Povídka č. 4 (16. kolo)

KRÍDLA VEČNOSTI

 

Prorok

Súmrak sa zniesol nad mesto ako obrovský krkavec a zahalil kamenné domy a zamotané, vodou naplnené kanály čiernymi krídlami. Brána chrámu sa nedočkavo otvorila. Rýchlo som do nej vstúpil a zatvoril som za sebou masívne dvere. Prívetivý muž stál pri fontáne a vráskavou rukou zamyslene čeril hladinu vody. Keď ma zbadal, kývol hlavou a usmial sa.

„Som rád, že si sa vrátil, chlapče. Vidím, že si splnil svoju úlohu.“, oslovil ma.

„Muž prijal túto úlohu a musel ju splniť.“, odvetil som. „Muž vedel, že keď nesplní úlohu, nepríde odmena, ale výčitky a trest.“ Táto nespochybniteľná pravda sa ukázala už vo chvíli, keď som potajomky odpočúval rozhovor kancelára Železnej banky s holohlavým špicľom Varysom a otrávil som jelenieho kráľa. Namiesto vreca zlatých mincí ma čakalo väzenie a dlhá cesta na sever, ktorá sa predčasne skončila po útoku rytierov. Napriek tomu som to neľutoval, veď som práve na tejto ceste spoznal Aryu, mladučkú severanku, ktorá vnikla do mojej mysle ako dýka. Bojovať o jej lásku však bolo rovnako zbytočné, ako prinútiť rybu spievať. Jej srdce patrilo kováčovi Gendrymu, ktorého spoznala počas úteku z Kráľovho prístavu a po čase nabrala odvahu zveriť mu aj svoje najtemnejšie tajomstvá.

Starec iba prikývol a povedal: „Poď so mnou, chlapče. Je čas otvoriť bránu do budúcnosti.“

Prekvapene som zažmurkal, ale po chvíli mi svitlo. Tou bránou bola kniha, ktorú som ukradol zo starobylej knižnice v Citadele. Kráčal som za prívetivým mužom ako poslušný pes. Kniha akoby cítila, že sa blíži jej okamih a pálila ma v rukách ako žeravý kutáč.

Prívetivý starec prešiel cez dlhú kamennú chodbu lemovanú fakľami a vstúpil do malej, temnej komnaty. Cez okno prenikal bledý mesačný svit a chladný vánok. Komnata bola pustá, nachádzal sa v nej iba kamenný podstavec a deväťramenný železný svietnik. Na každom ramene viseli biele pramene vosku. Starec vytiahol z vrecka svojho rúcha dlhú sviecu a kresadlo. Pomaly nasadil sviecu na prostredné rameno a zapálil knôt. Nadul sa ako moriak a sfúkol z dosky mračno prachu, ktoré sa znieslo na podlahu ako duch zo záhrobia.

„Polož tú knihu na podstavec a otvor ju.“, prikázal mi starec. Váhavo som ho poslúchol. Kniha bola viazaná v lesklej čiernej koži. Všimol som si, že vpredu je uvedený iba názov, chýbal autor. Zažltnuté a smradľavé strany prezradili vek tejto knihy. Na každej strane sa hrdo vynímal tmavočervený rukopis. Od strachu sa mi rozšírili oči. Autor nepísal atramentom, ale krvou. Ani som nechcel vedieť, či použil zvieraciu alebo ľudskú krv.

Z úst starca zaznel ďalší príkaz: „Čítaj, chlapče.“ Očami som prebehol stranu. Slová boli napísané v tajomnej valýrčine. Trochu ma to upokojilo. Zhlboka som sa nadýchol a začal čítať prvú stranu. Starec ma pozorne počúval.

„Úsvit vekov nastal pred mnohými rokmi, dávno pred príchodom Prvých ľudí. V tých časoch boli územia známeho sveta spojené ako milenci vo chvíli vyvrcholenia. Po nich kráčali obri, vysokí a chlpatí. Jazdili na mamutoch tak, ako rytieri na koňoch. Dokázali zožrať celého býka a jeho krv miešali do ovsenej kaše, ktorou kŕmili svoje deti.“ Striaslo ma od odporu, ale čítal som ďalej. „Ich jedinými susedmi boli Deti lesa, malí veveričí ľudia, ktorí spievali pieseň zeme. Mali hnedú strakatú kožu ako jelene, čierne pazúry a zlaté oči s úzkymi zrenicami, ktoré dokázali vidieť aj v tme. Nosili plášte z listov, rozprávali sa s havranmi a čarostromami, ale nepoužívali písmo ani železné zbrane. Potom sa objavili Prví ľudia a zobrali si územie obrov a Detí lesa, ako keby im odjakživa patrilo. Deti boli veľmi nahnevané, ale aj vystrašené. Modlili sa k bezmenným bohom kameňov, riek a stromov. Zdvihli k nebu svoje ruky a privolali neslýchanú skazu. Kamenné rameno, ktoré držalo pri sebe západnú a východnú polovicu sveta, sa rozsypalo na drobné schody. Vodné kladivo sa ponorilo do pôdy a premenilo úrodné územia Šije na zradné, vlhkosťou a smrťou nasiaknuté močiare. Ale ani táto skaza nezabránila ľuďom, aby vstúpili na cudzie územia a privlastnili si ich.“

„Deti lesa potrebovali oveľa silnejšiu zbraň.“, poznamenal starec. Otočil som sa k nemu, ale on iba kývol hlavou, aby som pokračoval v čítaní.

„Vzduch bol nasiaknutý mŕtvolným smradom, voda sčervenela od krvi. Deti lesa sa odmietli len tak vzdať a v ich bystrých hlavách sa zrodil plán, ako vyhnať votrelcov zo svojho územia. Chytili osamelého človeka a priviazali ho k čarostromu. Jediným plynulým pohybom mu vrazili priamo do srdca ostrú črepinu z čierneho zamrznutého ohňa.“ Opäť som sa striasol od číreho strachu. Zamrznutý  oheň bol prastarý valýrsky výraz pre obsidián alebo dračie sklo, ktoré sa zrodilo v najtemnejších hlbinách zeme, kde tepala divotvorná sila.

„Človek pocítil nepredstaviteľnú bolesť, z jeho hrude tiekol krvavý prúd. Bodnutie ho však nezabilo, ale premenilo na bytosť z iného sveta. Keď sa človek oslobodil z pút, ktoré mu zvierali končatiny ako kováčske kliešte, mal kožu bledú ako mlieko a jeho oči horeli ako čerstvo zrodené modré hviezdy. Zobral si do rúk meč a vlastným dychom ho premenil na ľadovú čepeľ, ktorá dokázala rozrezať krúžkové brnenie tak, ako krajčírske nožnice strihajú hodváb a roztrieštiť oceľový meč na tisíce drobných úlomkov.“

„Biely chodec.“, zachripel starec vydesene. Pozrel som sa naňho. Bol bledý ako mramor a ledva stál na nohách. „Ľadový tieň. Chodiaca mŕtvola.“ Odkašľal si a prehovoril: „Na dnes končíme, chlapče. Poď so mnou.“

Znovu sme kráčali dlhou chodbou. Prívetivý muž zastal pri fontáne. Zobral do rúk malú misku, ktorá ležala na okraji. Nabral do nej vodu a podal mi ju.

„Nastal môj čas, chlapče. Ale predtým, ako ma napojíš tou vodou a zatlačíš mi oči, vypočuj si tieto slová. Chcem, aby si každý večer šiel k tej knihe a prečítal si jednu z legiend. Dobre si ju zapamätaj, lebo všetky príbehy sú spojené do jediného bodu.“

Zmätene som sa ho opýtal: „Ty sa nechceš dozvedieť, ako to dopadlo s Bielymi chodcami?“

Starec odvetil: „Nie, chlapče. Prišiel čas, aby si sa stal mnou a našiel si svoju učnicu. Musíš jej odovzdať svoje vedomosti a skúsenosti, lebo tá dievčina je súčasťou príbehu.“

Vedel som, koho má na mysli. Aryu Starkovú, krpatú rebelku zo severu, ktorá teraz putuje po lesoch s kováčom Gendrym a vlastní železnú mincu, vstupenku do našej sekty. Tajne som dúfal, že cesty dvoch mladých ľudí sa rozdelia a Arya bude patriť mne. Ani v najkrajšom sne by mi nenapadlo, že moje želanie bude už čoskoro splnené. Arya postupne stratila svojich priateľov. Najskôr tučka Koláčika, ktorý sa rozhodol zostať v hostinci U dvoch korún a ochotne pomáhať bucľatej krčmárke so strapatými, prešedivenými vlasmi a krivými zubami, červenými od kyslolistu. Rozhodol sa roznášať horké pivo aj lahodné jedlá, pri ktorých sa budú zákazníci slastne oblizovať až za ušami.

Potom ju opustil aj kováč Gendry. Chcel zostať po boku Bratstva bez práporov, bandy otrha- ných tulákov, ktorí sa na vlastnú päsť rozhodli bojovať za spravodlivosť. Ich vodcom bol Beric Dondarrion, mladý a na kosť vychudnutý rytier s fialovým bleskom na čiernom štíte posiatom bielymi hviezdami. Hovorilo sa o ňom, že už niekoľkokrát ušiel zubatej spod kosy. Jeho pobočníkom bol Thoros z Myru, bruchatý a večne opitý červený kňaz, ktorý sa márne snažil obrátiť jelenieho kráľa na svoju vieru. Práve jemu sa podarilo vytrhnúť lorda Berica z náručia smrti po tom, čo dostal oštep do hrude, dýku do brucha, šíp do chrbta a sekeru do boku. Podarilo sa mu to aj vtedy, keď rytieri v červených plášťoch zajali Berica a popravili ho. Keďže sa nevedeli dohodnúť, či ho obesia alebo mu vrazia nôž do oka, urobili to oboma spôsobmi. Neustále zmŕtvychvstania však Berica ničili. Doslova z neho odpadávali kusy tela. Nedokázal si spomenúť na svoje obľúbené jedlo ani na krásnu Allariu. Ženu, ktorú v minulých životoch tak veľmi miloval a tešil sa na ich spoločnú budúcnosť.

Arya sa pokúsila utiecť pred celým svetom, ale dostala sa do pazúrov Sandora Clegana, ktorého každý poznal ako Psa. Bola to veľmi výstižná prezývka, keďže jeho rod mal v erbe tri čierne psy a on sám nosil prilbicu, ktorá vyzerala ako psia hlava. Dokonca aj pripomínal zúrivého psa, keďže mal polovicu tváre znetvorenú od popálenín. Arya putovala so svojim novým priateľom po vojnou zničených krajoch, ale nikde nenašla svoju rodinu. Keď dorazila na Dvojčatá, už tam prebiehalo krviprelievanie, pri ktorom zahynul jej starší brat Robb aj matka. Keď dorazila na Orlie hniezdo, od miestnych rytierov dostala iba prostú správu, že jej vyšinutá teta Lysa spáchala samovraždu. Už neplakala, iba sa hystericky smiala. V jej bystrej hlave sa zrodil plán, ako potrestať všetkých, ktorí jej ublížili. Vstúpiť do nášho spoločenstva a naučiť sa meniť si tváre tak, ako si iní ľudia prezliekajú šaty a prezúvajú topánky. Otvoriť svoj vnútorný zrak a uvidieť vyššiu pravdu, skrytú pod maskou nášho materiálneho sveta.

Gendry nakoniec obanoval, že sa pridal k Bratstvu a túžil opäť nájsť svoju priateľku. Keď ju nenašiel, vrátil sa do Riečneho kraja a dostal prácu v kováčskej vyhni. Hoci by sa mohlo zdať, že pri dúchaní do plameňov a tvrdých úderoch kladiva do nákovy konečne nájde pokoj od nepriateľov, opak bol pravdou. Bol nútený zapojiť sa do šarvátky a zabiť Hryzača, ktorý kedysi sedel so mnou v klietke, syčal a ceril špicaté zuby. Pritom sa mu podarilo pred istou smrťou zachrániť vysokú, ale nesmierne škaredú ženu, oblečenú v modrom brnení. Trochu jej pripomínal zosnulého kráľa Renlyho, ktorému prisahala vernosť a mala ho chrániť, ale namiesto toho bola očitým svedkom kráľovho šokujúceho úmrtia. Videla, ako sa za jeho chrbtom zjavil tieň a prebodol Renlyho srdce. Nenapadlo jej, že pred ňou stojí jeho synovec a priatelí sa so sestrou dievčiny, ktorú už dlho hľadá.

Z rozmýšľania ma vytrhol naliehavý pohľad starca, ktorý držal v rukách misku s vodou. Nechcelo sa mi veriť, že ho mám naozaj zabiť a zobrať si jeho podobu. Starec bol však neoblomný. Cítil, že nastal čas odísť a prenechať miesto niekomu mladšiemu, krajšiemu a silnejšiemu. Vedel, čo má robiť. Od chvíle, keď som vstúpil do chrámu, som bol súčasťou jeho tajného plánu, ktorý strážil pred ostatnými ako posvätnú relikviu.

„No tak, chlapče. Urob to a staň sa Pánom temnoty!“, skríkol starec.

Zobral som do rúk misku s vodou a nahol som ju k starcovým ústam. Prívetivý muž sa napil a klesol na studenú kamennú podlahu. „Valar morghulis“, zašepkal som so slzami v očiach. Kým som umýval telo, premýšľal som o jeho posledných slovách. Mám sa stať niekým cudzím, niekým nadprirodzeným. Ostrým nožom som oddelil tvár prívetivého muža od zvyšku hlavy a váhavo som si ju nasadil na vlastnú tvár. Moje červeno-biele vlasy zmizli. Za jediný okamih som zostarol o päťdesiat rokov. Došuchtal som sa k fontáne a uvidel som vrásky a šediny. Jediná vec, ktorá sa zachovala z mojej pôvodnej podoby, boli moje sivé oči. Svietili ako úlomky ocele a striebra, boli chladné a výnimočné. Akoby ani nepatrili živému mužovi. Desivé a zároveň zvodné. Hoci som ešte nedočítal celý príbeh z tej zakliatej knihy, už v tejto chvíli som videl pred sebou cieľ. Odpoveď na otázku, kým sa mám stať, už bola na dosah ruky, no predsa ukrytá. Bola taká blízka a zároveň taká vzdialená. Vlastne nie, zase som hovoril samé nezmysly. Odpoveď som poznal už dávno. „Ja som Pán temnoty, ja som Cudzinec, ja som záhrobný duch, ja som čierny anjel, ja som stelesnená smrť.“, ozývali sa moje slová v prázdnom a tichom priestore, tisíckrát znásobené ozvenou kamenných múrov.

