Z rozprávky do rozprávky, happyend nezaručený.
Opadané lístie zašuchotalo. Zdvihol hlavu a zavetril. V šere pod stromami sa čosi pohybovalo. Nečujne sa priblížil a zbadal to. Lem plášťa sa jej ťahal po zemi, červený hodváb sa šúchal o zoschnuté listy a narúšal hrobové ticho v lese. Znova zavetril a zachytil jej pach, pach, ktorý nikdy predtým necítil, pach, ktorý akoby ani nepatril človeku. Pach tepla, rozžeraveného železa, ohňa. Pach hrôzy a bolesti a smrti.
Nenáhlila sa, a predsa, z jej kroku a pohybov vybadal naliehavosť. Ako keby ženu v červenom plášti hnala túžba naplniť tajomné poslanie, ktorému ani vlk, ani chlapec nerozumeli. V záhyboch plášťa čosi niesla, čosi dlhé a očividne ťažké. Ožila v ňom zvedavosť i nepokoj, no neodvážil sa ani len zavrčať. Zakrádal sa za ňou, len nečujný tieň vlka mihotajúci sa medzi stromami. Jeden neopatrný krok. Zradný pukot halúzky pod labou. Červená žena zmeravela uprostred kroku. Pomaly sa otočila a zbadala ho. Bledú srdcovitú tvár jej rozjasnil úsmev. Červené oči sa jej zablysli. Červené oči, pomyslel si, má červené oči ako môj brat. Ale nie, to neboli bratove oči, oči čarostromu a starých bohov. Boli to oči ohňa, planúceho a krvilačného boha. Spomedzi vycerených tesákov sa mu vydralo výhražné vrčanie. To ju nevystrašilo.
„Vidím ťa, vlčie dieťa“, prehovorila melodickým hlasom s cudzokrajným prízvukom. „Vidím ťa Bojovník svetla, Syn ohňa, znovuzrodený pod krvácajúcou hviezdou, uprostred dymu a soli.“ O kom to hovorí? spytoval sa chlapec, ale odpovede sa už nedočkal.
V okamihu svet okolo neho vybuchol v bolesti, v túžbe zabiť, v chuti horúcej krvi. Vlk v ňom zvíťazil a nech sa Bran Stark usiloval ako chcel, už jej nemohol pomôcť. Krv na šarlátovom zamate jej šiat ani nebolo vidieť, úplne s ním splynula. Keď sa mu konečne podarilo vlka znova ovládnuť, ležala mu pri labách a v meravých prstoch zvierala žiarivý meč. Meč, ktorý sa už nikdy nemal dostať do rúk svojho pána.
Ned sa prebudil tak náhle, akoby mu niekto strelil facku. Cez okno prúdilo do miestnosti slnečné svetlo. Ležal v obrovskej posteli so zamatovým baldachýnom a teplučkými prikrývkami, odetý vo svojom jazdeckom odeve, ale niekto mu vyzul čižmy a vyzliekol plášť. Prepychovú komnatu okolo seba nespoznával. Na okamih ho prepadla panika, kým si nespomenul na snehovú búrku, v ktorej zablúdil a na záhadný zámok, kde sa pred ňou ukryl. Zhlboka sa nadýchol. Pokojnejší vstal a poobzeral sa, kde má svoj starý plášť a čižmy. Ani jedno však nenašiel. Pri nohách postele však ležali novučičké čižmy z jemnej kože a cez neďalekú stoličku bol prehodený krásny sivý plášť podšitý drahou kožušinou. Jedno i druhé mu celkom dobre padlo, nuž si to navliekol a vyšiel z komnaty.
Keď prechádzal zámkom, videl, že je ešte väčší a krajší, než sa mu zdalo včera v noci, hoci bolo očividné, že tam už dávno nik neupratoval. Na stenách viseli krásne obrazy v pozlátených rámoch potiahnutých pavučinami. Mramorové a bronzové sošky pokrývala hrubá prachová vrstva, a ozdobné strieborné čaše potrebovali vyleštiť. Tu a tam viseli na stenách vyblednuté drapérie so znakom, ktorý Ned nepoznal – tri čierne psy v okrovo žltom poli. Po chvíľke blúdenia natrafil na rozľahlú sieň, kde včera našiel teplú večeru. Na stole bolo opäť prestreté pre jedného, ale tam, kde včera bola pariaca sa polievka a baranie stehno, Neda čakali smažené vajíčka, mäkký biely chlieb a mlieko. Chvíľu stál a zarazene na to hľadel. Včera bol príliš unavený a hladný na to, aby premýšľal, kde sa jedlo vzalo, ale teraz za denného svetla… . Na moment zauvažoval, ale dospel k záveru, že ak sa neotrávil z večere, raňajky mu neublížia a s chuťou sa do nich pustil. Teplo oblečený a sýty našiel cestu zo zámku. Masívne dubové dvere s mosadzným klopadlom v tvare vycerenej psej hlavy sa za ním hrozivo zabuchli a Ned vykročil v ústrety vychádzajúcemu slnku.
