to tak vzrušilo, že rozliala kýbeľ s vodou rovno pod nohy vlastného otca, ktorý sa pošmykol a zlomil si nohu. Museli mu ju amputovať a odvtedy, chudák, chodí s drevenou ako taký mrzák.
Dcéra to všetko zhodila na Slamáka, ktorý chcel byť len nápomocný a všetkých troch nás vyhodili po štyroch dňoch plavby na brehu, samozrejme nám neznámom. Jedine hory, ktoré už pomaly pokrývala snehová prikrývka nám robili spoločnosť, pretože krajina akoby bola vyľudnená.
Až po jednom dni sa nám podarilo zastihnúť prvých ľudí, no to sme už v diaľke videli krásny hrad, týčiaci sa až do oblakov. Postavený na zemou vytvorených stĺpoch dominantne stál na kamennom brale a dominoval nad všetkým ostatným. Viedla k nemu len jedna cesta a k tej rovno kráčali tí ľudia, ktorých sme prvých zastihli. A to je už ďalší príbeh, no kým ti rozpovieme, aké strašné veci sa dejú v tom hrade, hostinský, tak nám dones ďalší džbán alebo hneď celý súdok toho skvelého búrlivého vína. Ráči sa mi napísať o ňom príbeh, ktorý by však milovali len ženy s nejakou poruchou a bojím sa, že kvalita toho príbehu by bola úplne mizerná.“ ako dohovoril, nazrel ešte raz do prázdneho džbánu, potom na hostinského, ktorý stále nevyzeral spokojný s tým, čo mu chlapci rozprávajú.
„A hostinský, dáme si obedňajšiu pauzu, pretože už nám aj vyhladlo.“ zareval na hostinského, ktorý zmizol vo dverách skladu. Za ním utekala aj škaredá Róza, ktorej tvár bola čím ďalej, tým horšia a čím bližšie k mladíkom bola, stále bola škaredá ako kytica bodliakov hodená v konskom lajne a pošliapaná kopytami. Dlhonoh chvíľu pochyboval o tom, že je to žena.
„Rózička vám pripraví jedlo, nemajte obavy, nemajte obavy. V kuchyni je ako doma.“ s týmito slovami vybehol hostinský von z dverí a v rukách niesol ďalší, tentoraz oveľa väčší džbán vína. Po pulte sa do jeho rúk skotúľala ďalšia zlatá minca a všetci boli spokojný.
„Krčmár a máte tu aj pekné ženy? Nič proti vašej Rózičke, ale aj samotný Pes kráľa Joffreyho je oproti nej krásne stvorenie.“ opýtal sa opatrne Slamák.
„Ale choďte, jasne že máme, jasne že máme. Rózička síce neoplýva krásou vonkajšou, no je to anjel. A aj tak patrí do kuchyne. Dnes vám pripraví kapusty, pretože z kapusty je chlap hustý.“ povedal trošku zahanbene hostinský.
„Tak teraz sa ujmem slova ja a kým príde ten váš anjel, a porozprávam vám o tom, čo nám bolo povedané na našej ceste z pobrežia. Skupina, ktorú sme stretli, nebola len taká hocijaká zberba. Ba práve naopak, boli to ctihodní šľachtici, putujúci do Eyrie, hniezda kde žije istý netvor s veľkými zubami, malými očami a chlpatými nohami. Rozprávali ňom síce ako o chlapcovi, ktorý sa má neskôr stať vládcom hradu, no v našich očiach to bolo monštrum. Nikdy sme ho nevideli a pokým sme nezočili vašu Rózičku, ani by sme tomu príbehu sami neverili. Tak teda, rozprávali o tom….“ prerušil ho buchot drevených dverí hostinca, ktoré sa rozleteli, no znova sa vrátili na svoje pôvodne miesto, takže ten, kto to zapríčinil, určite utrpel zranenie tváre alebo aspoň sebavedomia, keďže to vyzeralo, že jeho vpád do hostinca mal vyzerať akčne.
Dvere sa znova otvorili, tento krát pomalšie a dovnútra vbehol najprv muž odetí v jednoduchej, zlatej zbroji, pokrývajúcej len tie pre neho dôležité časti tela a tými boli rozkrok a hruď. Za ním vkročil už trošku vznešenejší chlapík oblečený ako pravý gentleman, a ako zastal, hodil svoj zamatový plášť za seba, pretože sa mu predieral pomedzi nohy dopredu.
Vojak v brnení tasil meč a vznešený pán zatiaľ vytiahol z vrecka na veste listinu, zviazanú v šúľku a roztvoril ju.