 

Učiteľ

Od tej chvíle som kráčal chrámom ako starec. Akolyti nezistili, že som ukrytý pod maskou a pomysleli si, že som len odišiel splniť ďalšiu úlohu pre Mnohotvárneho boha. Každý večer som však zhodil vráskavú tvár a vo svojom pôvodnom tele som čítal starobylý príbeh.

„Bieli chodci sa čoskoro oslobodili spod ochrany stvoriteľov a nastolili vládu zimy. Nočný kráľ, prvý z chodiacich umrlcov si našiel družku a z ich telesného spojenia vznikli ďalšie ľadové bytosti. Krajinu pokryla hrubá snehová prikrývka, stromy sa trblietali námrazou, ľadový vietor prenikal až do špiku kostí, nebo sa zahalilo čiernym rubášom. Nočný kráľ zašepkal tajomné slová, ktorým rozumeli iba jeho druhovia a ušiam ľudí, obrov aj Detí lesa pripomínali praskanie ľadu. Tie prekliate slová prinútili mŕtvoly vstať z hrobov a pripojiť sa k vojsku temnoty a vládcovi zimy. Zo všetkých kútov sveta sa ozývalo prenikavé zvonenie ľadových čepelí, duniace kopytá mŕtvych koní a šuchotanie pavúkov veľkých ako lovecké psy.“

Srdce sa mi rozbúšilo ako šialené. Nedokázal som čítať ďalej. Nasadil som si masku a vybehol z komnaty, akoby som mal za chrbtom vodcu armády mŕtvych. „Do siedmich pekiel!“, zanadával som z plného hrdla. Akolyti ma začudovane pozorovali, lebo žiaden z nich nepoznal škaredé a sprosté slová, ktoré používali obyvatelia Západnej krajiny. Teda, okrem jedinej mladej učnice, dcéry bohatého lorda. Napriek tomu, že už bola dospelá, stále vyzerala ako bledé, okaté dievčatko. Jej nezvratný stav, s ktorým si nedokázali poradiť ani felčiari z Domu červených rúk, spôsobil zriedkavý a prudký jed. Páchateľom tohto činu bola macocha, ktorá sa od- mietla zmieriť s tým, že jej milovaná dcérenka nezdedí majetok po otcovi.

Bledá dievčinka pristúpila ku mne a povedala: „ Pane, do chrámu prichádza nejaká cudzinka, tmavovlasá a štíhla. Videla som ju z okna svojej kutice.“ Kývol som hlavou a kráčal ďalej do svätyne. Srdce mi podskočilo od radosti. Arya sa rozhodla vstúpiť do služieb Mnohotvárneho boha, stať sa jeho zverenkyňou a darovať mu vlastnú identitu.

Vstúpil som do svätyne a namočil som obidve ruky do fontány. Prešiel som si dlaňami po starej tvári, ktorá zakrývala moju podobu. Pod kapucňou sa objavila lebka a z očnej buľvy vyliezol slizký červ. Brána chrámu sa otvorila a Arya vstúpila do svätyne.

„Vitaj, sladké dievča. Chceš prijať dar od Mnohotvárneho boha?“, oslovil som ju.

Ona odpovedala: „Nie, pane. Hľadám muža menom Jaqen H´ghar. Daroval mi toto.“ Z vrecka špinavých a obnosených nohavíc vytiahla železnú mincu a podala mi ju. Okamžite som vedel, koľko udrelo. Bola to tá istá minca, ktorú som jej venoval, keď som opustil múry Harrenhalu a zanechal som ju v Gendryho náručí.

„Nikto s takým menom tu nie je.“, klamal som jej. Nemal som na výber, zatiaľ neprišiel ten správny čas odhodiť masku. Obrátil som sa tvárou k nej a ukázal som jej holú lebku. Arya sa znechutene zaškľabila, ale po chvíli zobrala do ruky červíka, ktorý sa pomaly plazil z očnej buľvy. Pobozkala ho a vložila si ho do úst. Keď ho prehltla, moja lebka zmizla a namiesto nej sa ukázala tvár prívetivého starca. Arya sa usmiala, ale jej oči boli sklamané, nahnevané, bez- radné a chladné. Jej pohľad mal väčšiu hodnotu ako tisíc slov. Pochopil som, že tá mladá, tvrdohlavá a vzdorovitá dievčina prežila veľa utrpenia. Na každom kroku ju prenasledovala nenávisť, bolesť, opovrhnutie a zrada. Žena, ktorá sa po svojej smrti usídlila v jej duši, ju pomaly, ale s vražednou istotou premieňala na svoj obraz.

„Dievča sa usmieva, ale nie je to úprimný úsmev. Dievča je sklamané, lebo nenašlo toho, koho hľadá.“ ,povedal som jej. Ona prekvapene zažmurkala.

„Ako vieš rozoznať úprimný úsmev od falošného? Veď vyzerajú rovnako.“, vyhŕkla.

„Falošný a úprimný úsmev možno vyzerajú rovnako, ale líšia sa ako súmrak od úsvitu.“, odpovedal som na jej poznámku. „Na tomto mieste nenájdeš muža, ktorého hľadáš, ale môžeš nájsť to, čo si možno ani nehľadala.“

Arya si zamyslene hrýzla pery. Robila to vždy, keď bola nervózna. Po dlhom mlčaní sa znovu ozvala: „Chcem sa pomstiť tým, ktorí mi ublížili a viem, že jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je stať sa nikým. Čo mám urobiť?“

„Musíš sa vzdať samej seba. Musíš odovzdať svoje telo, svoje myšlienky, svoje sny o peknej budúcnosti, svoje pocity.“, odpovedal som jej. „Musíš zabudnúť na vlastnú identitu.“

Arya pochopila, že musí nechať minulosť za sebou. Svoje staré a špinavé šaty aj mešec strieborniakov odhodila do mora, ale svoj tenký meč si nechala a ukryla ho na bezpečnom mieste. Obliekla si čierno-biele rúcho, ktoré nosili všetky učnice. Každý deň zametala podlahu, umývala mŕtvoly alebo pomáhala Umme v kuchyni. Robota jej našťastie nesmrdela. Na cestách s regrútmi Nočnej hliadky sa rýchlo naučila, že keď nebude pracovať od rána do večera, namiesto misky s jedlom dostane výprask. Spolu s ňou slúžila aj bledá dievčinka. Neprehovorila s ňou ani slovo, iba ju uprene pozorovala tými veľkými, hlbokými očami.

Musel som dodržať sľub a ďalej čítať tú prekliatu knihu. „Zdalo sa, že nastal koniec sveta, ale ľudia našli odhodlanie a postavili sa na odpor valiacej sa temnote. Podali si ruky s Deťmi lesa a uzatvorili spojenectvo. Na čele armády stáli traja muži, odhodlaní bojovať za návrat teplých, slnečných dní do posledného dychu. Joramun, vodca divokých nájazdníkov priložil k svojim ústam roh z hlavy pratura, zdobený bronzom a starými runami. Keď zadul, obri vstali z mohýl a pripojili sa k armáde. Symeon Hviezdooký, udatný bojovník so zafírmi namiesto slepých očí zdvihol v oboch rukách kopiju s čepeľami. Vyslovil tichú modlitbu a švihol jedným i druhým koncom do ľadového vzduchu. Trhlina v časopriestore sa otvorila. Vybehla z nej svorka besných, krvilačných psov zo samotných pekiel. Azor Ahai, hrdina z ďalekého východu vytasil svoj meč, v ktorom bola ukrytá láska jeho manželky. Sto dní a nocí kul tú zázračnú čepeľ, až kým ju nepožehnal jediným bodnutím do srdca svojej milovanej ženy. V okamihu, keď žeravá oceľ vnikla medzi jej nahé prsia, Nissa vykríkla tak, že tvár mesiaca praskla a zo zeme vytryskla divotvorná sila. Z tejto ohnivej búrky sa zrodili draci.“ Srdce sa mi opäť rozbúšilo. Nissa stvorila starobylú a mocnú Valýriu, horiacu ríšu a matku všetkých slobodných miest na brehu Úzkeho mora. „Azor vyrazil proti vodcovi temnoty. Jeho plamenný meč rozsekol ľadovú čepeľ a Nočný kráľ padol na kolená. Hneď, ako sa pozbieral, utiekol ďaleko na sever, do kraja večnej zimy. Tam dodnes vyčkáva na príležitosť, aby sa vrátil do sveta ľudí. Modlí sa k srdcu zimy, nech spadne opona svetla a zo všetkých strán znie spev cencúľov.“

Krv mi stuhla v žilách. Azor neporazil vodcu Bielych chodcov, iba ho zahnal. Hrozba, že sa vojsko mŕtvych vráti a premení krajinu na ľadovú pustatinu, bola každým dňom silnejšia. No- ci sa predlžovali, fúkal studený vietor. Zima sa prebudila a kráčala hrdo vpred, priamo do sveta ľudí. V ceste jej stálo niekoľko prekážok. Hustý začarovaný les a Múr, stará a vysoká hradba z kameňov, ľadu a zaklínadiel. Aj k nemu patril príbeh. „Keď vojsko mŕtvych utieklo ďaleko na sever, nastal čas vybudovať ochrannú hradbu a založiť spoločenstvo, ktoré bude strážiť hranicu medzi svetmi. Túto úlohu splnil Brandon Staviteľ, zakladateľ vlčieho rodu. S pomocou obrov a Detí lesa postavil vysoký a hrubý múr, ktorý siahal k nebesám. Pod múrom vy- rástlo devätnásť hradov, v ktorých sa usadili čierni bratia.“

Dlho som premýšľal o príbehu. Vlčí rod boli Starkovci, páni Zimovresu. Arya patrila k tomuto rodu, v jej žilách klokotala krv šeliem. Čierni bratia boli členovia Nočnej hliadky, muži oblečení do hrubých čiernych plášťov, ktoré sa vlnili vo vetre ako havranie krídla. Yoren bol jej členom a jeho úlohou bolo vodiť na Múr nových bojovníkov. Jeho družinu však tvorili iba násilníci, zlodeji a hrdlorezi. Táto všivavá chamraď si nezaslúžila odriekať prísahu, ktorú som si vypočul z Yorenovho nočného drmolenia. „Noc sa prikráda a moja stráž začína. Neskončí až do mojej smrti. Nikdy sa neožením, nebudem vlastniť pôdu, nesplodím žiadne deti, nebudem nosiť korunu, nezískam slávu. Budem žiť a zomriem na svojom stanovišti. Som meč v temnote. Som strážca na Múre. Som oheň, ktorý horí v chlade. Som svetlo, ktoré prináša úsvit. Som roh, ktorý prebúdza spiacich. Som štít, ktorý chráni ríšu ľudí. Zverujem svoj život, česť a odvahu Nočnej hliadke, pre túto noc a všetky noci, ktoré prídu po nej.“ Aj ja som mal vysloviť tú prísahu, ale po Yorenovej smrti sa tieto plány rozplynuli ako hmla po východe slnka. Mal som zlú predtuchu, že ani čierni bratia nedokážu zastaviť príchod zimy.

Arya opustila múry chrámu a vydala sa do mesta. Ešte nenastal čas, aby sa stala nikým, ale nastal čas, aby sa stala niekým iným. Jej poručníkom bol miestny rybár Brusco. Spolu s jeho dcérami Breou a Taleou chodila po uliciach s dreveným vozíkom a predávala ustrice s octom a štipľavou omáčkou za pár medenákov. Vybrala si prezývku Kanálová mačka, lebo pod jej vozíkom často pobehovali túlavé mačky a mňaukaním si pýtali jesť. Zdokonalila sa vo valýrčine, naučila sa miestny prízvuk aj zopár šťavnatých nadávok. Keď sa okolo nej obšmietali zlodeji alebo násilníci, ukázala im dlhý nos a poslala ich do ťavej riti. Do chrámu sa vracala vždy, keď mesiac vstúpil do novu. Prezradila mi, čo sa naučila a spolu s bledou dievčinkou trénovala klamstvá. Dievčinka sa s ňou konečne rozprávala, hoci jej nedôverovala a zakaždým, keď sa Arya pomýlila, tresla ju po ruke palicou alebo jej dala facku.

Mesiace plynuli ako rieka. Arya sa menila z bohatej dcéry na služobnicu. Pod rúchom jej začali vykúkať prsia a v jej lone rozkvitol červený kvet. Jej stav sa dal odhaliť jednoducho, lebo v čase, keď krvácala, bola bledá ako stena a rukami si hladkala podbruško. Umma jej no- sila bylinkový čaj na zmiernenie kŕčovitej bolesti. Často jej vravela, že má šťastie na urodzený pôvod. Keby pochádzala z chudobnej rodiny, vydala by sa za večne opitého sedliaka a po- rodila by mu dvanásť detí, pričom by najmenej šesť hladných krkov musela odprevadiť do hrobu rovno z kolísky. Arya jej oponovala, že ani urodzený pôvod nie je šťastný osud, lebo šľachtickú dievčinu obvykle čaká dohodnutý sobáš s mládencom, ktorého vôbec nepozná len kvôli tomu, aby jej rodičia nadobudli majetok, dobré postavenie alebo spojenca v čase vojny. Musela ho podporovať za každých okolností a čo najskôr mu porodiť dediča, aby sa k moci nedostal niektorý z jeho chamtivých, nehodných bratov alebo strýkov.

