Povídka č. 2 (16. kolo)

(pochybný pokus spojiť západnú Snehulienku, východnú Snegurku a Andersenovu Snehovú kráľovnú (mýty a kopec ďalších vecí sa vkradli tiež) s legendou o trinástom Veliteľovi Nočnej hliadky, boli ste varovaní)

 

Pokožka biela ako sneh, z ktorého je vyformovaná, a pery farby krvi, takej, čo prúdila v tele ľudskej matky a bola preliata, vlasy ani žúžoľ po vyhasnutých ohňoch a oči! Oči modré ako zafírové hviezdy. Dokonalá. Už treba len dokončiť obrad, len vložiť vôľu a vyslať vpred. A zima vdýchne víchor a ladné neúprosné kĺzanie ľadovca a svojou nežnosťou klamlivý tanec snehovej vločky a podmanivú prenikavosť mrazu a tichú tajomnosť tej najtmavšej noci a zastrašujúcosť pustej pláne a pohlcujúcu nekonečnosť severnej oblohy, cieľavedomý hlad. Dvíha sa, díva, prikývne, vykročí na juh a jej kroky sú hnané očakávaním v rozostupujúcom sa dave, úctivým prašťaním v hlasoch.

 

Zakrádala som sa lesnou tíšinou a napäto pokukovala po dvíhajúcom sa vale. Najradšej by som ušla späť na sever, ale vietor ma tisíckami hlasov zaprisahával prekonať túto prekážku. Z pohľadu na ňu štípalo v očiach, keď som sa priblížila, údmi sa šírilo chvenie, dáky privysoký tón prehlušujúci všetky ostatné rytmy. Až som sa bála, že sa roztrieštim ako utrhnutý cencúľ. Múr ma ani len nepustil k sebe, nieto cezeň. Čo záležalo na forme, keď matéria nebola vhodná. Príliš cudzia, nie dosť ľudská. Ale ja som bola vytrvalá. Ak jeden nemôže prísť k vrchu, vrch príde za ním.

A on prišiel. V podlhovastej tvári vážna nehybnosť, v pohyboch neoblomná tvrdosť s prísľubom ostrých hrán. Prechádzal sa po blokoch ľadu neohrozene, šedé oči pátrali po zvečerenej krajine pod ním, akoby hľadali výzvu. Jeho srdce tĺklo v zhode s hlbokým pradením a vržďaním Múru. Ten sa ochotne podmaňoval taktu jeho chôdze. Bdeli nad sebou navzájom. Muž mal v sebe krv zakladateľa tejto bariéry a bol i jej súčasným pánom. Presne to, na čo som čakala, hoci až do toho momentu som netušila, čo by to malo byť. Musela som ho dostať. Vykročila som z tieňa stromov zo všetkých síl odolávajúc spevavému náporu Múru. Tak blízko ako som sa len odvážila, s naliehavosťou vyvolanou bolestivým brnením, som mu opätovala pohľad ostrý a žiarivý ako zákerná črepina a vychytila sa preč. Iný by sa azda odvrátil. Ale on nie. Črepina zapadla, kam mala.

Prvý hon bol smrtonosný. Len čo z ľadovej hradby zbadal neľudský svit z mojich modrých očí pozývajúci ho k boju, zburcoval skoro všetkých druhov v zbrani a vyrazil za ľadovou beštiou. Posmievala som sa spolu s meluzínou, na ktorej svišťali moje kroky, zatiaľ čo som ich ťahala pomedzi zádrapčivé ihličnany, ukrutne rozoklanou horninou a ľadom do víchrice. Bol najvýbojnejší a svoj kŕdeľ vrán začal jedného po druhom nechávať za sebou, príliš zameraný na korisť, na črepinu. Tešila som sa, ako poľahky ich zbavím vedenia, rozdelím a po jednom zahrdúsim. Každú chvíľu som preto spomalila, aby nestratil pocit, že ma už už dolapí a zabudol na všetko ostatné. So zúrivosťou mrazivou a čírou ako tá moja, sa hnal za mnou po úzkom hrebeni. A jeho výpady boli rýchle a mocné, až som pocítila prasklinky strachu. Zima však bola na mojej strane. Pokĺzol sa na námraze a skotúľal do koryta rieky, kde dopadol tak tvrdo, že ľad, pritenký nad prudkou vodou perejí, sa prelomil. Strnula som očakávaním. Nejakým záhadným spôsobom sa vydriapal z trhliny a doplazil k brehu, jednu nohu bezvládne ťahajúc za sebou, za ním karmínová šmuha. Triumfálne pospevujúc melódiu zimného spánku som skĺzla k sťažka oddychujúcej rozochvenej postave. Keď sa po mne zahnal tentokrát, podchladený a zranený, nebolo už ťažké odzbrojiť ho a vrhnúť sa naň. Boli to tesáky mrazu derúce sa až na kosť a ťiaž ľadového krovu, čo ho držali zovretého. Takmer som sa poranila o sálavosť jeho tela, ale dedičstvo po ľudskej žene sa pri dotyku zobudilo a ako sa rozlievalo mojím telom, umožnilo mi premôcť ho. Keď mu svitlo, ako bol lapený do pasce, nezľakol sa, lež vzdorovito vyceril zuby, nie nepodobne zavýjajúcim besom tejto zeme. Aj tak prehráš, vrčal a neprestával sa vzpierať, zatiaľ čo som vzala jeho tvár do dlaní, aby som mu vnútila bozk smrteľného spánku. Zaváhala som. Rozdrúzganý ľad a vyslobodená riava mi v mysli splývali s krvou preliatou v domovine a krvou práve teraz rinúcou sa rozďavenou ranou a cievami pod kožou, skrz napínajúce sa svaly, okolo kostí, k zdroju nie desivého, ale vábneho pulzovania života. Ozvena hlasu Múru, ktorá miesto odpudzovania volala bližšie. Len začať tancovať. Horúce, vlahé staccato, farbisté harmónie plné zmien a erupcií… Koľká škoda uhasiť ich. Fascinovala ma tá čulosť a húževnatá dravosť, bodajúce hlboko a predsa nie dosť. Zachcelo sa mi to uchovať, mať pre seba. A tak miesto mrazu, čo by jeho srdce zastavil, som mu pomedzi pery vtisla mráz, čo ho ochránil a rozbehla sa naviesť ktoréhosi z čiernych bratov k miestu, kde ich vodca ležal. Zima by mu už neublížila, ale jeho zranenia potrebovali ošetriť od niekoho, kto sa vyznal.