„V mene kráľa, Joffreyho Baratheona, prvého svojho mena, vládcu Siedmych kráľovstiev a bla bla bla, vás zatýkam za spolčovanie sa s nepriateľmi a vlastizradu. Všetci siedmi ste odsúdení na trest smrti odňatím hlavy…pre pána kráľa, kto tieto slová vymýšľal, veď za toto by som im dal akurát tak desať rokov…bla bla bla, trest sa môže vykonať na pôde hociktorej časti kráľovstva a taktiež, pod vzájomnej dohode aj na území malebného Dornu. Ako iste viete, máte právo nevypovedať a všetko čo poviete, môže byť použité proti vám, takže ak náhodou poviete matematika, tak aj tá bude použitá proti vám. A v takom prípade nepočítajte s pomocou“ skončil muž a jeho hlas znel tak majestátne, že dokonca vzbudil pozornosť aj medzi hosťami a hostinským.
„Len pokoj pani, nechcem žiadne problémy a už vonkoncom nie v mojom hostinci.“ rozčertil sa krčmár a jeho hlas znel akoby prežúval niečo horúce a mäkké.
„Určite to musí byť len nedorozumenie, vznešený a úctyhodný pane. My sme počestní a nikdy by sme nikomu neublížili. Veď sa na nás pozrite a ako sa hovorí, dobrého majstra každý nájde.“ zarazil sa Umelec.
„Veľkomožný pane, a čo také majú na rováši moji hostia?“ opýtal sa hostinský, zatiaľ čo si vojak v zbroji obzeral skupinku mládencov, stále sediacich pri pulte. Pravdupovediac, len jedno oko mu utekalo k nim, druhé hľadelo do stropu a krúžilo zo strany na stranu. Slamák by sa aj bol zasmial, no potom by si uvedomil, aké to je hnusné.
„ No veru, ja konám len svoju povinnosť. Nedávno, nebude to ani mesiac, sa konala svadba v rodine Freyov a Tullyov, no neskôr sa zmenila na krvavý masaker, považovaný za náhodnú tragédiu. Inak vtipná to mala byť slávnosť, pretože u Freyov ani nevedia, ktorú dcéru chceli vydať a to chlápä Tullyovské, to vám je ohava a mozgová kapacita na úrovni hojdacieho koníka. Povráva sa o ňom dokonca, že pri každom jeho slove sa zvýši hladina vody na svete o niekoľko mililitrov, ale nečudujem sa tomu, veď ich symbolom je ryba a ak náhodou neviete, ryby žijú vo vode. Aj keď mne ten hlupák skôr pripomína rybu na suchu ako rybu vo vode. Nech je ako chce, títo sa na tejto svadbe zúčastnili ako hostia toho bastarda Starka, teda aspoň mi tak bolo povedané a teraz musia trpieť.
„O akej svadbe to hovoríte, ctihodný muž?. My sme sa na žiadnej podobnej svadbe nezúčastnili, aj keď je pravda že sme na jednej boli, no bola to práve svadba nášho pána kráľa. V čase, kedy sa teoreticky mala odohrávať vami opisovaná udalosť, sme, prosím pekne, boli účastníkmi inej slávnosti.
Vyzeralo to ako karneval alebo niečo, kde ľudia nosia masky a strašia jeden druhého. Tuto Poet mal tú česť a dovolili mu na hostine zahrať „Dažde Kastameru“. Mal to byť akýsi úvod k začiatku slávnosti. My sme sa ho však nezúčastnili, pretože Slamák znova podľahol hriechu a ja som sa rozprával so akýmisi vojakmi, ktorí mi rozprávali, že večer bude vážne stáť zato a tak sme čakali, kým ľudia v maskách vyjdú z hradu. Neviem, čo sa dialo vnútri, no Umelec nám rozprával, že masky niektorých boli také realistické a úžasné, že dokonca o nich napísal báseň s názvom „Krvavé sonety“. Určite o nej ešte budete počuť. A v tom začali vychádzať ľudia v maskách. Vojaci mierne podgurážení alkoholom niesli na tróne nejakého Vlkolaka. Viete, čo je to Vlkolak, či nie? Človek s vlčou hlavou. Dokonca som sa skoro aj zľakol, že na mňa skočí, no keď som videl, že dotyčný je tak na mól, že sa ledva hýbe, tak som sa len zasmial. Umelec nám síce tvrdil, že sa vo vnútri dialo niečo podivné, no to už z neho tiahlo ako z politikov nemenovanej krajiny a tak sme sa mu pekne vysmiali. Isto po tom, ako dohral, stiahol so svojimi novými kamarátmi zopár súdkov piva alebo čo sa pije v tomto svete a na nás, jeho druhov, zabudol.