Nastal čas, aby Arya venovala dar Mnohotvárneho boha. Jej korisťou mal byť muž z prístavu, ktorý uzatváral riskantné stávky s námorníkmi. Keď dorazila na miesto činu, vládol tam čulý ruch. Robotníci s farebnými bradami vykladali z lode súdky hruškovice a debničky plné morských slimákov, ktoré vrteli tykadlami. Tovar bol určený pre Morského lorda, ktorý usporiadal hostinu na počesť zásnub svojho syna s krásnou dcérou kancelára Železnej banky. Archon z Tyrosha chcel týmto spôsobom ukázať rešpekt a priateľstvo. Na hostinu boli pozvaní mnohí šľachtici aj kapitáni lodí. Medzi nimi aj Ternesio Terys, kapitán lode, ktorá doviezla Aryu do mesta. Jej pozornosť však upútala zvláštna skupina mladých ľudí. Dvaja chlapci odetí v čiernom a dievčina, ktorá hojdala v náručí dieťatko. Jeden z chlapcov bol tučný a zjavne ustarostený. Jeho priateľ sa bezstarostne usmieval. V rukách držal drevenú harfu. Arya sa snažila nedať najavo svoje prekvapenie. Od svojho strýka Benjena vedela, že čierni bratia nesmú opustiť múry hradu, ak nepatria k prieskumníkom alebo nedostanú správu od rodiny. Ak sa čierny brat rozhodol dezertovať, čakala ho poprava. Ak potreboval iba ukojiť túžbu po spojení so ženou a prichytili ho pri čine, dostal iba hubovú polievku a podradnú robotu, ako umývanie riadu, vylievanie nočníkov alebo drhnutie špinavej podlahy.

Arya potajomky sledovala skupinu. Jej členovia sa čoskoro oddelili od seba. Zatiaľ čo tučko odišiel s dievčinou a bábätkom do domu felčiarov, štíhly mladík s harfou sa vybral do nevestinca zvaného Šťastný prístav. Vedúcou majsterkou najstaršieho remesla bola Námorníkova žena, ktorá sa v posteli menila na diablicu. Mala dcéru Lannu, svetlovlasú dievčinu, ktorá iba nedávno dovŕšila štrnásty rok. Čierny brat po nej hádzal chlipné pohľady. „To veru nie, môj milý.“, okríkla ho Námorníkova žena. „Ak chceš dostať moju dcéru do postele, musíš sa s ňou oženiť. Inak môžeš odísť tam, odkiaľ si prišiel.“ Mladík sa zamračil, ale neskôr privolil. „Ako si želáš, milady. Len mi dovoľ zobrať si slušnejšie oblečenie. Len čo sa vrátim z Domu červených rúk, tvoja dcéra môže stáť predo mnou odetá do bielych šiat.“ Námorníkova žena kývla hlavou. Mladík sa už zberal na odchod, keď ho zastavila mladučká dievka a zvedavo sa ho opýtala, ako sa volá. On odvetil: „Dareon, ty moja krásavica.“ Vyšiel z nevestinca.

Keď jeho kroky zašuchotali na kamennom chodníku, Arya sa k nemu zozadu priblížila a vytiahla z vrecka na rúchu dýku. Dareon nestihol ani vykríknuť. Dýka mu rozfaklila hrdlo a on sa zrútil na chodník do kaluže vlastnej krvi. Arya sa spokojne usmiala a vrátila sa do svätyne, kde som ju už netrpezlivo čakal. Keď som si všimol dýku v jej ruke, ona povedala: „Arya zabila dezertéra.“ Ja som sa jej prísne opýtal: „Kto si?“ Ona odvrkla: „Nikto.“ Na to som jej už nemal čo povedať a mávnutím ruky som ju poslal do postele. V mojom vnútri však klokotala zúrivosť, lebo Arya nesplnila úlohu, ktorú som jej zadal. Obrátil som sa k dievčinke a pošepol som jej do ľavého ucha: „ Odnes jej pohár teplého mlieka, aby mohla lepšie spať.“ Ona kývla hlavou a kráčala do Aryinej kutice. Uškŕňala sa od ucha k uchu ako nezbedné dievčatko. Vedela, že jej súperku neminie spravodlivý trest. Podala jej pohár mlieka, do ktorého jej primiešala zákerný jed. Arya opatrne ovoňala mlieko, ale neskôr hodila obavy za hlavu a vypila celý pohár. Bledá dievčinka trpezlivo čakala, kým posledná kvapka nezmizne v Aryinom hrdle, až potom odišla z kutice. Keď za sebou zatvorila dvere a vliezla do postele, nepríčetne sa rozchichotala. „Tak ti treba, ty malá potvora.“, zašepkala a spokojne zaspala.

 

Zvodca

Len čo sa rozvidnelo, Arya sa zobudila. Namiesto slnečných lúčov mala pred sebou prázdnu čiernu tmu. Vystrašene kričala: „Čo sa stalo? Ja nič nevidím!“ Vošiel som do kutice a srdce sa mi rozbúšilo ako besné. Mal som pocit, ako keby ma obliali ľadovou vodou. Arya bola úplne slepá. Jej krásne sivé oči boli zakalené bielou hmlou. Svetlo v nich zhaslo ako svieca v prievane, nezostala z neho ani jediná iskrička. Stála predo mnou ako bezbranná laň. V mojej duši sa však prebudilo niečo iné. Niečo zvrátené, neskrotné a zničujúce. Tento pocit sa ozval naposledy vo chvíli, keď som ležal v Lysarinom objatí a naše telá sa premenili na oheň. Pred očami sa mi opäť zjavil ten prekliaty obraz, ako sa tá diablica rúti cez hranu zábradlia na ulicu a jej lebečné kosti praskajú ako rozbité zrkadlo. Presne tak, pri pohľade na nevidomú dievčinu sa vo mne prebudila spaľujúca, živočíšna a nespútaná vášeň. To spojenie bolo zakázané, nemožné a osudové. Uvedomil som si, že srdce mladej rebelky mi nebude patriť celý život, ale jej telo mi bude patriť aspoň na jedinú noc.

Plamene, ktoré ma neúprosne pohlcovali, však museli vydržať do súmraku. Dovtedy som sa snažil tváriť ako chápavý sprievodca. Odišiel som do kuchyne a čakal som, kým sa Arya oblečie do rúcha služobnice a posadí sa k stolu. Umma jej doniesla rybičky ponorené do štipľavého paprikového oleja. Ja som si zobral varené vajcia a misku so soľou. Jedol som bez jediného slova. Mama ma odmalička učila, aby som nehovoril s plnými ústami. Prízvukovala mi, že keď to budem robiť, ostatní ma budú pokladať za sprostého. Arya dojedla rybičky a vytrela zvyšný olej z taniera kúskom chleba. Nemotorne vyšla z kuchyne.

Dnes nemusela ísť predávať ustrice do mesta. Spolu s bledou dievčinkou odišla do učebne, kde sa pripravovali jedy. Pristúpila k stolu, kde boli vyrovnané fľaštičky so vzorkami. „Nezabudni, že musíš použiť iba čuch.“, pripomenula jej dievčinka. Arya prikývla a začala ovoniavať jednu vzorku za druhou. Jej tvár striedala výrazy. Najskôr sa zaškľabila, potom sa usmiala a neskôr prudko odvrátila hlavu, lebo jej pach udrel do nosa tak silno, že sa takmer povracala. „Baziliščia krv. Stačí jediná kvapka tohto jedu a myš sa vrhne aj na leva.“, poznamenala dievčinka a ďalej pozorovala nevidomú služobnicu.

Po skúške s jedmi bol čas na triedenie mincí, ktoré akolyti pozbierali od mŕtvych. Arya poznala väčšinu z nich vďaka farbe alebo tvaru, lenže teraz ich mohla rozoznať len vďaka hmatu, lebo mince slobodných miest boli vytepané tak, že motívy vystupovali z povrchu ako reliéf na mohyle. Arya preskúmala každú mincu. V duchu si hovorila: „Koruna a lebka, to je Volantis. Nahá žena, to je Lys. Tri zvony, to je Norvos. Koza, to je Qohor.“ Bledá dievčinka sa sústredila na svoju hromadu mincí a jej drmoleniu vôbec nevenovala pozornosť.

Keď sa triedenie mincí skončilo, obidve učnice si vzali do rúk palice a začali bojovať. Údery dreva o drevo sa šírili dlhou chodbou a odrážali sa v desiatkach ozvien. Arya sa snažila uhýbať pred údermi palice svojej súperky, ale nedarilo sa jej to, keďže nevidela ani konček svojho nosa. Súboj sa skončil jej trpkou porážkou a poriadne bolestivými modrinami. Dievčinka sa jej neposmievala. Iba sa poďakovala za pekný súboj a mierne sa uklonila. Svojej súperke podala ruku a dokonca jej natrela modriny hojivou masťou. Nechcela sa ospravedlniť, iba dodržať jedno z hlavných pravidiel súboja s palicami.

Len čo padol súmrak, vstúpil som do komnaty s knihou, aby som odhalil ďalšie tajomstvá zo starého, temného príbehu. „Ani po úteku Bielych chodcov nenastal pokoj. Na kopcoch Andalosu sa zjavilo sedem bytostí. Traja silní muži, tri láskavé ženy a zahalený démon, ktorý nebol ani jedným z nich.“ Predo mnou sa vynoril obraz tých postáv. Boli to členovia Sedmy, ktorí tvorili najrozšírenejšiu vieru Západnej krajiny. Otec držal v ruke váhy, Kováč udieral svojim kladivom do nákovy, Bojovník sa opieral o rukoväť svojho meča, Matka hojdala v náruči dieťatko, Panna sa skláňala nad kyticou, Starena dvíhala do výšky lampáš a Cudzinec ukrýval svoju tvár pod maskou. On bol stelesnená smrť a ja som sa mal premeniť na jeho obraz. Text pokračoval: „Západná krajina čelila nielen príchodu Andalov, ale neskôr aj potomkov starej Valýrie, ktorá sa stratila v ohni. Boli to nadpozemsky krásni ľudia, s vlasmi utkanými zo zlatých a strieborných vláken, s očami žiarivými ako ametysty a akvamaríny. Niesli so sebou dunivý roh, ktorý dokázal privolať netvorov z najtemnejších morských hlbín a ich krv bola požehnaná odpornou tradíciou.“ Hneď mi svitlo, že tou tradíciou je myslený incest medzi bratmi a sestrami. Žalúdok sa mi obracal naruby. Bol to zvláštny a pokrytecký pocit, lebo ja som cítil horiacu vášeň k bytosti, ktorá bola stále viac dieťaťom, ako dospelou ženou.

Do príbehu bolo zahrnuté aj proroctvo: „Každá legenda sa raz vráti. Všetko sa končí, ale zároveň sa aj začína. Keď bude červená hviezda krvácať a temnota chladný rubáš zhodí, kamenné zviera sa uprostred soli a dymu znovu narodí. Zima prichádza a traja hrdinovia musia zostúpiť medzi ľudí v tele opačného pohlavia, aby porazili večný mráz.“ Bolo to neuveriteľné, lebo kniha predpovedala návrat Bielych chodcov aj spôsob, ako priniesť ľuďom víťazstvo. Kdesi v známom svete sa objavili tri ženy, ktorým prúdi v žilách krv hrdinov. Netušil som, prečo ma opantal pocit, že Arya je jednou z nich. Keďže nepochádzala zo žiadneho kmeňa divochov ani nebojovala s plamenným mečom požehnaným v srdci milovaného, nebola dedičkou Joramuna ani Azora. Zostával jediný muž, ktorý s ňou zdieľal hendikep, Symeon Hviezdooký. Po chrbte mi bežal mráz a srdce mi bilo až v hrdle.

Vyšiel som z komnaty, ale nenasadil som si vráskavú tvár. Môj úmysel bol jednoznačný, zobrať si nevinnosť svojej učnice. Túžba nemilosrdne vychádzala na povrch. Na chvíľu som sa zastavil vo svojej kutici, kde na stole odpočívala fľaša naplnená Tieňom večera, temným nápojom černokňažníkov z Qarthu. Pôvodne patrila diabolskému pirátovi Euronovi, ktorý ju použil spolu s dračím vajcom na zaplatenie vraždy svojho brata. Vstúpil som do Aryinej kutice a obozretne som zamkol dvere. Arya sa zmohla na otázku: „Čo tu robíš?“ Kým som jej nalial do pohára nápoj, vo vzduchu znel zlovestný šepot: „Dievča daruje svoje telo. Muž si zoberie jej nevinnosť.“ Napätie sa rapídne stupňovalo.

Arya sa priblížila ku mne a opatrne privoňala k môjmu dychu. „Pomarančové semienka.“, poznamenala. „Jaqen, to si ty!“, vykríkla. V duchu som si pomyslel, že tá malá potvora dokáže odhaliť každého podľa pachu. Túto schopnosť mala predtým, ako jej zmizlo svetlo z očí. Zapamätala si pach každého človeka, ktorého stretla. Ona voňala rybami a citrónmi, Gendry vo-ňal železom a olejom. Koláčik voňal múkou a medom, ja som voňal pomarančovými semienkami a krvou. Nebola to len bojovníčka. Bola to prevtelená vlčica.

Podal som jej pohár s Tieňom večera. Arya si odpila. Nápoj mal tisíc chutí a zároveň žiadnu, bol modročierny ako polnočná, hviezdami posypaná obloha. Keď prehltla poslednú kvapku, v hlave sa jej roztočil vír. Okamžite som ju schmatol ako handrovú bábiku a šmaril som ju do postele. Strhol som si z rúcha kožený opasok a pripútal som jej ruky k čelu postele. „Viem, že srdce dievčiny patrí kováčovi, ale jej telo bude dnes večer patriť cudzincovi.“, vyslovil som tú myšlienku, kým som z nej strhol šaty. Ona sa vrtela a pokúšala sa vytrhnúť zo zovretia kožou, ale márne. Čoskoro skončil na podlahe aj môj odev. „Jaqen, pusť ma!“, kričala mladučká učnica, ale ja som bol k jej slovám hluchý. Pobozkal som ju, môj jazyk vliezol do jej úst ako odporný had. Rukami som prešiel po jej pučiacich ňadrách a plochom brušku. Keď som do nej vstúpil svojim prirodzením, Arya zavyla. Jej vedomie sa odtrhlo od tela a putovalo do vzdialených, temných lesov Riečneho kraja. Práve tam prebývala jej vlčia sestra Nymeria, matka obrovskej svorky. Jej ligotavé zlaté oči vzbĺkli zlovestným svetlom. Až k nej doliehali výkriky bolesti a poníženia, ktoré sa drali z Aryinho hrdla s každým drsným prirazením. Nymeria dlho a ťahavo zavrčala. V okamihu, keď nastalo vyvrcholenie, zúrivo vycerila tesáky a jej sivý kožuch sa našuchoril ako búrkové mračno.