Z plání sa ozývala výčitka, spoza obzoru svišťali hnevlivé otázky a blankytná podozrievavosť. Taká príležitosť a miesto zabíjania začnem zachraňovať! Nelojálnosť, nedôveryhodnosť, úfna neposlušnosť! Zima si môže vziať späť, čo dala… Ale či bolo naozaj cestou na druhú stranu vykántrenie strážcov? Čarodejný spev Múru bol totožný so spevom v týchto bytostiach a bránil v prechode, ale čo ak by ich umlčanie neprelomilo hrádzu? Čo ak tomu moji stvoritelia porozumeli nesprávne? Múr púšťal len tých, ktorí spievali s ním. Tak by trebalo pieseň ovládnuť a odomknúť si ňou cestu na juh. Hádala som sa s nimi dlho, hľadajúc rozumné ospravedlnenia pre podozrivé ušetrenie života, čo sa mi tak páčil. Zoslali na mňa severák, aby ma donútil kajúcne sklopiť zrak. Dlaňami, ktoré sa už raz dotýkali človeka, som odhrnula poryvy vetra aj dráždivú clonu ľadovej steny, až som stála na dosah ruky od nej. A víchor na chvíľu prestal spílať.

Musela som ho privábiť. Hltavo som striehla na jeho tmavú siluetu na hradbách, v bráne, v štrbinkách, počas výprav, na jeho stretnutia s ostatnými mužmi v čiernom, jeho zvyklosti a reč. Naše prvé stretnutie mu nedalo pokoja. Na okolí, opovážlivo blízko, sa potuloval Biely chodec, ktorý nebol Bielym chodcom a nezabil ho, keď mohol. Viaceré noci trávil postávaním na vrchole Múru opierajúc sa o ľadové výstupky bez rukavíc a zrakom pátral po mojej prítomnosti. V mysli mi kryštalizovali detaily úmyslu.

Poznove som vykukla zo svojho úkrytu. A potom zas. Šeptala do vetra zaklínadlá podmanenia raz tu a hneď tam a potom celú noc nič. Celé dni nič. Aby som sa opäť zjavila, mihnúci sa tieň, rozhojdané vetvičky, tu stopa v snehu, tu vejúce vlasy strácajúce sa v čečine, tu ruka objímajúca kmeň. On mi chystal čoraz prešibanejšie pasce, ktoré som s chuťou rozmotávala. Od istého momentu som v nich nachádzala rôzne drobnosti a na oplátku zanechávala v ich troskách ulovenú zver a iné veci, všetky opradené zväzujúcou mágiou. Koľko času strávil nad týmito vábničkami! Dávala som o sebe vedieť čoraz častejšie a viac, aby jeho záujem a nádeje stúpali, aby si zvykol očakávať. A potom som sa opäť na pár dní stratila, aby si zúfal. A keď to vyzeralo, že celú záhadu sklamane nechá tak, ukázala som sa opäť, zastala tesne pri Múre, vzhliadla a trielila preč. Potvrdilo sa mi, čo som tušila z dlhého pozorovania trinásteho veliteľa. Nezáležalo mu na nebezpečenstve. Riziká, ktorých si bol vedomý, preň neznamenali nič, iba ak provokáciu. Vítanú.

Druhý hon bol zvedavý. Len čo z ľadovej hradby začul neľudský smiech z mojich červených pier pozývajúci ho k dobrodružstvu, zvolal niekoľkých najošľahanejších bratov prieskumníkov a vybral sa za snežným prízrakom. Chichotala som sa s potmehúdskym zimným vánkom, na ktorom leteli moje kroky, zatiaľ čo som ich ťahala pomedzi kusé ihličnany, trúfalo zvrásnenou horninou a ľadom do čoraz väčších diaľok. Mapovali horský hrebeň a priľahlé lesy a pláne, tým pravým účelom bolo však nájsť mňa. Nuž som ich vodila do všemožných zákutí. Napriek sklamaniu, že v nich moja stopa končila a mňa nebolo, ich dokázal oceniť najviac. K pasciam s darmi sme pridali hlavolamy a hádanky písané inovaťou a uhlíkom. Hoci sme mnohé nemohli rozlúštiť, naše svety a zvyklosti príliš rozdielne, bola to… Zábava. Dňom i nocou po mne sliedil. Začínal zanedbávať svojich nasledovníkov, ktorí nemohli znášať chlad tak dobre ako on a pred ktorými tajil moje sprevádzanie. Lichotilo mi to. Mať jeho úplnú pozornosť, všetky duševné sily pohltené mnou a predsa nebolo to dosť. Ľadoví obry vedia, ako dlho by sme takto krúžili jeden okolo druhého, keby ma raz o polnoci neprichytil pri ničení jeho nástrahy. Prekvapená, že sa dokázal tak nebadane priblížiť, som utekala preč. Už ma však nenaháňal s nenávistnou zbesilosťou. So záujmom vlažným a neodbytným ako ten môj, siažil za mnou. Chcel sa pozhovárať. Za každú jeho otázku kládla som vlastnú. Prečo som sa nad ním zmilovala a prečo sa stal strážcom Múru. Kde sa vzala tá odolnosť voči chladu a kde sa vzala tá nebojácnosť. Ako žijem tu v divočine a ako on žije na druhej strane Múru. Toľkému sme však navzájom nerozumeli. Pravda, bola som trochu vyhýbavá a azda i on. Nevidel vo mne sneh, lež mesiac a tak to bolo lepšie. Byť svetlom jeho noci. Mesiacom aj hviezdami, modrými hviezdami. Utíšia túžbu po žiare a pritom netýrajú páľavou, neroztápajú. Chcel vnímať zimu a jej kráľovstvo ako ja. Druhý bozk si ukradol a ja som preplašená tou náhlou iniciatívou zmizla. So zimou by v celistvosti uzrel aj mňa.

Z mračien sa sypali obvinenia, spoza obzoru tryskali zlostné otázky a belasá pobúrenosť. Koľká zrada, takto napomáhať, takto prezrádzať! Bezhlavá, bezcenná, naničovato brúsená! Zima si môže vziať späť, čo dala… Ale či nezískavala som ho na svoju stranu? Či skôr on mňa? Či nepatrila som svojím stvoriteľom? Či skôr pamiatke obetovanej? Na čo som si činila nároky? Na čo naozaj som mohla dosiahnuť? Kto tu mal navrch? Hádala som sa sama so sebou dlho, hľadajúc zmysluplné objasnenie pre podozrivé obletovania života, čo sa mi tak páčil. Zoslali na mňa prietrž ľadových ihličiek, aby ma donútila kajúcne sa pokloniť. Dlaňami, ktoré sa už dva razy dotýkali človeka, som odrazila jatrivé kryštály aj bolestivé výpady Múru, až som priložila ruku na klzkú kúzelnú stenu a bránu. A metelica na chvíľu prestala hromžiť.