Chudák Slamák, o všetko prišiel a jeho príbeh o tom, ako mu krásny večer narúšalo akési postihnuté vzdychanie istého muža so ženou, nám neprišiel moc príjemný na počúvanie. No ale ako vidíte, my sme sa s nikým nespriahli, lebo sme sa nezúčastnili žiadnej svadby nejakých zradcov nezúčastnili.“ víťazoslávne sa postavil Dlhonoh a ruku si priložil na srdce na znak, že to myslí vážne a hneď nato ju odtiahol. Keď stál na nohách, bol vážne vysoký a jeho ruku, ukazujúcu ku stropu stiahol až po chvíľke. Všetci v miestnosti dúfal, že týmto gestom nechcel nič naznačiť.
„Reku, pán hodnostár, ako alibi by mi to stačilo, veru stačilo. Veď akoby mohol niekto, kto ovláda takéto gestá a praktiky urobiť niečo zlé, no nie ?“ nadhodil krčmár.
„No nedbám teda, možno sa niekde stala chyba. Viete, byrokracia. Tá vojna a chaos, všetko je obrátene naruby. A chcú od nás, aby sme sa tvárili, akoby nič. Ľudia na mňa pozerajú ako na boháča, trýzniaceho pospolití ľud a všetok ten proletariát túži po slobode. Namojdušu, nikdy som však nikomu neublížil. Mali ste byť popravení, no teraz, ak nenájdem tých pravých vrahov, prídem o hlavu ja, pretože kráľova odpoveď pri otázka „Hlava alebo znak?“ je vopred jasná. Tuto môj postihnutý priateľ vyzerá ako vojak, no sami ste mohli vidieť, že ani dvere nevie otvoriť. Beda, oboch nás zabijú.“ rozplakal sa muž, ktorý viditeľne stratil všetku vieru v to, čo robil. Zmena jeho správania a vyjadrovania bola taká rýchla, že zaskočila aj pavúka v pravom rovnom rohu hostinca.
„Ale neplačte mi tu a prisadnite si ku nám. Nalejem vám na účet podniku. A aj ty chudáčisko narušený, odlož meč a sadni k výčapu. Dám ti pivo, pretože tuto chlapi síce pijú víno z krčahov, no po správnosti sa to nepatrí. Tak, tak, nepatrí“ nenápadne menil tému hostinský.
„Čo iné mu už len ostáva, priatelia. Tento chudák sa volá Fluffy, teda aspoň ja ho tak volám. Pripomína mi to, že aj keď je úplne hlúpy, jeho meno je ešte hlúpejšie. A mňa moji milí rodičia pomenovali Glyn. Vlastne to ani nie sú moji rodičia, len akísi dobrí ľudia. Vraj ma vymenili za jednu ovcu s istým kupcom a tá ovca sa volala Glyn, tak aby na ňu nezabudli, dali mi rovnaké meno.“ smutným hlasom dohovoril a prisadol si. Pri pulte bolo presne päť miest, takže sa všetci zmestili. Umelec bol síce ticho, no znovu mu na um prišlo dávne príslovie vraviace, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Aké dojemné.
„ Rózička zlatá, kde si toľko s tým jedlom?! A dones aj sud piva, viem že to zvládneš, veď nie nadarmo každý deň zdvíhaš stovky, je tak ?Poponáhľaj sa ,lebo naše už došlo, júj došlo!“ zakričal hostinský, zohnutý pod pultom a hľadajúci niečo, o čom nikomu nepovedal. Sprvoti by sa mohlo zdať, že azda verí v zázrak a objaví sud piva a hostia nebudú musieť čakať.
Znova sa rozleteli dvere, tentoraz tresli tak hlasno do steny, že hostinskému srdce vyskočilo až kdesi do úst a tak si musel až odpľuť a neuveríte, vypľul nedožutý kúsok zemiaku.
„Hej! Tie dvere chcú ešte aspoň chvíľu vydržať, tak prosím, trošku úcty by ste mohli prejaviť, veru mohli. Čo vám ponúknem, pane ?“ naľakaný hostinský nestrácal hlavu, aj keď Joffreyho by to určite potešilo a s chladným hlasom sa zameral na nového hosťa a nechal spoločníkov, nech debatujú.