Zasnežený svet sa v chladnom zimnom slnku trblietal sťa posypaný diamantovým prachom. Uprostred tej bielej nádhery stál Nedov kôň – osedlaný a zauzdený. Ned schytil uzdu a viedol ho po zasneženej cestičke k bráne. Okolo nich sa rozprestierala priestranná záhrada. Stromy i kríky boli zasnežené a tu a tam boli zvláštne kamenné sochy. Keď sa im Ned prizrel, uvedomil si, že vyzerajú ako skamenení ľudia. Mnohé boli čudne poskrúcané, poniektoré mali v meravých sivých tvárach zvláštne bolestný výraz a mnohé vyzerali ako keby pred niečím utekali. Pri pohľade na ne Neda pochytila nástojčivá túžba čo najskôr opustiť zámok. A vtedy ju zbadal.
Uprostred čerstvého bieleho poprašku sa vypínal krehký krík korunovaný jedinou ružou. Ružou belasejšou než nepoškvrnená morská zátoka, a predsa svetlejšou než zafíry. Zimná ruža. Nedovi sa pri pohľade na ňu zastavil dych, srdce mu zovrel zármutok, dušu spomienky na nesplnené sľuby. Ako v mrákotách podišiel ku kríku a bezmyšlienkovite odtrhol kvet.
Zo zamyslenia ho vytrhlo zverské vrčania a vzápätí ho náraz, taký silný až mu vyrazil dych, zhodil na zem. Kým sa spamätal a načiahol za dýkou čosi mu pristúpilo zápästie s takou silou, že temer počul praskať vlastné kosti. V očakávaní konca zodvihol zrak a zarazil sa. Očakával zviera, no nad ním sa týčil najvyšší muž akého kedy Ned videl. Musel mať prinajmenšom šesť a pol stopy, bol samý sval, odetý bol v drahom, no strohom šate a jeho čižma Nedovi doslova priklincovala ruku k zemi. Keď sa neznámy sklonil nižšie, Ned si uvedomil, že tvár má na jeden strane úplne znetvorenú popáleninami.
„Mizerný zlodej“, zachripel obor, jeho hlas sťa vrčanie psov v brlohu. „Nestačí ti, že som ťa nakŕmil a ošatil, musel si mi vziať aj moju jedinú zimnú ružu, čo?“
„Odpusťte“, hlesol Ned, od strachu sotva vládal šepkať. „Nič som nechcel ukradnúť len…len som chcel niečo priniesť mojej dcére. Prosím, len ma pustite, musím sa k nej vrátiť.“ V cudzincových sivých očiach sa čosi mihlo, ale Ned nevedel určiť čo to bolo.
„Takže k dcére, čo?“ zavrčal naňho chlapisko. Ned horlivo prikyvoval. „Urobíme dohodu, ty a ja, ty všivavý zlodejíček. Buď zomrieš tu a teraz alebo sem pošleš svoju dcéru, aby mi slúžila a budeš žiť. Čo mi odpovieš?“, spýtal sa netvor. Nedovi úplne vyschlo v ústach. „Ale moja dcéra…moja krásna dcérka…ona je krehká a nežná a…rada vyšíva a spieva…“, hlas za mu zatrhol v hrdle. Chlap mu zložil čižmu zo zápästia a vytiahol ho na nohy. „To je dobré. Možno mi to tvoje vtáčatko raz zaspieva peknú pesničku.“ Kruté pery mu skrivil desivý úškľabok alebo to možno mal byť úsmev, to Ned nevedel. „Tak čo mi odpovieš?“, zopakoval netvor hrozivo. Ned preglgol. Sansa, pomyslel si zúfalo, dievčatko moje, čo som to len vykonal?