Dlho som bola preč. K zakliatej hradbe som prišla len vyskúšať jej obranu. Najprv som zamýšľala rýchlo sa vytratiť. Ale chcela som sa naň pozrieť. Nevidela som ho od noci, čo som opustila ich prieskum. Po odviatí záveja preľaknutia a urážky zostala moréna záujmu. Prekvapilo ma nutkavé piadenie sa po jeho rozpoložení, po jeho a iba jeho osobitostiach. Hrozilo roztrhnúť svoju nádobu, či prepadnúť sa do seba. Meravosť čakania stala sa takmer neúnosnou, kým som sa konečne dozvedela, o čom si stráže bázlivo šepkali. Zmizol, uprostred noci vybral sa do pustín, nikto nevedel kam, no všetci tušili za čím.

Hliadka nemala ho ako vypátrať, ale môj rituál áno. Zavrela som oči a roztvorila dlane. Navždy si mali pamätať ako v nich rozkvitla hrejivosť, nasiakli človečou vôňou. Lupienky dotyku sa mäkko rozvíjali. Kde boli im korene? Kadiaľ viedli stonky? Zariekala som obrátená k severu. Pradienko sa naplo, struna cvendžiaca jeho stupajami, dychom, fontánou krvi. Našla som ho v hlbinách tundry, za bludiskom lesov a hôr, kde striehol zimy dvojhlavý zver lížuci si rany. Možno by ho ulovil, možno by bol ulovený on. Možno som ho mala nechať, možno som sa mala pripojiť k nemu, kúzlo by mi umožnilo dostihnúť ho. Možno nebolo vhodnej možnosti. Bol však môj, môj striebro-oký vlk samotár a nechcela som ho riskovať. Tak som čarodejnú priadzu začala namotávať späť.

Tretí hon bol žiadostivý. Len čo z pred ľadovej hradby zacítil neľudský ťah z mojich bielych rúk pozývajúci ho k nežnosti, osamotene vyšiel za mrazivým stvorením. Mlčala som s ovzduším zmrznutým do nehybnosti, čo na môj rozkaz nadnášalo jeho kroky, zatiaľ čo som ho ťahala pomedzi majestátne ihličnany, prelestne členitou horninou a ľadom späť k jeho sídlu. Vedel to, vedel o tom, ako ma vytvarovali z praskajúcej polárnej žiary a srieňa, bezduchú snežnú bábiku a nič viac. Že bdelosť pre mňa bola ukradnutá s krvou unesenej Barrowčanky za jediným účelom, otvoriť bránu studenému vpádu, zničeniu jeho obrany a jeho ľudí. Ovanula ma tieseň. Vedel to, videl ma celú, chladnú a bezodnú, nástroj Bielych chodcov, čo zatúžil mať čosi iba svoje. Iný by sa určite odvrátil. Ale on nie. Pramálo ho to trápilo, strach nepoznal, miesto neho ambíciu. Druhý bozk, čo dal mu kľúč k severu a jeho možnostiam, vzal mu kľúč k juhu a pamäti. Zabudol, čo preň znamenala rodina, ochraňovaní krajania, spolubojovníci. Zabudol, prečo mu kedysi na nich záležalo, prečo ich zahŕňal starostlivým teplom. Zostala som mu len ja. S vrúcnosťou planúcou a divou, akú som nemohla opätovať, kráčal za mnou. Prečo to neskončiť vtedy a tam, spýtal sa. Pretože si ešte nebol pripravený, mienila som. Bolo mu proti srsti, že nezískal si moju dôveru. A očividne mne nedal tú svoju, vrátila som. Ponúkol mi ju, v tú ranu pred Múrom chvíľočku do rozvidnenia, ponúkol mi celého seba. Vzala som si ho bez váhania.. Tretí bozk a jeho semeno a duša. Po prvý raz zdalo sa to dosť, cítila som sa naplnená, živá.

Z hôr sa hrnuli vyhrážky, spoza obzoru sa rútili besné otázky a siná nepríčetnosť. Zabudla si svoje miesto, svoje rozkazy, svoje záväzky, doplatíš na pokúšanie sa o nemožné! Ukonať, uväzniť, briskne ukázniť! Zima si môže vziať späť, čo dala… Nehádala som sa, nebolo čím obhajovať toto podozrivé privlastnenie života, čo sa mi tak páčil. Miesto služobníčky, snežnej princeznej, chcela som byť kráľovnou a o svojho kráľa nedeliť sa s nikým. Zoslali na nás lavínu, aby nás donútila kajúcne kľaknúť. Dlaňami, ktoré sa už tri razy dotýkali človeka a i teraz s ním mali prepletené prsty, som odhrabávala sneh a protesty Múru, až sme ruku v ruke prekročili ľadové ústa, železom obité drevené zuby a kamenný jazyk tunela. Pieseň bola ovládnutá. A snežný príval na chvíľu prestal dláviť.

Čierne vlasy, čierny plášť a čierna tma. Noc naším bezčasým kráľovstvom, studená a pretemná. V bezpečí Nočnej pevnosti a úplnej temravy sme ukuli svoje koruny, ja svoju z ľadu na spôsob Iných a on svoju z obsidiánu. Dva tróny z dreva čarostromu. Akonáhle ma Múr prijal, moja mágia dosiahla nevídanú silu. Nočný kráľ ma naučil ich sľub a ja som ho pretvorila, premenila na zaklínadlo, aby každé slovo spútavalo odriekajúceho vernosťou k nám dvom. Nová prísaha, pobratrimovia, obyvatelia Daru, prísaha Nočnému kráľovstvu! Pod vyhrážkou vykázania užívať si nezávislosť do zamrznutej divočiny severu. Spätne to asi nebolo najlepšie rozhodnutie, pretože vzbúrení prieskumníci, stavbári a komorníci sa pridali k Slobodnému ľudu a ten z nich mal veľký úžitok. Rozkoš začala odoznievať, mdlý chlad rozprestieral krídla a spomienka na slastné vibrovanie, na skutočné pocity ma činila hladnejšou, než kedy predtým. Jediná útecha v načúvaní jeho dychu a chúlení sa k darovanému duchu. Ale nebolo to dosť.