„Odpusťte mi, mladí muži, že som vás obvinil z činov, ktoré ste nezapríčinili. Priznám sa, že som od začiatku tušil, že v tom bude mať prsty niekto iný. “
Slamák znova mľaskol akoby mal medzi zubami kúsok mäsa a usmial sa na Glyna, zatiaľ čo Umelec dokončujúci ladenie svojej lutny taktiež zdvihol hlavu a pozrel sa na neho. Jedine Dlhonoh, ktorý sa znova posadil, stále venoval čas muche, padnutej v jeho pohári.
„Veru, ani vám to nemohlo dávať zmysel, veď my sme traja a nie siedmi. Aj keď sa teda nazývame Siedmimi statočnými. A čo by ste povedali tomu, keby ste sa k nám pridali? Možno by sa postupom času aspoň jedna časť nášho mena stala skutočnou a pravdivou.“ navrhol vysmiaty Slamák zatiaľ čo si krútil s klobúkom na prste až mu vyletel, obtočil sa okolo ostatných sediacich a vrátil sa k Slamákovi. To, ako robil tento trik ešte nikomu neprezradil, no on sám to všetko mal v malíčku.
„Ale my vás ani nepoznáme a aj keby sme vás poznali, nevieme načo by vám bol muž, cena ktorého je rovná ovci a postihnutý chlapec, vyzerajúci akoby mu po tvári prešla črieda párnokopytníkov, no namiesto toho, aby ho rozdupala, len mu pekne ohovnila…pardon za výraz…tvár.“ vzdychol si Glyn, no pri pohľade na nespokojného druha sa musel premáhať a potláčal smiech ako najlepšie vedel.
„To nech vás netrápi. Už neraz som sa sám seba pýtal, načo mi je umelec, ktorý celý čas nehrá, len ladí kus dreva a vidlák, ktorý predvádza kúzla, hreší na každom rohu…hej, zapni si gate, Slamák..a má slamené vlasy .“ namyslene povedal Dlhonoh.
„Jáj.. ty a tvoje úvahy.“ obrátil sa na neho Slamák.
„Veď len hovorím, že niekedy sa človek ani nenazdá a v núdzi spozná priateľa. Áno, o to nám ide. Chceme byť priatelia. Je tak, Umelec ?“ s úsmevom na tvári sa opýtal Dlhonoh Poeta.
„Dobre vravíš… k veci, až mi je to divné“ prižmúril ironicky oči Umelec „no vedz, že moja hudba zaznie až kaď nastane ten správny čas. A myslím, že ten práve nastal. No čujte teda, čo spôsobil múzin kop rovno do mojej duše a tá šalie pri pomyslení, že by sa to nedostalo von.“ dohovoril Poet, nadýchol sa a zahral pár akordov na lutne, vydávajúcej malebný zvuk. Všetci stíchli a dokonca aj Rózička, ktorá sa ešte stále nevrátila z kuchyne prestala trieskať nožom po drevenom lopári.
„Ehm… Dámy a páni, tento príbeh je skutočný a všetky postavy v ňom žijú svoje trpiace životy dodnes.“ „Nepredvádzaj sa..“ „mlč, Slamák… Ba veru, mnohých z nich ste už určite videli a možno sedia po vašej pravici či lavici a usmievajú sa popod fúz. Nie je to legenda ani povedačka z prostredia unudených paničiek, ale dokonalá ukážka toho, čo vás stretne v tomto svete. Vznešení diváci, pripravte sa…začíname.“ úvod k piesni bol sprevádzaný tichým brnkaním po strunách, akoby to ani neboli prsty človeka, ale len vietor, ktorý prináša melódiu a dáva život starej lutničke.
„ Traja sme boli, no Siedmi sme zvaní,
do kraja tohto sme prišli nepozvaní,
zočili sme krásne lesy, hory ba ženy aj,
objavili sme totižto na zemi božský raj.“ prvé slová zaspieval zvučným hlasom, ako bard alebo trubadúr, ospevujúci príchod kráľa na dvor.
Slamákovú tvár nie a nie opustiť úsmev a pri slove „ženy“ hneď vedel, koľká bije. Zachechtal sa a dopil svoj prídel vína.
Ostatní, či už Glyn alebo Fluffy,mlčky počúvali pieseň vo forme básne, ktorú im Umelec predviedol. Jedine Dlhonohovi sa nedalo sústrediť na hudbu z vonku, keď mu hudci v bruchu vyhrávali.
„Westeros, svet môj drahý,
a či nebol tu už každý nahý?
Ženy smilnia deň čo deň,
a či je panic tento peň?“ i ukázal na barovú stoličku s trčiacim opíleným konárom, na ktorej sedel Slamák.
„ A bisťu, veď krutá vojna tu je
a povráva sa, že nik neprežije.