Keď bolo po všetkom, Arya ležala na posteli a triasla sa od strachu. Biely prúd sa jej lepil na stehná. Ja som sa rýchlo obliekol. Snažil som sa nemyslieť na hlas vlastného svedomia, ktorý ma káral za to, aký hnusný čin som práve vykonal. Opäť sa zjavili spomienky na Lysaru, ale tie som rýchlo zamkol v podvedomí. Kým som vyslobodil svoju mladučkú súložnicu zo zovretia a otvoril dvere, potichu som povedal: „Muž dosiahol, čo chcel. Nikdy mu nešlo o pravú lásku. Išlo mu len o horiacu túžbu a neskrotnú posadnutosť. Radšej chcel jedinú krásnu noc, ako celý osamelý život.“ Arya sa zdvihla z lôžka a z plného hrdla zrevala: „Vypadni, ty sukin syn!“ Keď konečne zostala sama, srdcervúco sa rozplakala. Päsťami udierala do vankúša, až kým z neho nevyletel kŕdeľ pierok. Potom si nechtami škriabala tvár, kým po nej nestekali krvavé pramienky a nepremiešali sa so slzami. Takto si svoje prvé milovanie s mužom naozaj nepredstavovala. Aj keď navonok pôsobila ako chlapec v sukni, aj ona túžila po krásnom spojení ženského a mužského tela. Tento zážitok bol oveľa horší ako to, čo musela prežiť počas ciest po zničenej krajine. Bola zasiahnutá na tom najcitlivejšom mieste. Bola zneužitá a špinavá. S každou uplynutou hodinou narastal jej pocit hanby.

Ráno sa smutne došuchtala do kuchyne. Umma hneď vedela, koľko udrelo. Podala jej do rúk pohár naplnený zelenou tekutinou. „Vypi to, moja milá. Bude ti lepšie.“ Arya si pomaly odpila, ale vytrvalo odmietala uveriť tomu, že jej pomôže práve mesačný čaj od kuchárky. Umma sa naklonila k nej a pošepla: „ Nie si jediná, ktorá zažila takú potupu. Každá učnica musela odovzdať svoje panenstvo tomu prekliatemu bohu. Aj tá bledá dievčinka, tvoja kamarátka. Pamätám sa, ako stála predo mnou v slzách po tom, čo sa jej v noci zmocnil taký pekný svetlovlasý mladík.“ Arya zažmurkala od prekvapenia, ale mlčala. Umma pokračovala: „Viem, že každá dievčina túži nájsť si milujúceho muža a stať sa matkou jeho detí. Nemusíš to zapierať, ja som si už dávno všimla, že tvoje srdce už niekomu patrí. Povedz, chceš porodiť deti mužovi, ktorý ťa miluje z celej duše alebo chladnokrvnému vrahovi bez štipky svedomia?“ Arya sa nezmohla na odpoveď. Schmatla do ruky kefu s tvrdými štetinami a utekala cez bránu chrámu dole k brehu mora. Vyzliekla si šaty a vošla do vody. Zúrivo si drhla kožu a po tvári jej stekali slzy. Pohľady ostatných ľudí, ktorí si ju premeriavali, si nevšímala. Nestála o ľútosť ani o hlúpe slová útechy. Nikto nemohol vedieť, že jej srdce sa rozsypalo na prach. Čo však bolo ešte horšie, nikto nevedel o tom, že mesačný čaj od kuchárky neúčinkoval. Zatiaľ čo moja bývalá milenka Lysara sa týmto nápojom poistila proti nechcenému dieťaťu, v prípade Arye to neplatilo. V jej tele rástol nový život, ukrytý pred celým svetom aj predo mnou.

 

Divák

Rozhodol som sa, že Arya si zaslúži druhú šancu. Vrátil som jej svetlo do očí a dal som jej tú istú úlohu, zabiť hazardného hráča z prístavu. Tentokrát ju nič nerozptýlilo. Zadanú úlohu splnila bez jediného zaváhania. Pravdepodobne sa bála toho, že keď znovu fatálne zlyhá, tak bude hluchá, chromá alebo nemá. Slepota jej úplne stačila. Aj tak jej priniesla len problémy, lebo musela počítať každý schod, po ktorom kráčala. Niekedy na ňom aj spala, lebo zablúdila a nevedela sa vrátiť do svojej skromne zariadenej kutice.

Prišiel čas na ďalší krok. Zaviedol som ju do starej, až príliš podozrivo naklonenej budovy, ktorá stála medzi dvoma prístavmi. Mesto znovu ukázalo svoju nevľúdnu tvár. Mrholilo a sivá hmla zakrývala ulice a kanály ako opona.

„Kde to sme?“, opýtala sa Arya zvedavo.

„To je Brána.“, odpovedal som jej. „Jedno z najlepších mestských divadiel.“

„Ideme sa pozrieť na ich predstavenie?“, vyzvedala ďalej.

„Nie, sladké dievča. Ty budeš súčasťou predstavenia. Staneš sa herečkou.“, povedal som jej hrdo. Arya si nervózne hrýzla pery. Doteraz bola zvyknutá len na vystúpenia potulných trubadúrov, nenaskytla sa jej príležitosť stáť na doskách, ktoré znamenajú svet. Kým sa spamätala, z vchodu vyšiel známy muž. „Kanálová mačka, čo tu robíš?“, vyzvedal rybár.

„Budem herečkou v tomto divadle.“, odvetila Arya placho. Brusco sa usmial a povedal: „Tak to sa máš na čo tešiť. Musím ísť, mám veľa práce.“ Všimol som si, že v ruke drží štetec a vedro farby. Zrejme dostal príkaz namaľovať na stenu divadla názov novej hry s obrázkom určeným pre tých, ktorí nevedeli čítať ani písať.

„Nezabudni, nesmieš sa prezradiť.“, pošepol som Aryi do ucha a spolu sme vstúpili do starého divadla. Začul som hlasy zo zákulisia. Prebiehala tam dôležitá debata. Keď sa moje kroky ozvali na drevenej, vŕzgajúcej podlahe, všimol som si káravý pohľad vedúceho herca. Snažil som sa potlačiť rozrušenie. „ Nechcel som ťa vyrušiť, Izembaro. Len ti vediem novú členku tvojho kolektívu.“ Ukázal som prstom na Aryu, ktorá stála pred vchodom.

Izembaro sa uškrnul. „Poď sem, dievča.“, oslovil ju. Arya vstúpila do zákulisia. Jej cupotavé kroky vydali podstatne tichší vrzgot, ako moje. „Kto si?“, opýtal sa jej vedúci.

Arya si znovu hryzla do pery. „Milosť.“, vyhŕkla.

Izembaro prekvapene zdvihol obočie, ale po chvíli povedal: „Presne teba hľadám, dievča. Si dokonalá kandidátka na jednu z postáv do novej hry.“ Rukou jej naznačil, nech si ide sadnúť k ostatným hercom. Potom do mňa znovu zavŕtal svoj pohľad. „Vďaka, že si ju priviedol, starý priateľ. Buď si istý, že svoje rozhodnutie neoľutuješ.“ Kým som sa zberal na odchod, vedúci na mňa zakričal: „Príď sa pozrieť na premiéru. Budeme mať vzácnych hostí.“

Opäť sa otočil k hercom. „Priatelia, čoskoro uvedieme novú hru. Volá sa Krvavá ruka a napísal ju Phario Forel.“ Arya sa zvedavo naklonila dopredu. Muž s rovnakým priezviskom ju učil vodný tanec, keď bola v hlavnom meste. „Hlavnou postavou je démonický trpaslík, ktorý má ruky špinavé od krvi. Oznamujem, že túto rolu stvárni Bobono.“, povedal Izembaro.

Zo skupiny hercov sa vynoril trpaslík a povedal: „Ďakujem, pane. Sľubujem, že vás znovu nesklamem.“ Narážal tým na situáciu, ktorá sa mu prihodila iba nedávno. Postavil sa na javisko po tom, čo vypil niekoľko pohárov vína a namiesto dramatickej repliky spustil posmešnú reč z komédie. Diváci sa rehotali, ale Izembaro mal sto chutí mu podrezať hrdlo.

Teraz hovoril ďalej: „Ďalšími postavami sú dvaja králi, tučko a chlapec. Najskôr nosí korunu prvý, teda tučniak a po ňom získa trón chlapec milovaný svojou matkou a opovrhovaný svojim otcom. Chlapca stvárni Carenzo a rola tučniaka patrí mne. Ja som jediný, ktorý ho dokáže dobre zahrať.“ Herci namosúrene hundrali, vrátane svetlovlasého Carenza, sediaceho vedľa Bobona. Tmavovlasý mládenec, ktorý sedel úplne vzadu, poznamenal: „No, prosím. On chce vždy hrať len kráľov. Keby v novom predstavení nebol žiaden kráľ, tak ani nevylezie na pódium.“ Prevrátil oči, zaodŕhal a odpľul si na podlahu.

Izembaro ho spražil pohľadom. „Marro, ty budeš hrať Cudzinca.“ Arya sa s väčším záujmom pozrela na mládenca. Bol vysoký a svalnatý, charizma z neho sršala na všetky strany. Verila, že svoju postavu zvládne zahrať, hoci v duchu tušila, že má jedného súpera. Lenže ja som nemal Cudzinca stvárniť na javisku, ja sa ním musím stať.

„Brusco, ty budeš hrať kanca.“, oznámil Izembaro. Rybár prikývol, hrdo sa udrel päsťou do hrude a ukázal si prstom na rozkrok. Marro a trpaslík Bobono sa rozchechtali, Arya sa len pousmiala. Nechcela dať najavo, že aj ona bola istý čas jednou z jeho dcér.

„Ďalej tu máme dve kráľovné. Lady Stork, ty budeš hrať leviu kráľovnú. Daena, ty budeš ružová kráľovná.“, hovoril Izembaro ďalej. Obidve  ženy sa mierne usmiali a šibalsky na seba pozreli. V skutočnom živote boli kamarátkami, ale na javisku budú sokyňami. Arya potichu zúrila, lebo jej došlo, koho má vľúdna Lady Stork stvárniť. Tú prekliatu zlatovlasú levicu. Ženu, ktorá nechala uväzniť jej otca a nasadila jeleniemu kráľovi ďalšie parohy s vlastným bratom, namysleným rytierom a kráľovrahom bez bázne a hany.

„Camello, ty budeš hrať lorda zo severu a pobočníka kráľa.“, pokračoval Izembaro. Jeho podriadený kývol hlavou na znak súhlasu. Arya začínala byť zmätená. Atraktívna a empatická žena, ktorá by časom mohla byť jej dôverníčkou bola obsadená do role kráľovnej, ktorú by najradšej rozsekala na kusy. Zatiaľ čo chlap, ktorému by v skutočnom živote zrejme napľula do tváre, mal stvárniť muža, ktorý bol až donedávna pre ňu tým najdôležitejším.

„Milosť, ty si zahráš krásnu pannu, ktorú trpaslík znásilní.“, prehovoril Izembaro a figliarsky sa uškrnul. Arya sťažka prehltla veľkú hrču, ktorá jej vyrástla v krku a chutila ako blen. Nedokázala sa priznať k trpkej skúsenosti so zneužitím. Tá najhoršia správa nezaznela, ale cítila ju v kostiach. Mala sa prevteliť do svojej staršej sestry, ktorá zapudila vlastnú rodinu pre hlúpu lásku k princovi. Vzdorovito sa oprela dozadu a ruky si prekrížila na hrudi.

Dni bežali ako splašené, ubečané ovce pred vlkmi. Nastal deň premiéry divadelnej hry Krvavá ruka od Pharia Forela, dramatika s najkrvavejším brkom v celom meste. Túto povesť si vyslúžil už vďaka svojej prvej hre, ktorú pomenoval Zloba dračích pánov a úspešne ju uviedol práve v divadle Brána. Usadil som sa do najvyššej a najlacnejšej lóže určenej pre hrdlorezov slúžiacich Morskému lordovi a napäto som očakával začiatok predstavenia. Arya pobehovala po zákulisí a pomáhala ostatným hercom s kostýmami. Keď doniesla Izembarovi korunu, ktorú si nechal na latríne a pomohla Bruscovi nasadiť si kančiu hlavu, na chvíľu nakukla do hľadiska a potom sa nenápadne vytratila von z budovy. Daena ani kostymérka Snapper si to vôbec nevšimli. Pomysleli si, že Milosť si len šla zopakovať repliky. Jej chvíľa mala nastať až v druhom dejstve. Ako prvý šiel na javisko Bobono, ktorý už postával pred oponou. V duchu sa pomodlil, nech mu vták nevyletí z nohavíc skôr, ako pri osudnej scéne.

Predstavenie sa začalo. Trpaslík oblečený v červenom kabátci sa na svojich krivých nohách doteperil až k okraju javiska a zízal na divákov. „Bohovia ma podviedli!“, zavrčal a prižmúril oči ešte zlovestnejšie. „Môj vznešený otec bol stvorený z najrýdzejšieho zlata, aj moja sestrička a brat. Lenže ja som bol stvorený z temných kostí, krvi a bahna. Pokrútili ma do tohto hrubého tvaru, ktorý vidíte.“ Koľko mu bohovia ubrali na výške, toľko mu pridali na sile hlasu. Bolo ho zreteľne počuť až do najvyššej lóže.