Po prvom roku našej vlády prišli vyslanci Bielych chodcov, na zbroji rúcha mystikov a v tvárach jasnozrivá pánovitosť. Niesli sa na premenených mamutoch a medveďoch, mrazivá hmla sa okolo nich vrtela ako zbožňujúce šteňa. Pán noci s čiernou svorkou v závese pristúpil ku mne, len čakajúc na pokyn k zaútočeniu. To zasluhovalo odmenu. Najprv však žiadalo sa mi vypočuť si príchodzích. Dožadovali sa ma právom tvorstva. Nepoznám vás, moji stvoritelia boli dvaja, starý mudrcký pár, namietala som. Podujatie na mojom poslaní ich pripravilo o posledné sily, nuž vyučili siedmich nástupcov, znela odpoveď. Dúfali azda, že väčší sabat bude ma mať pevnejšie v moci? Nevedela som sa dočkať, až im ukážem, že nie. Ale ešte nenadišla správna chvíľa otvorene spretrhať reťaze. Chceli, aby som im vydala Nočného kráľa a vzdala sa svojho nového titulu na odčinenie svojej bezočivosti. To som odmietla, jemu sa tiež nechcelo a násilím mi ho vziať nemohli, pretože jeho duša patrila mne. Žiadne sčerneté ruky. Vyhrážali sa, že nás všetkých strescú a vyvolali ohromnú fujavicu a stádo zafírovookých tvorov, aby potvrdili svoje slová. Vysmiali sme sa im, pretože to by najskôr museli prekonať Múr. Zdvihli sa strážcov hlasy v zhode s čarmi steny, pripravili ohne a namierili šípy. Tlak medzi dvomi silami pomaly hrozil prepuknúť v masaker, alebo nás rozdrviť. Vtedy som sa ozvala znova, nech ráčia vidieť, že ja som na rozdiel od nich práve to, hoci svojrázne, dokázala. Presne ako ma poverili. Kde teda nachádzali spor? Mohli sme si navzájom sprotiviť existenciu, alebo sme sa mohli dohodnúť na spolupráci. Búrka, ktorú utíšili, im ďalej zúrila vo výrazoch, ale začali vyjednávať. Ponúkli mier a uznanie Nočného kráľovstva, výmenou za pomoc v prípravách na podmanenie zvyšku juhu a prechod. Pristali sme a v súkromí šerých komnát plánovali, ako medzitým posilniť Nočnú hliadku a napokon Iných zaneprázdnených znovudobývaním juhu zvrhnúť. Oni mali ten istý úmysel s nami.

Nočný kráľ bol ochotný vyzradiť znalosti o južných krajinách. Ešte než sa pridal k Hliadke, bol z vládnuceho rodu a vedel o nich dosť veľa, aby mohol poskytnúť užitočné tajomstvá a tie ešte užitočnejšie skryť. Iní si však pýtali aj ľudskú daň. Potrebovali posilniť svoj zdecimovaný druh a obnoviť armádu premenených. Zúril, obsidiánový a drakoceľový nôž mihajúce sa v prstoch sťa živé a prechádzal sa trónnou sálou ako prekrásna šelma v klietke. Nie že by o nich cítil ktovieakú starosť, to už dlhšie nedokázal. Ale priečilo sa mu byť vazalom svojich nepriateľov a prísť o poddaných v ich prospech. Uvažoval, že bude vzdorovať, spojí sa napríklad s príbuznými. Zimohradský kráľ by mohol byť neochotný, ale po matke boli väzby na rod Boltonov a tí vraj mali menej škrupulí. Ja som v tom však videla hrozbu. Dlho som ho prehovárala, že bude lepšie uchlácholiť Chodcov podvolením, že im predsa môžeme vydávať našich nepriateľov.

Tretí rok našej vlády začali sme s obeťami. Najskôr zajatých nájazdníkov Slobodného ľudu a poblúdené ľudské živly južne od nás. Našla som zariekanie, ktoré ich pripravilo k spokojnosti Bielych tieňov a zároveň sa kŕmilo z ich vitality a duší. Moc, ochrana a čarodejná príznačnosť Nočného kráľovstva a Múru ním rástli, i prísažní bratia, čo predtým z nejakého dôvodu chradli, boli znova plní sily. Kanálom som bola ja a kvitla som. Životy ukradnuté pre moju bdelosť, vzrušenie z páchaného násilia, z najhlbšie vyvierajúcich vášní, z predsmrtných kŕčov túžby prežiť, či uniknúť dvíhalo sa a dunelo, znova a znova dávalo mi na okamih pocítiť živosť. Čosi ako pohyb vo vnútri, schopnosť načiahnuť sa a chytiť pevne do rúk, čo pred tým len pretieklo pomedzi prsty. Akoby ktosi odtiahol záves, čo všetky vnemy tlmil. Radostne som sa preháňala Múrom, plakala a plesala s blokmi ľadu, tancovala pre Kráľa roztáčajúc zimné divy okolo nás a potom v jeho náruči. Či nebolo to skvelé riešenie, pýtala som sa ho, keď vedľa mňa vyčerpaný ležal, jeho srdce tlčúce slabšie o dozvuky v mojich útrobách. Omámene prikývol a ja som bola spokojná.

Inokedy bol však podmračený. Vlastné rady a arzenál zbraní a tajných umení proti ľadovým dobyvateľom sa zväčšovali pomalšie, než nepriateľove. Nároky spolu s vojenskou silou Iných boli priveľké, alebo nepredvídateľne naliehavé a skôr so zámerom postupného podriadenia, než úprimné. Došlo na obete miestnych. Divokí pod tlakom cieľavedomejšieho nebezpečenstva sa totiž spájali pod Kráľom za Múrom. Taktiež sa vyskytli problémy na juh od Múru. Prvé výpady Bielych chodcov boli nenápadné hospodárske skazy, no neskôr aj únosy a vraždenie. Pod rôznymi zámienkami sme sprísnili prepúšťanie a vnucovali sprievod. Už sme však nezabránili rozšíreniu znepokojenia a horské klany vyrazili k Múru zistiť, čo je s ochranou pred hrôzami zimnej zeme. Utajenie skončilo.

Pridajte sa k nám, Nočná hliadka je nedotknuteľná a s vašou účasťou by sme mohli skôr pokoriť Iných, prehováral ich môj Nočný kráľ. Znechutene sa pýtali, či by sa miesto s ich mali zmieriť s našou nadvládou. Či nie je azda lepšou, tázala som sa späť. V tej chvíli ich vodca stratil trpezlivosť a zrúkol, že spreneverená ctibažnosť a neukojiteľná krvilačnosť veru nie sú. Aj keby boli ochotní veriť týmto sľubom a čakať, kým sa nám uráči podraziť Iných, aj keby mysleli, že to dokážeme, zotročovanie ľudí, temnotu a zločiny by nestrpeli. Nemáš svedomie a nevieš kraľovať ľudským bytostiam, striga, pľuvol, než jeho i celú družinu skolili meče.