No nás skôr trápi iná vec,
Dlhonoh je chamtivec.“
„Hej!“ vykríkol pobúrený Dlhonoh až mu vlasy z čela uskočili, no znova sa mu vrátili na pôvodné miesto a oblizovali jeho nespokojnú tvár.
„Prepáč, vymyslel som to len teraz…pripravte sa na refrén!“ pokračoval vyradovaný Poet.
„Kde skončí skupina naša, nik nevie,
Spýtajte sa Martina, aj tak nepovie.
Nepatríme totiž do tohto sveta,
no do akejsi krajiny inej, do geta.“
„No, Umelec, o čom to trepeš? Táto tvoja básnička je chabá. Čo sa ti to porobilo?“ zasmial sa Slamák a tým skazil celý estetický zážitok vyvolaný hudbou a spevom.
„Tak, tak, Slamčo… Poetuško, na budúce sa snaž viacej.“ vysmial ho Dlhonoh, upravujúci si vlasy.
„Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie“ ofučal sa Umelec a znova sa dal do ladenia lutničky. Hladkal drsné drevo, akoby si chcel vyžehliť to, že nezožal úspech.
„Veru, zábava je s vami. Tak teda, pridáme sa k vám, bude nám vari aj veselšie.“ povedal Glyn.
„No ak sa k nám rozhodnete pridať, musíte zahodiť vaše staré mená vziať si tie, ktoré my navrhneme. Teba, Glyn, od teraz budeme volať Ofčár. Je pekné a bude ti to navždy pripomínať tvoju temnú minulosť. A čo sa týka tuto postihnutého chlapca, toho nazveme Narušený. Je to hnusné, odpusť bratku, no hodí sa to k tebe najviac.“
„He he he.“ zasmial sa Narušený vážne narušeným smiechom a tak narušil všetku serióznosť v zatiaľ nenarušenej spoločnosti.
„Áno, vtip s héliom poznáme.“ pridal sa znova do debaty stále urazený Umelec a hlasom pripomínajúcim včelára, ktorému uleteli včely podpichol Narušeného. Hostinský len jedným uchom začul slovo hélium a začudoval sa nad ním, no keďže mu bol jeho drahocenný vzduch drahý, neplytval ani otázkami.
„Tak vás teda vítam, Sedem statočných, ktorých je päť, a ani jeden z nás nie je statoční. Sme rebeli, chceme sa postaviť systému a ako to nepôjde, tak ho aspoň postavíme hore nohami, nech vidí, že bez práce nie sú koláče. A veru, koláče sú veľmi dôležité, i hneď by som si dal jeden.“ ukončil svoju krátku reč Dlhonoh.
„A čo teraz?“ opýtal sa krčmár.
„Teraz opustíme Westeros a zamierme do sveta, ktorý ešte ľudia nepoznajú. Hádam tam nenarobíme veľký bodrel, lebo upratovať sa mi nechce.“ dopovedal Slamák a nasadil si klobúk na hlavu a pozorné oko diváka by si bolo všimlo, že si ladne z prste stiahol nitku s očkom na navlečenie a čiže na okamih odhalil záhadu ľudstva a keby sa v miestnosti nachádzal nejaký divák, tak by mu bol zjavený zmysel života, no keďže v hostinci bola len naša pätica, krčmár a nejaký hosť, nehrajúci zatiaľ žiadnu rolu, tak to nikto nezbadal. Jedine Fluffy mohol niečo zahliadnuť, no jeho nezbedné oči mu to neumožnili.
Veru, všetko má svoj koniec a aj pobyt Siedmych statočných raz musel prísť. Ale ako sa vraví, koniec dobrý, všetko dobré. Našli si ďalších dvoch úbožiakov, ktorí nevedia, do čoho sa dali. Lebo nezastaví sa naša partia pred nikým a pred ničím a budú kráčať každým svetom, pokým nezistia, kde je ich domov. Westeros bol ich prvá zastávka a ešte stále nerozpovedali celý svoj príbeh. Nepovedali hostinskému o tom, ako navštívili hlavné mesto, v ktorom sa zahrali populárnu hru „Hod hovnom“, ktorej sa raz zúčastnil aj samotný kráľ v úlohe terča. V hlavnom meste si užili veľmi veľa zábavy a potešenia, no zunovalo sa im to a hlavne, blížila sa akási svadba a tým sa oni radšej vyhýbali. Veď čo by to bolo, keby niekomu zjedli koláč a ten by potom museli nahradiť iným, ktorý by bol omylom otrávený. Ale to sa môže stať len v telenovelách a nie v serióznych životných príbehoch, no nie ?