Na javisku sa objavil prízrak v čiernom odeve, s krvavými zubami a slonovinovými rohami, ale to nebol skutočný Cudzinec, iba Marro. Potichu sa priblížil k Bobonovi, ktorý sa škeril na divákov. Otočil sa smerom k temnému mužovi a škriekal: „Daj mi času naplnenú zlatom a krvou, nech sa zhlboka napijem. Keď sa nemôžem stať hrdinom, nech sa stanem netvorom. Otec, braček a sestra dostanú lekciu zo strachu, nie z lásky!“

Netrpezlivo som čakal na chvíľu, kedy sa na scéne zjaví Arya. Moja zverenkyňa sa vrátila do zákulisia tak nenápadne, ako z neho zmizla. Rýchlo si obliekla ružové šaty so spodničkou. Na vyholenú hlavu si nasadila červenohnedú parochňu, upravenú do podobného účesu, ako mala levia kráľovná. Izembaro odporúčal všetkým hercom, nech si oholia hlavu, aby im divadelné parochne sedeli čo najlepšie, ale väčšina z nich iba púšťala jeho trápne slová jedným uchom dnu a druhým von. Okrem toho, že rád poučoval svojich podriadených replikami zobratými z iných hier, neustále im pripomínal, že musia potešiť divákov a ukázať im niečo, čo ešte nevideli. Z celej duše nenávidel, keď niektorá z herečiek chodila neskoro alebo sa opovážila zobrať si niektoré z divadelných šiat do mesta. Poznal som ho už od čias, keď som bol iba akolytom a on bol iba potulným komediantom.

Arya vyšla na javisko. „Prosím, jasný princ, ušetri môjho otca!“, žobronila a zopla si dlane na brušku. Tento zvyk odkukala od svojej sestry. Carenzo s korunou na hlave vyhlásil: „Iste, že ho ušetrím. Dám ti jeho hlavu!“ Camello sa prikrčil za trónom. Po javisku sa kotúľala drevená hlava. Arya si kľakla k nej a objímala ju ako bábiku. Vtom sa ku nej doteperil Bobono. „Poď, moja krásavica. Užijeme si svadobnú noc.“ Postrčil ju dopredu a jedným ťahom jej vyzliekol ružové šaty. Arya sa ocitla pred všetkými divákmi iba v čipkovej spodničke. Trpaslík ju kopol zozadu do kolien. Keď si v bolestiach opäť kľakla, jednou rukou jej miesil prsia ako bochníky cesta a tou druhou si rozviazal nohavice. Vystrčil ružového a zafúľaného vtáka, ktorého vyrobili rekvizitári a prechádzal ním po zadku zhora dole aj naopak. „Prosím, nie! Ja som ešte nevinná panna! Prosím, nechaj ma!“, kričala Arya. Mala slzy na krajíčku a červenala sa ako malina, ale snažila sa zahnať spomienky na zneužitie a sústrediť na svoju rolu. Diváci boli ohúrení jej výkonom, niektorí otvárali ústa.

Ešte viac však žasli nad charizmou lady Stork, keď oplakávala mŕtveho princa. „Môj prvorodený bol zabitý. Modlím sa, aby našiel večný pokoj a oslobodil sa od hádok a bolesti. Bohovia, zoberte si aj môj život, pretože nedokážem žiť s vedomím, že môj chlapček je mŕtvy. Moje srdce je plné žiaľu, nádej a radosť sa stratili.“ Jej smútok sa postupne menil na zúrivosť, jej oči sa zdvíhali od ležiaceho Carenza k divákom, ktorí zadržiavali dych. „Vyhral si vojnu, synček. Nechaj svoju korunu spadnúť do prachu a pridaj sa k svojmu otcovi, ktorý hoduje spolu s bohmi. Pôjdem za tebou, ale najskôr zabijem tú cundru aj toho malého zmoka! Nezáleží mi na tom, či to potrvá dva týždne, mesiac alebo večnosť!“

Keď sa predstavenie skončilo a herci sa spolu poklonili, vstal som zo stoličky ako prvý. Sálu naplnil zvuk veľkého potlesku. Izembaro sa hrdo usmial. Po predstavení sa namiesto dialógov rozozneli gajdy. Herci si odtrhávali kusy zrelého syra z obrovského kolesa a podávali si medzi sebou mech s vínom. Arya spokojne privrela oči. Jej premiéra sa podarila na výbornú.

 

Liečiteľ

Napĺňala ma hrdosť k svojej zverenkyni. Vďaka nej začalo chodiť do divadla Brána stále viac divákov, dokonca viac ako do Modrého lampáša alebo Dómu. Arya si už zvykla na to, že jej trpaslík vyzlečie šaty priamo na javisku a zozadu sa o ňu obtiera vtákom ako nadržaný kohút. Jej smútok sa pomaly, ale s vražednou istotou menil na blčiacu nenávisť. Nehnevala sa na krpatého Bobona, ale na vlastnú identitu. Cítila sa, akoby v jej žilách tiekla žeravá oceľ. Nie, už necítila hanbu a poníženie, nebola schúlená do klbka, neprelievala slzy. Prebudila sa v nej nová, dravá sila. Vstala z popola a hrdo kráčala k novému začiatku. Jediné, čo v nej zostalo, bola odvaha a láska k mužovi, na ktorého myslela v každej chvíli a videla pred sebou jeho tvár aj v najčernejšej temnote. Osudová, neskrotná a spaľujúca láska.

Z tuhého rozmýšľania ma vytrhol hlas bledej dievčinky. „Tá malá suka ťa zase podrazila, ťahala ťa za nos.“ Nemal som ani najmenšie tušenie, o čom hovorí. Ona pritvrdila: „Vtedy, keď bola premiéra divadelného predstavenia, sa mrcha vydala do ulíc a špehovala nejakého rytiera v červenom plášti. Prebodla ho tým mečom, ktorý mala pri sebe, keď sa votrela do tohto chrámu a jeho mŕtvolu hodila do kanála.“ Keďže som stále nereagoval na jej slová, učnica to ešte priklincovala: „Nakoniec sa vrátila do divadla, ako keby sa nechumelilo a odohrala predstavenie. Vedela som to, ona je prešibaná suka!“ Zvrtla sa na päte a odišla do svojej kutice.

Mal som pocit, akoby som dostal ranu priamo medzi oči. Jej svojvoľné úskoky už začínali byť neúnosné. Samozrejme, že ani ja som nebol dokonalý a hneď niekoľkokrát som porušil prísne a posvätné pravidlá sekty, lenže Arya vzdorovala od chvíle, čo prekročila bránu svätyne a sta- la sa služobnicou. Začal som veriť tomu, že sa nikdy nechcela vzdať vlastnej identity a železnú mincu, ktorú som jej venoval, využila iba na to, aby bola schopná pomstiť sa každému, kto jej ublížil čo i len krivým slovom. Táto hrozba visela aj nad mojou hlavou. Bol som s tým už dávno zmierený. Každá žena, ktorej som daroval svoju spaľujúcu vášeň, ma zákerne podrazila. Odkedy som zavinil Lysarinu smrť, v jednom kuse ma prenasledovali výčitky. Áno, narodil som sa len pre to, aby ma ostatní nenávideli.

Rozhodol som sa prijať ponuku starého priateľa Morogga a stráviť niekoľko dní ako felčiar v Dome červených rúk, aby som prišiel na iné, príjemnejšie myšlienky. Čierno-biele rúcho som vymenil za červený plášť a masku s dlhým zobákom. Moja práca spočívala v podávaní bylinkových odvarov, obväzovaní a čistení rán, umývaní zvratkov a výkalov. Moroggo mi dokonca dovolil podať pohár vody zo svätyne tým, ktorým už nebolo pomoci a čakali iba na posledný výdych a chladné objatie.

Miestne liečiteľky boli rovnako klebetné, ako stareny na mestskom trhovisku. Každý deň som počúval slová chvály na Geleneinu záhradu, v ktorej stál vysokánsky strom s listami tepanými z čistého striebra. Iná z klebetníc sa rozhovorila o blížiacich sa voľbách, ktoré sa konali v Sále pravdy, paláci s medenými kupolami. V duchu si odfrkla, že namiesto prezliekania postelí by radšej šla na pohár jablkového muštu do hostinca U zeleného úhora. Jedná z mladých učníc, ktorá prišla do domu iba nedávno, sa tešila na maškarný festival. Táto slávnosť trvala desať dní a jej vyvrcholením bolo hromadné strhnutie masiek po Titanovom reve.

Z ničoho nič sa v dome strhol taký huriavk, akoby dovnútra vbehlo stádo šialených kráv. Fel- čiari pohoršene sledovali tmavovlasého mládenca, ktorý niesol v náručí drobnú dievčinu a vystrašene hovoril: „Prosím, pomôžte jej. Našiel som ju na ulici pred divadlom.“ Hneď som odhalil, že je to Marro, herec z divadla Brána. Keď som však zbadal, koho drží na rukách, srdce mi stislo od zúfalstva. Moja zverenkyňa ležala v objatí mládenca, schúlená ako bezbranné mača. Z hlbokých bodných rán tiekla krv. Čepeľ, ktorá spôsobila toto kruté nešťastie, bezpochyby mierila na to najcitlivejšie miesto ženského tela. Miesto, v ktorom rastie život.

„Kto to urobil?“, zmohol som sa na otázku, hoci som poznal odpoveď. Páchateľkou bola bledá dievčinka, ktorá chcela svojej sokyni ublížiť tým najbolestivejším spôsobom. Marro iba pokrčil ramenom a niesol bledú, plytko dýchajúcu Aryu do kutice. Moroggo ukázal prstom na čistú posteľ a opatrne vyzliekol zranenej dievčine šaty. Kým pripravil nástroje a makové mlieko na tíšenie bolesti, v mojej hlave sa odohrával desivý súboj myšlienok. Jedno zjavenie za druhým sa rútilo ako nezastaviteľný, besne hučiaci vodopád. Bledá dievčinka, držiaca v drobných rukách krvavú dýku, jej tvár skrivená v záchvate nepríčetného rehotu. Moje horúce slzy, oplakávajúce bezduché telo, ešte nedávno spojené s mojim vo chvíli spaľujúceho vyvrcholenia a nevýslovného opovrhnutia.

Do ďalšieho obrazu vstúpil aj môj úhlavný nepriateľ. Hladil po útlom chrbte svoju priateľku a moju zverenkyňu Aryu, síce živú, zato hlboko poznačenú stratou možnosti mať vlastné deti, trpkou spomienkou na zneužitie a slepotu. Predstava, že som zanechal nezahojiteľnú trhlinu na vzťahu kováča a vlčej dievčiny, ma tešila a zároveň desila. Ďalšie hororové zjavenie sa zavŕtalo do mojej zmätenej mysle ako nebožiec. Mal som zlé tušenie, že v tú osudnú noc som urobil ešte niečo šokujúce, zvrátené a podlé, oveľa odpornejší zločin, ako znásilnenie. Z jedinej čiernej noci naplnenej plameňmi vášne sa zrodilo nevinné dieťa, ktoré nedostalo šancu zrodiť sa pre tento svet. Zmizlo po niekoľkých ranách čepeľou v krvavom jazere. Myšlienka na to, že tá malá bledá suka možno zabila môjho nenarodeného syna, ktorý rástol v lone mladej vlčice, mi zabodávala ľadové črepiny priamo do srdca.

Moroggo ma okríkol: „Do riti! Jaqen, sústreď sa! Tejto dievčine ide o život a ty tu rozmýšľaš o hlúpostiach!“ Keďže som stále nereagoval, zložil si z hlavy masku so zobákom a z celej sily ma tresol po chrbte. „Máš dve možnosti. Buď mi pomôžeš zachrániť tú dievčinu, alebo môžeš ísť do ťavej riti.“ Konečne som sa spamätal a priložil som ruku k dielu. Spoločne sme precízne vyčistili, zašili a obviazali rany. Potom sme mladučkú služobnicu prezliekli do čistej košele, podali sme jej dávku makového mlieka a prikryli sme ju.

Keď už Arya pokojne spala, obidvaja sme si s úľavou vydýchli. Moroggo ma varovne spražil pohľadom, aby mi ani len nenapadlo zostať v izbe a sledovať každý, aj ten najnepatrnejší pohyb svojej zverenkyne. Poslušne som odišiel z kutice a potichu zatvoril dvere. Po dlhej chvíli som sa zmohol na otázku: „Zachránil si aj dieťa?“

Moroggo na mňa civel ako vyoraná myš. „O čom to hovoríš?“

Zhlboka som sa nadýchol a odvetil: „ Tá dievčina je Arya Starková, princezná z ďalekého Severu a jedna zo služobníc Mnohotvárneho boha. Stretli sme sa v Západnej krajine, keď ma uväznili za kráľovraždu. Venoval som jej železnú mincu, aby mohla vstúpiť do našej sekty, byť služobnicou.“ Moroggo prikývol, ja som hovoril ďalej. „ Jedného dňa som zistil, že nesplnila úlohu, ktorú som jej zadal. Aby som ju potrestal, zobral som jej svetlo z očí. Namiesto ľútosti ma však ovládla neskrotná, spaľujúca túžba. V tú osudnú noc som Aryu surovo znásilnil a domnievam sa, že som s ňou dokonca splodil nemanželské dieťa. Preto chcem vedieť, či sa po- darilo zachrániť aj to malé stvorenie, ktoré rástlo v lone mladej vlčice.“

Moroggo otvoril ústa od prekvapenia. Po chvíli pokrútil hlavou. Moje najhoršie obavy sa potvrdili, moje nenarodené dieťa bolo chladnokrvne zavraždené, dobodané v bruchu jeho matky, usmrtené pred prvým nádychom. Dúfal som, že sa už nedozviem žiadnu zlú správu. Tak veľmi som sa mýlil. Moroggo vážne povedal: „ Šanca, že tá dievčina bude niekedy v budúcnosti mať ďalšie dieťa, je mizivá. Presne tak, priateľ. Syn, ktorého Arya nosila pod srdcom, bol jej prvým potomkom a zároveň aj posledným.“ Nedokázal som tomu uveriť, ale Moroggo ma uistil, že si nevymýšľa. Bol skúseným felčiarom, vedel určiť pohlavie dieťaťa už na začiatku ťarchavosti. Bez ďalších zbytočných slov sa vrátil k svojej práci.

Bol som rád, že sa podarilo zachrániť Aryu, ale napriek tomu ma zožierala nenávisť. Nielen k bledej dievčinke, ale aj k sebe samému. Cítil som sa mizerne, akoby som bol páchateľom tohto zločinu. Vlastne som niesol na svojich bedrách najväčšiu vinu. Zavraždil som vlastného syna. Krv, ktorou som mal stále zagebrené ruky, patrila jemu.