Bieli chodci boli obzvlášť spokojní a preliata krv nôtila burcujúco a nádherne, do tancu mi však nebolo. Ani pozornosť vládcu noci, jeho dotyk, pod ktorým by ožila i mŕtvola, mi nedokázali prinavrátiť súlad. Posledné slová nedali mi pokoja. Nemohla som predstierať, že na nich nebolo niečo pravdy. Ešte stále príliš cudzia, nie dosť ľudská. Nie dosť, aby som sa s nimi dokázala zniesť a ukočírovať tento pretek. No vzdať  sa koruny som nechcela. Musela som nájsť spôsob ako tú priepasť preklenúť. Azda ďalšie kúzlo? Pátrala som po ňom v ľadovom zrkadle, v kresbách inovate a snežnom vírení jeho odleskov. To ale nebol môj najväčší problém. Jeden muž totiž unikol a vo svojom roztrpčení som si toho nevšimla. Dorazil k Zimohradu a oboznámil jeho kráľa Brandona o tom, čo sa na Múre dialo.

A tak v deviaty rok našej vlády došlo k osobnému stretu dvoch kráľov, dvoch bratov. Zimný kráľ s rodovým mečom zvaným Ľad… Tie tituly zneli smiešne, mne, čo som prichodila od ozajstných pánov zimy s výzbrojou z ľadu tvrdšieho, než ľudské železo. Ale neostávalo, než naň urobiť dojem, predísť nepokojom. Bola som ako na ihlách. Od výsledku záležalo veľa. Prípravy nemali konca a ja som potajomky zniesla zo sveta zopár detí, aby som mala dosť moci na úplné očarenie. Opriadla som každý kút a prah. Ustrojila seba. Striebristá nádhera, omamnosť luny a chlad, čo preniká nebadane a núti podvoliť sa. Nech sa každý pokloní Nočným vládcom. Výprava dorazila a dvaja zlovlci po rokoch zastali proti sebe. Podoba bola nezameniteľná. Ale kým oči Nočného boli temné a uzavreté, v očiach Zimného bol jas a živelnosť, ako keď sa na oblohe blýska. Jeho prítomnosť zvučný hrom, proti kradmosti môjho druha. Jedného obklopovala živosť, druhého smrť. Bolo v ňom čosi radodajné, v spôsobe, akým pozeral na ženy v sprievode. Môj mal zas oči len pre mňa. A ešte pre kohosi. Na šatách zlatavé hlávky kvetov ako v jej mene a rovnaká k veku ľahostajná jarosť v tvári. Do mojej zimnej siene vstúpilo slnko. Cítila som sa ako duch. Kupava, ohňom pobozkaná a ohňom vládnuca prišla so Zimným kráľom. Kedysi sa o ňu uchádzal kráľov brat, ale napokon ich okolnosti rozdelili. Stala sa ženou iného muža a on sa stal trinástym Veliteľom Nočnej hliadky. Spolu chceli prehovoriť mu do srdca. Mráz z neho však postrhával všetku milosrdnosť a vernosť a zanechal len drásavé krivdy, starú horkosť medzi bratmi derúcu sa na povrch. Nočný kráľ neodpúšťal. Ale ona, ona mala moc, ktorá podkopávala tú moju a keď sme na seba pozreli, videli sme sa jasne ako dve hviezdy obklopené chabým šerom. Musela som proti nej vystúpiť osamote.

V žiare obsidiánových sviec vyšívala narcisy na rukavice, keď som sa s ňou stretla neskôr večer. Už ma očakávala a šla rovno k veci. Začala tým, že si ho mala vtedy vziať. Nebol by sa dostal do tejto šlamastiky. Ale možno by sa preň a Nočnú hliadku ešte dalo niečo urobiť. Táto obludnosť mala skončiť. Dovoľ mi to, dovoľ mi priniesť svit do podsvetia, žiadala a sršala odhodlanou dojemnosťou ako skutočnými iskrami. Obrnila som sa voči nej ľadovcovým pancierom. Nie, chceš mi ho i ťažko budované panstvo vziať, všetci sa mi ho snažia ukradnúť, odsekla som mysliac na sedem párov pohŕdavých modrých očí. Tvrdíš to, lebo si sa sama stala zlodejom a preťala si jeho putá k všetkým ostatným, prskla späť. Ja som sa však nedala, povedala som jej, že preťal ich sám, keď ma pobozkal. Pozrela na mňa tak prenikavo, až som sa zachvela a spovedala ma, či som nechcela práve to, či som sa pokúsila o nápravu. Nechýbajú mu, odbíjala som ju. Chýbajú, len o tom nevie, a v tvári mala žiaľ, keď to hovorila. Začínala som tápať, dokázala som len zopakovať, ako sa chcel ku mne pridať z vlastnej vôle. To ju rozhnevalo. Z vlastnej vôle po tom, čo si ho na sto krát uhranula a i teraz ním manipuluješ a využívaš ho, kričala. Zarazene som sa opýtala aký je v tom rozdiel. Stíchla, pohasla a to bolo horšie. Vraj ak ho nevidím, niet mi pomoci, predsa len som mŕtva vec, mŕtvolná kráľovná už naveky a smrť prinesiem aj jemu. Nemohla som to počúvať. Nie, milujeme sa, je mojím životom, prerušila som ju. Krivo sa pousmiala nad trieštením mojej kontroly a odpovedala, že on mňa áno, ale ja neviem ľúbiť, iba túžiť a preto nemôžem sa nasýtiť, nájsť pokoja. Zimnou prázdnotou si prekliata, zakončila. S päsťami zovretými, aby sa netriasli som zvolala nech tú kliatbu zlomí. To musíš urobiť sama, ja ti môžem len ukázať cestu, riekla a vystrela ruku k plameňom vyskakujúcim z čierneho dračieho skla. Ak sa ti podarí ich prekonať, budeš oslobodená, boli jej slová na rozlúčku. Ešte dlho som stála na mieste neschopná sa hnúť, ani vyroniť jedinú slzu.