Kráľovná netrpezlivo pochodovala po svojej komnate. Ešte nikdy tak netrpezlivo neočakávala kuchtíka s večerou. Ale nebola to obyčajná večera. Mala prísť aj jej milovaná nevesta a podávať sa mal špeciálny koláč. Dúfam, že ti bude chutiť, kráľovnička, pomyslela si Cersei, dala som ho upiecť len pre teba. Pohľad jej zablúdil k veľkému ozdobnému zrkadlu na náprotivnej stene. Vyleštené, so strieborným rámom umne vytepaným do tvaru drobných štebotajúcich vtáčikov. Na prvý pohľad to bolo obyčajné zrkadlo, ale Cersei vedela, že nie je. Zrkadlo bolo čarovné. Keď ho oslovila, namiesto jej odrazu sa v ňom zjavila podobizeň muža s holou hlavou a tváričkou hebkou ako detská prdelka. Nikdy sa jej nepredstavil, no prinášal jej správy z každého kúta kráľovstva. No kráľovnú ani tak nezaujímali správy o vazaloch jej syna a ich žabomyších vojnách. Vždy mu kládla jednu a tú istú otázku: „Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, kto je najkrajší v tejto zemi?“ V prvých rokoch jej zrkadlo odpovedalo: „Ty kráľovná moja si najkrajšia a niet takej, čo by ťa v kráse predčila.“ Cersei bola spokojná, no v poslednom čase jej zrkadlo dávalo čoraz znepokojujúcejšie odpovede. Začalo to keď sa Joff zasnúbil so Sansou Starkovou – zrkadlo menovalo ju. Potom však Sansa zmizla z obzoru a zjavila sa ONA. Prekliata kráľovnička. Zrkadlo ju menovalo zas a znova a Cersei mala hroznú chuť vyšmariť ho von oknom. Plakala, zúrila, sužovali ju nočné mory, no napokon dospela k rozhodnutiu. Alebo, lepšie povedané, Qyburn jej pomohol dospieť k rozhodnutiu, keď jej s tajomným úsmevom priniesol košík šťavnatých červených jabĺk. Dnes po večeri bude ako zákusok jablčník. A zajtra, kráľovná sa pousmiala, zajtra mi zrkadlo určite povie, že som najkrajšia žena v tejto zemi.
Z myšlienok ju vytrhlo jemné klopanie na dvere. „Ďalej“, zvolala kráľovná, ledva potláčajúc vzrušenie v hlase. Kráľovnička, v zlato- zelených šatách, vstúpila, samý úsmev, samý pukerlík. „Drahá nevesta“, oslovila ju Cersei, „už sa vás neviem dočkať.“ „Vaše veličenstvo je veľmi láskavé“, odvetila Margaery s plachým úsmevom. „Ani ja som sa už nevedela dočkať a dúfam, že budeme mať príjemný večer.“ Jedna z nás určite, poznamenala Cersei v duchu. Ale nahlas len pozvala Margaery k stolu.
Večera prebiehala prekvapujúco dobre, no kráľovná mala čo robiť, aby sa od vzrušenia nemrvila na stoličke. Služobníctvo poodnášalo špinavé taniere a prinieslo koláč. Šťavnatý, sladký jablkový koláč s chrumkavou zlatistou kôrkou. „Len sa ponúknite moja drahá“, potisla tácňu pred dievča. Margaery si vzdychla a zaškúlila na medom zaliatu vražednú zbraň. „Ďakujem veličenstvo, ale tak nejako…som sa prejedla. Ak dovolíte, zákusok vynechám.“ Nie, zaúpnela Cersei, teraz nie, musíš to zjesť, musíš. Kým však stihla niečo povedať, dvere sa otvorili a v nich sa zjavil malý kráľ Tommen. Precupkal k stolu, kde sedeli jeho matka a manželka, no kým pozdravil alebo povedal prečo prišiel, zrak mu padol na koláč.„Jablčník“, zvýskol nadšene a bez okolkov sa po ňom načiahol. Cersei nestihla ani otvoriť ústa, keď doň zahryzol.
Všetko okolo kráľovnej sa roztočilo v divokom víre. Opäť bola na tej prekliatej svadbe a v náručí držala svojho prvorodeného, počula šepot zrkadla a kdesi v tom chaose zachytila zdesený výkrik kráľovničky. Chodbami hradu sa rozľahol žalostný rev ranenej levice. Preťal nočnú tíš a prehlušil tupý buchot dopadajúceho telíčka.