Arya sa onedlho uzdravila. Pila bylinkové odvary a jedla sýtu ovsenú kašu s medom, aby nabrala dosť síl. Ja som však nedokázal myslieť na nič iné, ako na jej syna. Vedel som, že jediná možnosť, ako ochrániť mladú severanku, je odviesť ju späť do Západnej krajiny. Len čo bola Arya natoľko silná, že dokázala vstať z postele a prejsť pár krokov, obliekol som jej tmavofialový plášť, ktorý nosila na ulici, keď bola herečkou. Odviedol som ju do prístavu. Náhodou sa tam nachádzal aj kapitán Ternesio. Práve sa chystal na ďalšiu plavbu.

Šiel som sa ním. On ma len spýtavo pozoroval. Smutne som povedal: „ Kapitán, potrebujem tvoju pomoc. Musíš odviesť Aryu späť do Západnej krajiny. Keď zostane v meste, stane sa niečo veľmi zlé.“ Ternesio prikývol a pomohol mi odprevadiť Aryu na palubu. Naklonil som sa k nej a pošepol som jej do ľavého ucha. „Konečne si sa stala nikým, sladké dievča. Môžeš ísť domov, za svojou rodinou a svojim milovaným kováčom.“ Tie slová má pálili na jazyku ako žeravé uhlíky. Odmietal som rozlúčku s mladou rebelkou, ale nedokázal som vysloviť tú krutú pravdu o tom, že nás okrem sekty spojilo aj niečo výnimočné.

 

Zaklínač

Dni sa zlievali dohromady ako rieky do mora. Snažil som sa sústrediť na prácu, ale ovládal ma pocit samoty a tupej prázdnoty. Zamotal som sa do bludného kruhu zúrivosti a sebaobviňovania. Nedokázal som kričať ani plakať. Emócie nevychádzali na povrch, dusili moje vnútro a sypali ďalšiu soľ do mojej doráňanej duše.

Z tohto hrôzostrašného blúznenia ma vytrhol až príchod neznámej ženy do svätyne. Vyzerala ako stelesnená príťažlivosť. Bola vysoká a bledá, štíhla a zároveň kyprá. Bola odetá do dlhých hodvábnych šiat, červených ako leštená meď posvätená krvou a dračím ohňom. Mala na sebe iba jediný drahocenný šperk, náhrdelník z kovových šesťuholníkov s jagavým rubínom. Dlhé čierne vlasy lemovali jej súmernú tvár bez jedinej vrásky alebo jazvy. Svojim zmyselným pohľadom dávala jasne najavo, že mi chce ukázať svoje tajomstvá medzi štyrmi očami aj medzi štyrmi stehnami. Až príliš podozrivo mi pripomínala Irogeniu, korunovanú hriešnicu.

„Kto si?“, opýtal som sa jej.

Ona sa poklonila a odpovedala: „Volám sa Kinvara. Som najvyššia kňažná Červeného chrámu vo Volantise, Plameň pravdy, Svetlo múdrosti a prvá služobnica Pána svetla.“ S úsmevom pokračovala: „Noc je temná a plná hrôzy. Všetko sa končí, ale zároveň sa aj začína. Keď bude červená hviezda krvácať a temnota chladný rubáš zhodí, kamenné zviera sa uprostred dymu a soli znovu narodí. Zima už nastala, ale tri spasiteľky zostúpili medzi nás, aby porazili večný mráz.“ Jej slová ma šokovali. Nebolo to iba modlitba k jej bohu, bolo to proroctvo z prekliatej knihy, ktorá sa nachádzala práve tu, v chráme.

Kinvara sa šibalsky uškrnula. „Viem, na čo myslíš, Jaqen H´ghar. Na moje slová, ktoré sú pre tvoje uši známe. Áno, ja som napísala tú knihu. Môj pán sa mi prihovoril vo chvíli, keď nastala polnoc, na oblohe žiaril spln a moje lono rozkvitlo. Vtedy sa z ohňa zrodilo proroctvo.“ Obchádzali ma mrákoty. Červená kňažná sa priznala k tomu, že knihu napísala svojou ženskou krvou. Začínal som veriť tomu, že aj jej atraktívny vzhľad je len hlúpa ilúzia a keď jej z krku strhnem náhrdelník, predo mnou bude stáť šedivá a hrbatá starena.

„Nezáleží na tom, čomu veríš, Jaqen H´ghar.“, povedala Kinvara. Opäť ma zamrazilo, keďže poznala moje meno, hoci ma nikdy nevidela. Snažil som sa na to nemyslieť. Kňažná hovorila ďalej: „ Vyvolené budú potrebovať pomoc bohov, aby zvíťazili. Starí bohovia lesa, Pán svetla, noví bohovia Sedmy, Potopený boh aj Mnohotvárny boh musia držať spolu, aby dodali našim očiam presnosť, pažiam silu a srdciam odvahu.“

Z mojich úst zaznela ďalšia otázka: „Kto sú tie vyvolené?“

„Biela líška, Mladá vlčica a Dračia kráľovná.“, odvetila Kinvara s úsmevom. Pochopil som, že ide o dedičky dávnych bojovníkov. Ich poslaním bolo poraziť Nočného kráľa, ale potrebovali aj neuchopiteľnú zbraň, spoločnú modlitbu kňazov, ktorí šíria rozličnú vieru. Splnenie môjho dávneho, naivného detského sna byť súčasťou veľkého príbehu a hrdinom, o ktorom budú starí rodičia rozprávať svojim vnúčatám, bol na dosah ruky.

Bez váhania som vyrazil na cestu. Západnú krajinu bičoval víchor, z oceľovosivých mračien padali trblietavé snehové vločky a mráz prenikal až do špiku kostí. Pocit viny a trpkého sklamania sa opäť zarezával do mojej duše ako hnusný parazit. Opäť ma čakalo stretnutie s dievčinou, ktorej som ublížil a zrejme aj s mužom, ktorý ju napokon získal. Ani jeden z nich netušil o chlapcovi, ktorého Arya nosila pod srdcom a mal sa stať mojim synom. Nevedel som, či Arya, alebo Lysara viac prispela k nezvratnej premene môjho charakteru.

Miesto drvivého stretnutia dvoch armád sa nachádzalo na brehu mohutnej riavy zvanej Trojzubec, blízko Harrenhalu. Toho prekliateho hradu, kde som pre Aryu zabíjal mužov z jej zoznamu a odovzdal som jej chrámovú mincu. Bojovníci trpezlivo čakali na rozkazy. Ja som sa pripojil k nesúrodej skupine, ktorá bude v rozhodujúcej chvíli hovoriť modlitbu a dodávať nové sily. Jej vodkyňou bola červená kňažná Kinvara. Napriek treskúcej zime mala na sebe iba hodvábne šaty. Spomenul som si, čo sa hovorí o ženách, ktoré slúžia Pánovi svetla. Údajne to boli čarodejnice, ktoré necítili chlad a nepotrebovali takmer žiadny spánok. Aby dosiahli svoj cieľ, neváhali zvádzať mužov alebo upáliť nevinného človeka.

Ďalším členom bol mladý mrzák, ktorý mal hovoriť za starých bohov. Bol tam aj starý septon s huňatým psom a vetrom ošľahaný bradatý kňaz v modrozelenej tunike, s riasami zapletenými do tmavých vlasov. Spoznal som v ňom brata železného kráľa, ktorého som zhodil z mosta do rozbúrených morských vĺn. Obidvaja si ma premeriavali pohľadmi. Hneď som pochopil, že mi neveria ani nos medzi očami. Vôbec som sa im nečudoval. Po tom všetkom, čo prežili, zrejme nedokázali veriť ani sami sebe. Lenže ani ja som nedokázal sám sebe veriť. Odkedy som opustil múry chrámu, prenasledovali ma výčitky a pochybnosti. Chcel som utiecť a schovať sa do svojej ulity, lenže keby som to urobil, bojovníci stratia odvahu a namiesto víťazstva príde fatálne zlyhanie. Na mojich bedrách ležal osud celého sveta. V duchu som sa snažil sám seba presvedčiť, že je lepšie padnúť na bojisku, ako sa utápať v sebaľútosti.

Arya stála uprostred zhromaždenia spolu s dvomi mladými ženami. Na prvý pohľad vyzerali, akoby ich jedna mater mala, ale rozličnejšie povahy by ste hľadali márne. Biela líška mala dlhé medové vlasy a modré oči. V rukách držala oštep a krížom cez prsia mala prehodený roh zdobený runami. Dračia kráľovná bola striebrovlasá, fialovooká a nadpozemsky krásna. V ruke držala vzácny rodový meč. Vlnovky na čepeli boli jasným znamením, že ide o valýrsku oceľ. Arya mala pri sebe svoj tenký meč a ostrú dýku. Všetky hrdinky mali vlasy zapletené do vrkočov a boli oblečené do hrubých a teplých kožúškov.

Kinvara prehovorila: „Blíži sa veľká pohroma. Musíme ťahať za jeden povraz, ak chceme vyhrať nad večnou temnotou.“ Ukázala na tri vyvolené. „Tieto ženy sú dedičkami dávnych hrdinov. Vrátili sa medzi nás, aby porazili večný mráz. Pán svetla, ochraňuj ich!“

Biela líška sa uškrnula. Reči o Pánovi svetla sa jej ani trochu nepáčili. Bola to rodená divoška, ktorá uznávala iba starých bohov. Otočila sa k dračej kráľovnej a poznamenala: „Dúfam, že vieš narábať s tým mečom, princezná.“

„No dovoľ! Ja nie som obyčajná princezná!“, oponovala jej mladá dračica. „ Ja som Daenerys z rodu Targaryenovcov, právoplatná kráľovná Andalov a Prvých ľudí, khaleesi Veľkého trávového mora, Rozbíjačka reťazí a Matka drakov. Meč, ktorý držím v rukách, je najvzácnejší zo všetkých zbraní. Je to Temná sestra, meč kráľovnej Visenye, dobyvateľky Západnej krajiny!“ Biela líška iba prevrátila oči. Tituly, ktoré nosila dračia kráľovná, ju vonkoncom nezaujímali a v tejto situácii boli absolútne nepodstatné.

„Ja som Val. Nemysli si, že teraz budem pred tebou kľačať len preto, že máš troch drakov. Si len človek, rovnako ako ja. Si obyčajná hlupaňa, keď si verila, že stačí poraziť zradcov a môžeš sa posadiť na tú železnú rárohu.“ Prebodla ju pohľadom. „Teraz ideme bojovať s armádou chodiacich mŕtvol a ľadových pavúkov. Hovorí sa, že keď sa zjavia modrookí umrlci a zaznie spev ľadových čepelí, aj tí najstatočnejší sa poserú od strachu.“

Daenerys si len pohŕdavo odfrkla.  Arya zamyslene hladila dlaňou rukoväť dýky. Išlo možno o rovnako vzácnu zbraň, ako Temná sestra. Čepeľ bola ukutá z valýrskej ocele, rukoväť z dračej kosti a obsidiánu. Arya ju dostala od svojej sestry Sansy ako odškodné za roky zbytočných hádok. Hoci si mohla dýku nechať, nechcela to urobiť, lebo tá zbraň jej pripomínala tragédiu, čo postretla ich rodinu. Touto čepeľou mal byť zabitý ich brat a jej ľadový dotyk cítil na hrdle ich otec, keď sa stal obeťou zrady. Sansa chcela nechať minulosť za sebou, preto sa zbavila nielen zbrane, ale aj jej pôvodného majiteľa.

Táto udalosť sa stala na Orlom hniezde, sídle rodu Arrynovcov. V ten osudný deň našla svojho bratranca Robina mŕtveho. Na stole ležala prázdna sklenená fľaštička, v ktorej bola predtým Esencia nočného tieňa. Toľké množstvo jedu dokázalo zabiť aj mamuta, človeku stačilo mizerných desať kvapiek. Sansa po krátkom pátraní odhalila, že páchateľom je Petyr Baelish, správca pokladne, známy klamár a zradca. Keď vyšli najavo aj jeho ďalšie podlé zločiny, jeho osud bol spečatený. Sansa vyčkala na chvíľu, kým ju Petyr zavolá do svojej komnaty a pripraví poháre s arborským zlatým vínom. Opojený lahodným mokom a jej krásou, sám vytiahol dýku a odovzdal ju do rúk svojej učnice. Sansa ho odviedla do hlavnej siene, vtisla mu na pery nežný bozk a nemilosrdne ho zhodila do prázdnoty pod Mesačnými dverami.

Urodzené dámy a hrdí páni z Údolia ju za tento čin neodsúdili. Práve naopak, pokľakli pred ňou a položili jej na hlavu sokoliu korunu. Boli nesmierne vďační za to, že konečne majú normálneho vládcu, žiadnu pomätenú vdovu alebo rozmaznaného chlapca, ktorého sužovali silné záchvaty a nočné mory. Sansa sa však rozhodla, že odovzdá korunu Harroldovi, ktorý bol pravým dedičom Orlieho hniezda. Jej miesto bolo po boku svojej rodiny a manžela Tyriona, vtipného a spravodlivého trpaslíka z Casterlyho skaly. Necítila k nemu lásku, iba úctu a priateľstvo. Vydala sa zaňho, lebo to musela urobiť, nie preto, lebo to chcela urobiť.

Netušil som, prečo sa ma zmocnil pocit, že Petyrov osud je rovnaký, ako ten môj. Akoby bol vystrihnutý zo strašidelnej rozprávky. Drozd sa zaľúbil do sladko hrkútajúcej holubičky, ktorá sedela v zasneženom kamennom hniezde vystlanom zvončekmi, ale nevenoval jej vrúcny cit, iba nespútanú vášeň. Hoci šiel cez mŕtvoly, aby získal svoju vyvolenú, práve ona sa stala jeho záhubou. Rovnaký scenár mal aj môj príbeh. Očarila ma mladučká učnica, s ktorou som prežil jedinú krásnu noc. Kvôli nej som klamal a zabíjal. Od chvíle, keď som ju ponížil, ma neustále sužovala úzkosť, bezmocnosť a zúfalstvo. Sám nad sebou som vyniesol rozsudok. Jediná vec, ktorá by ma mohla oslobodiť, bola samovražda. Moja posledná hodina ešte nenastala, ale cítil som v kostiach, že sa nezadržateľne blíži.