Nič sa nevyvíjalo dobre. Pretože jej moc roztápala moju prízračnú námrazu, kým kráľ Múru nebol ochotný sa podriadiť, ten Zimohradský tiež nie a čas sa míňal. Ako topiace sa cencúle nad nami viselo otvorené nepriateľstvo. Musela som ju odstrániť. Tvrdila, že prekonanie ohňa ma oslobodí. Možno postačí prehltnúť ten jej. Keď prišiel nov, primiešala som jej do večere odvar z dvanástich uspávacích prísad a v hĺbke noci vyrazila som do jej komnaty s jedným z prieskumníkov, aby som jej v spánku vyrezala srdce. Len čo sa jej však dotkol, otvorila oči a on pookrial, pracne tvarovaná prísaha stiekla mi k nohám. Miesto splnenia príkazu pomohol jej ujsť. Zimohradčania odtiahli v rozhorčení a bola vyhlásená vojna. Presviedčala som Nočného kráľa, že už kvôli Kupavinej samotnej prítomnosti by to dopadlo rovnako, aj keby som sa o nič nepokúsila. Že to bola najlepšia šanca na víťazstvo. Či už mi veril, alebo nie, na lôžku ma nenavštívil. Zlosť som si vyliala na tých bratoch, čo nedokázali zajať dosť obetí a potom ich zvyšky poslala Bielym chodcom.

V nasledujúcich rokoch opevnenia základniam Múru poslúžili dobre a mŕtvoly padlých na území nášho kráľovstva sme odovzdávali Iným, ale bol to nepriaznivý stav. Nočného kráľa som sotva videla, ak som sa nepripojila k chystaniu nástrah a býval tak strhaný, že neviem, ako by sa znova a znova vracal bez seáns nočného zaklínania. Nepovedala som mu, čo robím, kým je v tranze a on sa nikdy nespýtal. Miesto zbierania síl proti Bielym chodcom, míňali sme ich v boji so Zimohradom, zatiaľ čo oni nás nechávali odviesť väčšinu práce. Naša, naša figúrka, len sa ďalej zmietaj, nevieš inak, než nám poslúžiť, počula som ich hvízdavú škodoradosť neustále, až som mala chuť udierať hlavou o steny. V zmrznutom zrkadle hľadala som radu, ukazovalo mi kvety a hrad. Nebolo vždy ľahké pochopiť jeho znamenia. No neváhala som vyložiť si ho ako pokyn zamerať sa na Zimohradský dvor, kde prebývala ohňom pobozkaná. Preniknúť do jadra, zničiť sídlo odporu… Áno, áno. Akonáhle by na ňu vztiahli ruku ľudskí ozbrojenci, roztopila by ich vôľu zabíjať v mojom mene. Ale či mohla roztopiť vôľu toho, čo bolo chladné od prírody? Odmietli sme pokračovať v prísune mŕtvol, pokiaľ sme nedostávali nič na výmenu a podarilo sa mi získať ľadových pavúkov. Podobné obrovským huňatým snehovým vločkám preháňali sa pevnosťou všade zanechávajúc záveje pavučín a chvíľu trvalo, než som ich naučila, že jej posádka nie je na jedenie. V pivniciach si natiahli hniezda, aby odchovali potomstvo. Z pavučín a dúhovej žiary na oblohe som spriadla trblietavé nite ako hodváb, votkala ich do vlny pranej a česanej vo víchrici a hmle a vajíčka zašila dnu. Potom som našla nič netušiaceho kupca, čo by pôvabnú tkaninu predal Zimohradu. Boje poľavili, opäť sme mali čas na hrabanie sa v zvitkoch a knihách, na prieskumy tajomstiev severu. V modrom prítmí skladali sme slová z čriepkov ľadu, s každým o krôčik bližšie, až nás nedelilo vôbec nič. Vidíš, niet čo ľutovať, vychutnávaj noc, duša moja, šeptala som svojmu kráľovi do vlasov.

V dvanásty rok však útoky začali znova, s pavúkmi si očividne napokon poradili, horúce pramene a podobne. Utešovala som sa myšlienkou, že aspoň ohnivá im padla za obeť. Potom sa kvety v zrkadle ukázali znova. Kvety a Mrazokly. Žľab Kráľa za Múrom. Joramun bol pravý príslušník Slobodného ľudu, jeho divokosť pripravená kedykoľvek otriasť zemou ako pokojná hladina vody, čo sa náhle rozbúri, ako hrádza, čo sa pretrhne. Srdečný i zlostný, priamy a pomstychtivý, od sĺz blízko k smiechu a keď práve nekraľoval, vyrezával motívy koní. Kupava s ďalšími vyslancami sa k nemu priplavila po mori, kde na ňu zrkadlo nedosiahlo, slaná voda leptajúca každé ľadové kúzlo, ale teraz som ju opäť videla jasne. Prišli za ním s ponukou spojenectva a boli vrelo prijatí.

Jeden nepriateľ bol výzvou, dvaja kalamitou. Potrebovali sme ich vyradiť z hry. Potrebovala som vyradiť z hry ju. Môj druh dostal nápad. Keď nič iné, aspoň ich spomalí ako pavúky, súhlasila som. Zubaté a hladké kostičky, v najhlbších jaskyniach, čo našiel, trudne zozbierané a zabrúsené kúsočky nasiaknuté tekutým ľadom po kvapkách kradnutým z temne modrých koreňov obrovitých ľadových krýh. Nesmel chýbať či nezapadať ani jediný. Povsádzala som do nich výčnelky z podobne vyzerajúceho materiálu a ozdoby, zamiešala som ich medzi obyčajné hrebene, spony a dýky v truhlici s rezbou cválajúcich tátošov. Malá, na viac nebolo, ale snáď bude stačiť. Šesť krát som uriekla jej obsah nech je neodolateľný sťa trblet snehu v mesačnej žiare, múti úsudok ospalosťou umŕzania, má iluzórnosť ľadu, čo používajú Biele tiene. Hľadaj ohnivú, šepla som, než som priklopila veko. Zaniesla som schránku do blízkosti Mrazoklov, kde som čakala na príhodnú skupinu Slobodného ľudu, ktorý ešte stále prúdil pod ochranu Kráľa za Múrom. Nate, mali by ste mu niečo doniesť, keď už chcete, aby sa o vás postaral a nemusí vedieť, ako ste k tomu prišli, nahovárala som ich podvedomie z úkrytu, kým sa kochali nálezom. Náklad našiel svoju cestu do pevnosti a po zotmení som so záškodníckym uspokojením spozorovala ultramarínové a tyrkysové záblesky. Ľadový drak sa poskladal a hoc drobný, začal vyčíňať.

Z ľadového zrkadla Mrazokly aj kvety zmizli, nuž nenapadlo mi spozornieť pri preletoch krkavcov nad naším Kráľovstvom. Ani ja, ani môj kráľ sme nepredvídali, že Detí lesa by sa moje pokusy s kosteným jašterom mohli tak dotknúť, aby zasiahli, aby nezvyčajne štedro napomohli. Po celé mesiace bolo na severe ticho, zatiaľ čo oddiely Zimohradského kráľa sa zbiehali okolo Nočnej pevnosti. Vtedy sa Kupava zjavila znova. V podzemí na ňu zrkadlo nedosiahlo, korene čarostromov a deti lesa odpudzujúce každé ľadové kúzlo, ale teraz som ju opäť videla jasne. Vyliezli neďaleko a napredovali rýchlo. Môj nepríčetný ryk roztrieštil všetko v svetlici.

Vybehla som po schodoch vtesaných do Múru za Nočným kráľom. Drak Divokých nezničil, skrývali sa mimo môj dosah a teraz chcú Joramun a Brandon udrieť naraz, volala som naň, ešte kým som sa štverala nahor. Viem, odvetil s pohľadom upretým na obzor, odkiaľ sa blížili vyzbrojení ľudia, polobry, meniči, zvieratá ťahajúce jednoduché, ale účinné dobyvačné konštrukcie. Ako sme sa náhlili dole, vysvetľoval, že už začal prípravy. Potrebovali sme ich odraziť ešte za tmy, kým sme mohli ťažiť z mágie noci. Krátka doba, na to treba veľa moci naraz, vyhŕkla som. Zastal, ústa zovreté, čelo chmúrne, myšlienky v konflikte. Potom s kamenným výrazom prikývol. Vieš ako ju získať, a hlas mal ako odsúdenec.

A tak som pred zrážkou armád okrem bojaschopných bratov zabila všetko teplé a živé v područí Nočného kráľovstva. Zborová elégia ľudí, dobytku, šeliem, ich koristi, drobných tvorov spiacich v zemine a kôre stromov, samotnej krajiny prebila môj hlas. Vriaci prameň sily tak bezuzdnej, že z očí mi nezastaviteľne kanuli slzy a cítila som, že sa rozletím na kúsočky. V tom sa zjavila bytosť naťahujúca sa k svojej pani, stavajúca nové brehy a čiernu hlbinu, viac než tisícku tôní tej hučiacej záplave. A pravidelný tlkot. Srdce prudko bijúce tak blízko, až sa mi zdalo, že búši vo mne. Ruky bolestivo sa zabárajúce do mojich pliec. Teplý dych narážajúci na moje líca, pomedzi moje pery roztvorené v nemom výkriku. Čelo opreté o to moje. Otvorila som oči, opäť vedomá si svojho tela kľačiaceho v zmrznutom blate. Tak veľa, priveľa, zašepkala som roztrasene. Ani nie, ale ty si iná stvora, nie dosť živá a celkom sama, oponoval so smutným úškľabkom. Ignorovala som urazené bodnutie v prospech pálčivejšej otázky, či to bude stačiť. S hromadou šťastia snáď, poznamenal, ako sa tak obzeral okolo. Zamračila som sa, že s ním ani nehne, že možno mal pravdu tam pri rieke a vtedy pod Múrom. Opäť sa sklonil, vzal mi tvár do dlaní a prehovoril celkom iným hlasom. Áno, vadilo mu, že nevyužil šancu vyzvať ľadových mágov, čo ma vytvorili. Mohol skúsiť zraziť Iných na kolená tak tvrdo, že by už nevstali nikdy a nemohli sa dotknúť ani mňa. Po dnešku už ťažko. Vadilo mu mnoho ďalšieho. Obaja sme urobili chyby. Ale s tým sa už nedá nič robiť, pokračoval. Vzala som si všetko, dal mi dušu. Len nech ju pre starých bohov nevraciam teraz. Zbytočne, láska. Neutekám, nemám strach, zavrčal. Časť zo mňa dúfala, že uhryzne. On však vstal, mávol na bratov v čiernom a tí s ním ako jeden vykročili. Bitka začala.

Z Múru som dozerala na obranu proti útočníkom zo severu, kým Nočný kráľ si vzal na starosť na juh obrátené hradby Nočnej pevnosti. Bola v tom istá irónia. Slobodnému ľudu preniknúť pomohli bývalé vrany, keď použili na Čiernu bránu heslo Nočnej hliadky. Kamenné steny a bašty zas znesú len niečo. Boj sa presunul dnu. Pevnosť bola v mojej moci, v každom kúte a výklenku som mala oči a nabrúsený cit, len potiahnuť za povrázok toho ktorého klepca. Ochotne chytala nepriateľa do trosiek, kým bledá žiara z oblohy ho viac miatla a zavádzala, než pomáhala v manévrovaní. Lepkavá tma plná pavúčieho cvakania hltala bojovníkov a von prenikalo len tlmené jačanie. Tunely sa zmenili na jatky. Vojaci noci sa nevidení a nepočutí presúvali po skratkách z tieňa a udierali s rýchlosťou a tvrdosťou démonov. Stáli sme však proti presile, zápalným zbraniam a času. A akoby toho nebolo dosť, ohňom pobozkaná kĺzala bojiskom ako dym, vždy čo najďalej odo mňa a koho z bratov sa dotkla, ten vďačne prebehol. Ustupovali sme na ľadovú hradbu Múru. Kým naše kroky boli pevné, protivníci sa na ľade šmýkali a drúzgali na zem. Pieseň ľadovej steny som ešte stále ovládala, no znepokojujúco tíchla a skuvíňajúci vietor na vrchole bol bledý ako vlasy stareny. Blížil sa úsvit.

Tam hore na hranici hraníc, kde bolo všetko odkryté, miesta málo a zrážka opačných nábojov najvyhrotenejšia, sa našli. Nevšímajúc si zničené náčinie a telá, živých bojujúcich aj moje volanie zamierili k sebe s nedočkavým úmyslom. Traja králi, dvaja spojenci, jeden nepriateľ. Hádka bola krátka a stret ocele o to nevraživejší. Zniesli sa naň ako príboj s búrkou, na hybký tieň, čo takmer mizol pred očami. Jeden krátky meč blokujúci obojručný, druhý bodajúci zdola, hneď na to úskok pred dopadajúcou sekerou a pokus o prienik z boku a zase rýchlo k prvému protivníkovi chrstnúc spŕšku snehu do očí. Bol zručný, bol prešibaný, bol odhodlaný, s mocou umierajúcej noci ich odrážal. Sám ich však poraziť nemohol. Rozbehla som sa za ním.