Nočný kráľ s vojskom chodiacich mŕtvol sa vynoril z temného borovicového lesa, postriebreného námrazou. Pohyboval sa až neprirodzene pomaly, akoby sa zadrhlo súkolie času a jedna sekunda sa rovnala hodine. Bol tichý ako duch a jeho prenikavý modrý pohľad siahal na dno mojej utrápenej duše. Bojovníci znervózneli, niektorí sa dokonca pokúsili ustúpiť. Pod ich nohami vŕzgal sneh a praskali konáre stromov. Moja panika rapídne narastala. Srdce mi narážalo do rebier, oblial ma studený pot, môj dych sa premenil na biele obláčiky pary.

Ľadové čepele zazvonili, pavúky zašuchotali nohami a zacvakali mohutnými hryzadlami. Rozoznela sa pieseň smrti. Jej prvú slohu tvoril zlovestný šepot, ktorý vychádzal z úst Nočného kráľa a ľudským ušiam pripomínal praskanie ľadu na vodnej hladine. Potom sa k nemu pripojili odporné akordy. Cvengot oceľových mečov, bodanie oštepov, drnkanie tetív, dupotanie konských kopýt, zavýjanie psov, škriekanie loveckých sokolov. Všade sa váľali roztrhané kusy mäsa a rozdrúzgané kosti, utopené v prúdoch krvi vyliatej z rozťatých žíl.

Kinvara urobila krok dopredu. Pohľadom nás vyzvala, aby sme sa postavili do radu k nej. Pravou rukou chytila septona, ľavou bradatého kňaza. Mladý mrzák sa došuchtal k septonovi a ja som sa ocitol vedľa kňaza. Jeho stisk bol nepríjemný, ako keby som chytil mŕtvu rybu. Kinvara sústredene zatvorila oči a prudko sa vystrela. Jej ohnivá sila začala prúdiť do našich tiel ako žeravá oceľ, naplnila nás od hlavy po päty. Nastal čas vysloviť modlitbu.

„Aeksios aohos oňoso ilon jehikas kesrio syt bantis zobrie issa se ossyngnoti ledys!“, vykríkla kňažná. Jej slovám som rozumel ja aj mrzák. Valýrčinu sa učil v knižnici s majstrom rovnako, ako mnohé urodzené deti. Septon a bradatý kňaz prekvapene žmurkali, ale snažili sa sústrediť na chvíľu, keď sa pripoja k červenej žene. Napätie sa dalo krájať, bolo priam hmatateľné. Srdce mi tlkotalo čoraz rýchlejšie, krv mi divo pulzovala v hlave.

Ku zaklínaniu sa pripojil septon Meribald: „Meri kivio darilaros oz maghagon kostas!“ Jeho pes, ktorý stál za ním, prudko švihol chvostom a ťahavo zavyl. Z nesmiernej diaľky som počul cenganie kovových váh, údery kladiva do nákovy, srdcervúci detský plač, tiché ševelenie kvetín, plápolanie oleja v lampáši. Sedemcípa hviezda, ktorá visela septonovi na krku, žiarila ako slnko. Úpenlivo prosila bohov o zázrak.

„Zyhys oňoso jehikagon aeksiot epi, se gis hen syndrorro jemagon!“, pridal sa mrzák Brandon a pozrel sa na Aryu, svoju staršiu sestru. Vzápätí sa jeho očné buľvy obrátili dozadu a k zaklínaniu sa pripojilo aj zavýjanie vlkov a krákanie havranov.

„Zyhi perzi stepagon aeksio oňo jorepi, se morghultas li qelitsos sikagon!“, chripel kňaz a jeho brada sa trepotala vo vetre. Chcel siahnuť po mechu s morskou vodou a ovlažiť si vyprahnuté hrdlo, ale nemohol prerušiť spojenie. V duchu sa modlil k Potopenému bohu, nech požehná bojovníkov soľou, kameňom a oceľou, nech im prinesie víťazstvo alebo aspoň čestnú smrť. Znovu ho prepadli spomienky na synovca Theona, ktorý prežil nepredstaviteľné muky v zajatí rodu Boltonovcov a zahynul rukou svojho diabolského strýka Eurona, aby jeho sestra Asha mohla získať trón z čierneho kameňa a korunu. Vlastne len vďaka nemu sa Victarion opäť stal kapitánom Železnej flotily a bradatý Aeron bol prepustený zo zajatia, aby sa stal dôležitým článkom reťaze viery.

Nakoniec som sa k modlitbe pripojil tiež. „Hen syndrorro, oňos. Hen ňuqir, perzys. Hen morghot, glaeson!“ Ohnivý prúd náhle zosilnel a pulzoval ako živé ľudské srdce. Plazil sa k trom vyvoleným ženám. Val si priložila roh k ústam a z plných pľúc doň zadula, až sa jej líca zapýrili. Kamenné mohyly sa triasli ako osiky, v hlbinách zeme sa prebudila divotvorná sila. Prichádzali posily z dávnej minulosti, zavalití a chlpatí obri. Dupali, vrčali a funeli ako kováčske mechy. Holými rukami trhali stromy aj s koreňmi a vystrčili ich pred seba, takže to vyzeralo, akoby sa vytvorila hradba z baranidiel. Val odhodila roh do snehu a aj ona vystrčila oštep dopredu. Hlavica z obsidiánu sa zatrblietala v mrazivom vzduchu.

„Zapáľte ohne!“, vykríkla. Divosi z jej kmeňa začali fakľami podpaľovať hromady dreva. Obri do plameňov strkali košaté koruny stromov. Bolo to neuveriteľné. Títo na prvý pohľad primitívni ľudia a obri, oblečení v huňatých kožušinách pošitých medenými doštičkami a ovešaní šperkmi z kostí a mušlí, dokázali vytvoriť dômyselnú zbraň proti armáde mŕtvych. Rozhodne nemali nasraté v hlavách. Prízraky sa pokúšali ustúpiť pred ohnivými jazykmi, ale márne. Jeden za druhým sa nabodávali na hlavicu Valinho oštepu. Ich prehnité, odpudivo zapáchajúce telá praskali ako rozbité vajcia.

Arya zovrela obomi dlaňami rukoväť dýky. Svoje myšlienky venovala Gendrymu, ktorý pomáhal s výrobou zbraní pre bojovníkov odetých v krúžkovom brnení a varenej koži. Čepeľ vystrela pred seba. Náhle sa jej očné buľvy obrátili dozadu. Jej vedomie sa odtrhlo od tela a putovalo do vzdialeného lesa. Menička padla na kolená a zavyla. Z lesa vybehla obrovská svorka vlkov. Ich sivé kožuchy boli našuchorené ako búrkové mračná, ich zlaté oči žiarili ako mince. Rútili sa na armádu mŕtvych ako lavína. Zaútočili svojimi vycerenými tesákmi a vystrčenými pazúrmi. Naokolo poletovali odtrhnuté pavúčie nohy a chuchvalce srsti. Pocit, že som sa preniesol v čase o osemtisíc rokov späť a výjav z knihy sa premenil na skutočnosť, naberal na intenzite. Kým pred chvíľou viedla útok dedička Joramuna, teraz bolo prežitie nášho sveta v rukách následníčky Symeona Hviezdookého.

Zostávala posledná fáza, keď sa objaví znovuzrodený Azor Ahai a svojim plamenným mečom ukončí vládu zimy. Daenerys zdvihla svoj valýrsky meč k nebesám. K bojovému huriavku sa pripojil ohlušujúci rev. Za chrbtom kráľovnej sa zjavili traja ozrutní draci. Dvaja z nich už boli osedlaní. Tretí, najväčší pristál v snehu a natiahol jedno krídlo. Daenerys sa posadila na jeho šupinatý chrbát a vykríkla: „Valahd!“ Drak sa vzniesol hore, k svojim bratom. Všetci traja sa narodili zo skamenených vajec v plameňoch hranice zapálenej na počesť Daenerysinho prvého manžela, dothrackého khala Droga. Po ňom bol pomenovaný najmohutnejší z dračích bratov, Drogon. Jeho šupiny boli čierno-červené a lesklé ako úlomky obsidiánu.

Na chrbte Rhaegala, o niečo menšieho draka so zeleno-bronzovými šupinami sedel Jon Snow, veliteľ čiernych bratov. Aj on držal v rukách valýrsky meč, ale jeho zbraň nemala na rukoväti plameň, ale bielu vlčiu hlavu. Bol to Dlhý pazúr, rodové dedičstvo Mormontovcov. Viseriona, najmenšieho, ale o nič menej nebezpečného draka s krémovo-zlatými šupinami si osedlal mladý Aegon, vodca slávnej skupiny žoldnierov, Zlatého spoločenstva. V ruke držal meč, zakončený veľkým rubínom na rukoväti. To bol Čiernojas, valýrska čepeľ určená pre prvorodených synov rodu Targaryenovcov. Obidvaja mládenci boli synmi princa Rhaegara, ktorý naposledy vydýchol na brehu rieky Trojzubec, kde prebiehala bitka za budúcnosť nášho sveta. Každý z nich však pochádzal z lona inej ženy.

Aegon bol synom Elie Martellovej, chorľavej princeznej Slnečného oštepu. Pôvodne si všetci mysleli, že zomrel ako malé dieťa v Červenej bašte, ale ukázalo sa, že svetlovlasý chlapček, ktorému obrovský rytier Gregor rozbil hlavičku o stenu, bol syn chudobného garbiara. Elia sa potajomky dohodla s holohlavým špicľom Varysom, aby odniesol jej synčeka niekam do bezpečia a ochránil dediča dračieho rodu. Varys odovzdal chlapca do rúk rytiera Jona Conningtona, ktorý bol najlepším priateľom princa Rhaegara. Na to, čo sa stane s Eliiným prvorodeným dieťaťom, krásnou dcérkou Rhaenys, nikto ani nepomyslel. Predsa len, bolo to len dievča. Tie sú dobré akurát tak na sobáš z donútenia. Úbohá dievčinka stratila aj posledného človeka, ktorý ju mal ľúbiť, vlastnú mamičku. Jediný, kto stál pri nej za každých okolností, bol kocúr Balerion. Lenže ani on ju neochránil pred tým, aby ju rytier Amory Lorch vytiahol spod oteckovej postele a naveky ju umlčal dýkou ostrejšou, ako bodec mantikory.

Neskôr mal Varys veľkú zásluhu aj na záchrane princeznej Daenerys. Spojil sa s Eliiným bratom Doranom aj so starým priateľom Illyriom, magistrom z Pentosu. Traja muži sa dohodli, že malá princezná bude vychovaná na Slnečnom oštepe a schovaná za veľkými červenými dverami. Keby sa stalo niečo neočakávané, pôjde na druhý breh Úzkeho mora, do magistrovho sídla a tam počká na svojho budúceho manžela. Rovnaký proces čakal aj jej brata Viserysa, ktorý sa mal podľa Doranovho plánu oženiť s princeznou Arianne, jeho dedičkou a krásnou devou s havraními kučerami. Veľkolepá myšlienka sa však rozsypala ako domček z kariet ešte skôr, ako Arianne prestala zhadzovať pomaranče zo stromov a svoje malé kamarátky do jazierka. Viserys a jeho malá sestra museli utiecť na druhý breh Úzkeho mora a aby prežili, museli predať takmer všetky šperky, dokonca aj maminu korunku z červeného zlata a granátov. Jediný šperk, ktorý im zostal, bol čierny prstienok s fialovou perlou. Z robustného malého chlapca vyrástol štíhly mladík s dlhými striebornými vlasmi zopnutými do prísneho účesu sponou z dračej kosti a fialovými očami, ktoré neustále blčali horúčkou. Pomaly, ale isto sa jeho smútok menil na čistú nenávisť ku všetkým, ktorí ho obrali o majetok a vládu nad Západnou krajinou. Sám o sebe tvrdil, že je drak, ale za jeho chrbtom sa šírili pravdivé reči o tom, že je menej ako tieň hada. Jediné násilie, ktorého sa dopustil, bolo týranie malej sestričky. Za- každým, keď sa odvážila vzdorovať mu, dal jej facku alebo ju vyťahal za vlasy.

Jon bol synom Lyanny Starkovej, rebelky zo severu. Pôrodné bolesti na ňu prišli vo Veži radosti, kde ju strážili traja rytieri Kráľovskej gardy. Medzi nimi aj Arthur Dayne, statočný bojovník s mečom ukutým z padlej hviezdy. Jeho sestra Ashara bola najlepšou kamarátkou Elie a tiež mala temné tajomstvo. Nosila pod srdcom Jonovu sesternicu a dedičku Zimovresu, dcéru Brandona Starka. Dievčinka však zomrela ešte pred prvým nádychom a jej matka zo žiaľu skočila z veže do mora. Lyanna porodila zdravého syna, ale zomrela na lôžku v jazere vlastnej krvi. Keď ju našiel jej starší brat Eddard, už jej nebolo pomoci. Kým naposledy vydýchla, požiadala ho, nech sa postará o jej synčeka. Jej vlčia duša sa prevtelila do Arye a pomaly, ale isto ju premieňala na svoj obraz. Urobila z nej pôvabnú a nebezpečnú ženu, ktorá opantá myseľ mužov. Oni v boji za jej priazeň stratia aj posledné zvyšky zdravého rozumu a napokon položia aj vlastné životy. Ja som sa tiež stal obeťou tejto kliatby.

Traja potomkovia dračieho rodu sa blížili k Nočnému kráľovi. Valýrske meče držali vystreté pred sebou. Draci sa približovali jeden k druhému. Keď už mali papule tesne pri sebe, jazdci sa zhlboka nadýchli a zrevali z plného hrdla: „Dracarys!“ Z ozrutných zubatých papúľ sa vyvalili tri plamene. Horiace stuhy sa prepletali navzájom ako pramene vrkoča, potom sa spojili do jediného bodu. „Bohovia, pozrite! To je Svetlonos!“, hovorili bojovníci a od úžasu sa im tajil dych. Z troch stúh sa vytvoril plamenný meč, ktorý sa neúprosne blížil k Nočnému kráľovi. Vládca temnoty skamenel od prekvapenia. Horiaca čepeľ ho zasiahla priamo do srdca. On sa zrútil do snehu a po chvíli skonal. Chodiace mŕtvoly sa rozsypali na prach.