Cestu mi však zastúpila ona zvierajúc fakľu, v modrom šere červená kvetina. Už ani krok, riekla. Idem mu pomôcť, nechceš ho azda zachrániť, odsekla som švihnúc ľadovým ostrým. Nepustila si ma k nemu, miesto toho pokúšala o môj život a jeho zatiahla hlbšie do tejto pohromy, zachránim ho tvojou porážkou, ťala späť slovami, aj mávaním pochodne. Súperili sme na jednom mieste hodnú chvíľu. Potom mi však čepeľ Iných vyrazila z dlane ponad okraj Múru a žiadna oceľová nebola po ruke. Žiaden mrazivý závan, či hrsť snehu nemohli zhasiť jej smolnicu, tak ako ona predtým roztopiť moju zbraň. Teraz vo výhode ma zatláčala ďalej a ďalej od Nočného kráľa. Musela som to skončiť. Prekonať plameň, prekonať plameň… Tu som za ňou zahliadla padlého, rovno pod nohami a v príhodnej chvíli ju posotila. Potkla sa, rozhodila rukami. Pochodeň jej vykĺzla z prstov a rútila sa dole, azda, aby jej osvetlila cestu, ktorou sa mala vydať tiež. Nevyčkávala som, kým zletí za ňou a rozbehla sa k trojici bojovníkov. Mojím smerom čosi zasvišťalo, ligotavá čierna vec. Obsidiánová sviečka, vždy nejakú mala pri sebe. Vyhla som sa jej s ľahkosťou a pohŕdavým úškrnom. Svieca dopadla na mláku prevrhnutej smoly a rozbila sa, ale každá črepina sa rozvinula blkom a predo mnou vyrástla hradba ako záhon ruží. Pálčivé šľahúne a závratne skrútené puky sa prehýnali v zákernom chichote a opäť s výskotom vystreľovali nahor. So zhrozenou nevierou som zastala pred prekážkou siahajúcou od okraja k okraju. Je čarovný, nezhasne, zaznelo mi spoza chrbta prerývane. Obrátila som sa, zakvačená do ľadového výstupku mi vzdorovito oplácala pohľad, rozstrapatené vlasy kmásané víchrom ako zrkadlový obraz ohňa, čo mi zahatal cestu. Ty skrátka nezomrieš, čo, zasyčala som a rázovala si to k nej poloslepá v amoku. Vždy sa musíš znova ukázať a moju snahu znivočiť a s každým slovom som ju udrela, v hánkach vzdialené zvonenie a v jej tvári po prvý raz lahodné zdesenie. Nadvihla som ju za krk klzký krvou. Tak teda ži, ži a strácaj všetkých a všetko, k čomu lipneš, generáciu za generáciou, ži a čakaj, než sa znova stretneme, prekliala som ju so všetkou svojou zášťou, zamykajúc jej plameň do ľadovej klietky, kryštálového zvonu, čo nedovolí mu viac, než tlieť a o to dlhšie prežívať. Zviezla som sa na ľad k nej, z rúk sa mi vyvliekla a so vzlykotom škrabala preč, ale už ma nezaujímala.

Zúfalo som hľadela na ohnivú stenu. Pomedzi veže plameňov som videla zápas, Nočný kráľ prehrával. A ja som ho nemohla podporiť, odrezaná touto horiacou riekou skazy. Pritom som bola tak blízko. Ale nie dosť. Nie dosť živá, nie dosť sýta, nie dosť mocná, nie dosť rýchla, nie dosť rozumejúca ľudskosti či láske. Nikdy nie dosť! Nenávidela som to nie dosť. Upierala som pohľad do obsidiánovej pahreby, do blčiaceho pekla a čosi na smrť vtipné zapadlo na miesto. Už žiadne takmer a skoro. Všetko, alebo nič… …Prekonať plameň. Len preskočiť! Rozbehla som sa znova strašnej páľave v ústrety, vletela do hymny agónie a vytrženia nespúšťajúc pohľad z trojice bojovníkov, z môjho nočného vládcu. Bodnutia, ktoré našli svoj cieľ, zrazu boleli viac než požiar okolo mňa. A druhý breh na dosah!

Vietor dvihol ma však privysoko nad žeravé chvenie a hodil späť. Naša, naša figúrka, nenecháme si ťa roztopiť, zaprašťalo zo siedmich strán. Či skôr vašej sudbe ľadu raz a navždy uniknúť, zvrieskla som na nich a pokúšala sa poznove vrhnúť vpred. Márne. Vietor ma strhol dolu. V zmätenom sykote slziacich údov sácala ma ľadová búrka vzad, po prvý raz zastreli mi vločky zrak a sluch, vytrhali kvety z kýptikov rúk a rozkrájali. S nárekom som sa plazila dusivým závejom a nevedela kam. Kam sa mi stratil? Kam sa mi stratil môj kráľ? Čo sa s ním stalo? Doľahla ku mne ozvena smrteľného výkriku? Alebo prelud obavy? Potrebovala som ísť za ním, predrať sa späť. Môj. Môj! Nemala som však čo zdvihnúť, čím odohnať vietor a kúdole vločiek a keď sa prihrnula lavína, utopila ma vo víriacej triešti. Bledá čerň, pohyb, najvzdialenejšieho severu treskúci chlad. Zunel vždy rozdielne od všetkých ostatných území. Snehový príboj vyvrhol ma pred oltár, ešte vždy zakrvavený, v tejto zime naveky zakrvavený. Treba ťa prerobiť, opraviť chyby, zašelestilo a naveky uväznená ozvena kvapkania začala ma uspávať, svojím kmitaním prechyľujúc to moje. Chcela som ju prekričať, obrátiť pokus o nadvládu, ale sedemkrát ma zavial sneh, až mi úplne naplnill ústa, hrdlo, pľúca a vo mne nebola jediná iskierka, čo by ho roztopila. Tuhá, tuhá, meravá, primrznutá k dlažbe. Kvapkanie doliehalo čoraz pomalšie a tichšie, zmenené na rubínové snehové vločky, tak tmavé, až sa zdali striebro-modré a za mnou zavrela sa zafírová hladina. Zima si vzala späť, čo dala…

 

Zradou, neprajnosťou spútaná a zahrabaná pod ľadovcom, čo na jej podobizeň kresaný je a jej hlasom stená. V jeho Ztemnelých hlbinách je jej hrobka. Ľad číry ako vzduch, keď z neho všetku vodu vypil mráz, je jej lôžkom a jej väzením a pamäť zaviata, v nesmrti krásna jak za neživota, v kryštálovej skrýši, rakve spí, o jari sní a vyčkáva, než vyženú ju zase do poľa siedmi ľadoví mágovia, než zimný víchor prinesie bozk ďalšieho veliteľa, keď sa znovu zrodí.  

 

 

P.S.

Ďakujem za pavúkmi zamorenú pevnosť, kosteného ľadového draka, Joramunovu sekeru a Kupavinu farbu vlasov poviedkárom na icefire.

Len sa neviem rozhodnúť, či si predstavujem Starú chuvu za mlada ryšavú, alebo Melisandru s iným menom pred pár tisíc rokmi.