Bojovníci kričali od radosti, viacerí sa dokonca rozplakali. Svet živých bol zachránený. Všetci volali na slávu hrdinom, ktorí ťahali za jeden povraz. Chvála patrila aj mne, ale vôbec som ju nevnímal. Myslel som iba na Aryu. Keď som však videl, ako sa k nej blíži Gendry a ona prijíma jeho bozk, opäť ma zasiahol osteň žiarlivosti a moje srdce krvácalo.

V hlavnom meste prebiehali veľkolepé oslavy na počesť dračích bojovníkov. Daenerys kráčala po dlhej sieni, odetá do čierno-červených hodvábnych šiat. Bočné pramene mala zapletené do vrkôčikov, zvyšné strieborné kadere jej padali na plecia a chrbát. Na hlave spočívala koruna z valýrskej ocele a rubínov, ďalší majetok kráľovnej Visenye. Mládenci stáli po stranách veľkého trónu ukutého z mečov a dračieho dychu. Aegon stál na pravej, Jon na ľavej. Daenerys sa posadila na trón. Ľudia napäto čakali, či sa neporeže na ostrých čepeliach. To by znamenalo, že nie je hodná byť vládkyňou Západnej krajiny. Po chvíli si s úľavou vydýchli, kráľovná nemala ani škrabanec.

Daenerys prehovorila: „Je to pre mňa veľká česť. Mali by ste však vedieť, že bez pomoci Jona a Aegona by som nezvládla tento boj. Chcem vám oznámiť, že títo mládenci sa stanú mojimi manželmi a budeme vládnuť spolu tak, ako Aegon Dobyvateľ a jeho sestry!“ Ľudia sa veselili. Ja som stál v kúte a schovával som sa pod kapucňou svojho plášťa. Neprekvapilo ma, že sa dračia kráľovná rozhodla pokračovať v odpornej tradícií incestných manželstiev. Už bola vydatá za dothrackého khala aj za otrokára, ale ani jeden vzťah jej nepriniesol to, po čom túžila najviac. Byť vládkyňou a sedieť na Železnom tróne. Jej vyšinutý brat Viserys, ktorý jej odmalička ubližoval a bol korunovaný roztaveným zlatom, mal v jedinej veci pravdu. Drak sa nepári s menšími zvieratami. Kým ostatní tlieskali novej kráľovnej aj mládencom, ja som odišiel z hradu. Bol čas vrátiť sa do chrámu, medzi vraždiacich anjelov.

 

Cudzinec

Vôbec ma nezaujímalo, ako bude nová generácia Targaryenovcov vládnuť ríši a či sa splnilo príslovie o tom, že zakaždým, keď sa narodí nový člen dračieho rodu, bohovia si hodia mincu a celý svet napäto čaká, na ktorú stranu spadne. Ako povedal jeden múdry muž, šialenstvo a veľkosť boli dve strany jednej mince. Naďalej ma neúprosne pohlcovala beznádej a smútok. Zožierali ma výčitky svedomia, hnusil som sa sebe samému. Niekoľkokrát som sa pokúsil zobrať si život, ale neúspešne. Moje zápästia boli pokryté jazvami po noži, ktorým som si chcel podrezať žily. Potom som prešiel na Esenciu nočného tieňa, ale každú noc som si dal iba päť kvapiek. Po niekoľkých hodinách spánku som sa zakaždým zobudil do rovnakej nočnej mory, aká ma týrala aj počas minulého dňa.

Bledá dievčinka za mnou chodila ako tieň. Tvárila sa namosúrene, lebo jej plán zbaviť sa svojej súperky nevyšiel tak, ako si predstavovala. Čím viac som ju od seba odháňal, tým dotieravejšie sa dožadovala mojej pozornosti. Rozčuľovalo ma, že odmieta slová premeniť na činy, ale neskôr som pochopil, že jej úmysel odstrániť nenávidenú sokyňu je oveľa sofistikovanejší, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Chcela využiť niekoho, kto by za severskú rebelku bol ochotný zomrieť, ale nakoniec by držal v ruke zbraň.

Jej neustávajúci nátlak som napokon nevydržal a rozhodol som sa konať. V hĺbke duše som však vedel, že mám na výber iba z dvoch možností. Buď zabijem svojho odvekého súpera, alebo sám seba. Moje kroky opäť viedli do Západnej krajiny, lenže tentokrát som netušil, kde mám Aryu hľadať. Napadlo mi, že sa nachádza v Červenej bašte alebo na Dračom kameni po boku novej panovníčky a svojho bratranca Jona, ktorého mala rada možno viac, ako vlastných bratov. V hlavnom meste sa však nachádzali iba mladí Targaryenovci a ich druhé, starobylé sídlo bolo obsadené iba niekoľkými bojovníkmi. Daenerys nebola na hrade od chvíle, čo sa vylodila v Západnej krajine a so svojimi spojencami plánovala dobytie ríše, o ktorej tvrdila, že jej právom patrí. Nedbala na to, že na tomto hrade sídlil prísny kráľ Stannis, jeden z hráčov vo vojne o Železný trón a pod hradbami vyhasol život kvetinového rytiera Lorasa v krupobití šípov a prívale vriaceho oleja. Keď sa jej podarilo zvrhnúť leviu kráľovnú a poraziť Bielych chodcov, usadila sa v hlavnom meste a maľovaný stôl vytesaný do podoby ríše nechala zapadať prachom. Nikdy si nepripravila záložný plán. Dokonca ani vtedy, keď v Zálive otrokárov vypuklo povstanie. Vtedy ľahkovážne uväznila dvoch drakov v katakombe pod veľkou pyramídou a odletela do neznáma na chrbte toho tretieho. Napätá situácia sa vyriešila až po tom, čo princ Quentyn podľahol vážnym popáleninám a do mesta vtrhol železný kapitán.

Zrazu som sa plesol po čele. Napadlo mi, že Arya bude na Búrkovom konci, sídle rodu Baratheonovcov. Pokiaľ jej milovaný Gendry prispel k víťazstvu dračej kráľovnej, ona ho mohla legitimizovať a urobiť z neho právoplatného dediča jelenieho kráľa. Potom už len stačilo oženiť sa s Aryou a ruka bola v rukáve. Moje tušenie bolo správne, Arya sa naozaj nachádzala na Búrkovom konci. Život na hrade bol celkom pokojný, miestni obyvatelia sa nemuseli obávať toho, že pod hradbami budú táboriť nepriatelia a oni budú musieť jesť potkany, staré knihy aj vlastné čižmy, aby nezomreli od hladu. Nemuseli čakať na záchranu v hodine dvanástej v podobe chudobného pašeráka s loďkou naloženou cibuľou a solenými rybami.

Čeľadníci aj slúžky boli zabratí do tvrdej práce a môj príchod si vôbec nevšimli. Potichu som kráčal po schodoch. Z komnaty na najvyššom poschodí sa ozývalo desivé kvílenie, akoby tam nejakú hriešnicu naťahovali na škripec. Pridal som do kroku. Netušil som, prečo ma ten zúfalý krik tak znepokojuje, ale vnútorný hlas mi našepkával, že musím vstúpiť do komnaty a zistiť, čo sa deje. Kým som sa blížil k dverám, zachytil som aj dva mužské hlasy. Pozorne som natrčil uši. Jeden hlas patril staršiemu mužovi, ten druhý Gendrymu. Nesnažili sa utíšiť krik tej ženy. Práve naopak, povzbudzovali ju. Pripadalo mi to ešte zvrátenejšie ako mučenie väzňov na zakliatom hrade. Túžba zabiť svojho soka bola stále silnejšia.

Vybehol som na poschodie a siahol som rukou po dýke. Kvílenie už ustalo, nahradil ho detský plač. Lenže ja som bol taký zaslepený pomstou, že som túto zmenu nevnímal. Jediné, čo som chcel, bolo zbaviť sa mladého kováča, ktorý sa stal pánom Búrkového konca a manželom mojej zverenkyne. Vytiahol som dýku z pošvy a siahol som rukou po kľučke. Opäť ma šokoval fakt, že dvere neboli zamknuté. Chcel som sám seba zastaviť, ale už bolo neskoro.

Dvere sa otvorili a vstúpil som do komnaty. Dýka mi zamrzla v ruke, oči sa mi zaliali slzami, srdce mi stislo od beznádeje. Arya ležala na posteli s novorodeným synčekom v náručí. Bola unavená, ale nesmierne šťastná. Gendry jej vtisol na pery bozk a mozoľnatou dlaňou pohladil chlapčeka po hustých vláskoch, čiernych ako žúžoľ. Malý dedič Búrkového konca sa hmýril v náruči svojej matky. Zdvihol k nej tváričku, ešte stále trochu špinavú od plodovej vody aj krvi. Pozrel sa na ňu svojimi očkami, modrými a hlbokými ako jazero. Usmial sa a po chvíli sa pritúlil k jej prsníku. Začal z neho hltavo sať mlieko. Arya spokojne privrela oči. Podobne ako jej služobníctvo, ani ona si nevšimla moju prítomnosť v komnate. Jediná vec, ktorá ju v tejto chvíli zaujímala, bolo to malé a nevinné stvorenie.

Majster si s úľavou vydýchol. Bol veľmi rád, že všetko dobre dopadlo, keďže ťarchavosť jeho panej bola od začiatku riziková a hrozilo, že o dieťa príde. Netušil som, že Arya celé mesiace v sebe nedokázala udržať jedlo ani vodu. Celé noci sa bála, že dieťatku prestane biť srdiečko. Rovnako ani majster nevedel, že jeho pani bola napadnutá v uliciach Braavosu a musela bojovať o holý život. Krutá pravda o tom, že chlapec, ktorého Arya držala v náručí, nebol jej prvorodeným synom, bola takisto utajená a osud rozhodol, že sa ju nikto nedozvie.

Arya sa potichu opýtala: „Ako sa bude náš syn volať?“

„Durran, po staviteľovi nášho hradu.“, odpovedal Gendry hrdo a objal svoju manželku okolo útlych ramien. Obidvaja poznali legendu o mužovi, ktorý sa zamiloval do Elenei, dcéry boha morí a bohyne vetra. Zakázaná láska a svadba tak rozzúrili jej rodičov, že zmasakrovali rodinu Durrana a zničili jeho hrad. Durran sa však postavil na odpor a s pomocou Brandona Staviteľa postavil mohutnú pevnosť, ktorá odolala každej búrke. Potom v nej tisíce rokov sídlil hrdý rod Durrandonovcov, až do príchodu Aegona Dobyvateľa. Hoci už tento rod vymrel, jeho pokrvná línia pretrvala dodnes vďaka poslednej princeznej, mladej rebelke Argelle, ktorá sa vydala za lorda Orysa Baratheona a stala sa matkou jeho detí.

Nedokázal som sa viac pozerať na šťastie svojej zverenkyne a muža, ktorý si ju získal. Bežal som hore, na najvyššiu hradbu. Gendry bežal za mnou a kričal: „Stoj, cudzinec! Prečo si sem prišiel? Čo chceš urobiť?“ Na žiadnu z jeho otázok som neodpovedal. Vyliezol som na hradbu a hľadel som dolu. Priamo podo mnou burácali vody Zálivu stroskotancov. Svojim tajomným hlasom ma volali k sebe. V oboch dlaniach som zovrel rukoväť dýky. Práve odbíjali posledné sekundy môjho hriešneho života. S myšlienkou na mladú a pôvabnú ženu, ktorá otrávila moju myseľ a dostala ma na samotnú hranicu možností, som zašepkal: „Avy jorraelan.“. Čepeľ dýky sa zabodla hlboko do hrdla a naveky umlčala hlas muža, ktorý túžil po jedinej krásnej noci, ale prežil osamelý život. Už som nič necítil. Ani ľadový dotyk oceľovej čepele. Ani dlhý skok z cimburia hradu, nasledovaný rubínovou stuhou. Ani strmhlavý pád do rozbúrených vĺn. Ani tichý šplechot vody, ktorá jemne a zároveň prudko vnikala do mojich očí, uší, nosa, úst aj prebodnutého, krvou zaliateho hrdla.

Už som nepočul, ako Gendry schádza po schodoch dolu, späť do komnaty k svojej manželke a malému synovi. Už som nevidel, ako sa po jeho tvári rozťahuje pohŕdavý úsmev. On bol víťazom v našej malej vojne o Aryinu priazeň. Nemusel si zašpiniť ruky od krvi, stačilo mu počkať na chvíľu, kým sa jeho milovaná vráti do rodného kraja a do jeho náručia. Už ma vôbec nezaujímalo, či sa Arya dozvie pravdu o tom, že záhadný muž, ktorý jej zobral nevinnosť a urobil z nej chladnokrvnú vrahyňu bez štipky svedomia, už nie je medzi živými. Už ma vôbec nezaujímalo, či sa bude usmievať od ucha k uchu alebo ju bude hrýzť svedomie kvôli tomu, že onen muž si zobral život iba kvôli nej.

Konečne som sa oslobodil z dusivého a bolestivého zovretia. Ponáral som sa do nekonečnej a temnej hlbiny, ktorá svojim melancholickým spevom utíšila moje rozdrásané srdce, otrávené chorou láskou a zvrátenou posadnutosťou k mladej dievčine. Zmieril som sa s vopred prehratým bojom. Bol som zvedavý na to, či sa ocitnem v spoločnosti morských panien odetých do šiat z najjemnejších strieborných rias, alebo v nekonečnom priestore plnom žeravých dračích plameňov, suchých kostí a tancujúcich tieňov, vďaka ktorým sa spaľujúca túžba premení na tlejúci popol, ale  prinesie vymodlené znovuzrodenie.

Konečne som sa mohol stretnúť s tými, ktorí sa pobrali na druhý svet predo mnou. Svoju milujúcu matku aj prísneho otca, ktorý všetko meral peniazmi. Svoju bývalú milenku Lysaru, ktorá zahynula mojou vinou po páde z balkóna. Svojho nenarodeného syna, ktorý rástol v lone mojej súložnice. Nikoho som však nevidel, bol som osamelý a uväznený v prázdnote. Bol som iba duch, ktorý upadol do zabudnutia. Nemrzelo ma to. Môj cieľ bol dosiahnutý a môj jediný sľub bol dodržaný. Stal som sa niekým desivým a nadprirodzeným. Stal som sa záhrobným prízrakom, stal som sa Cudzincom, stal som sa Pánom temnoty.