Fanouškovská fikce

upraveno 16. ledna 2013 v Rozličný pokec
Protože se k tomu nikdo kompetentnější nemá, tak zakládám toto témátko, kam možno vkládat jakékoliv vlastní (ať nemáme potíže s autorskými právy) krátké i dlouhé literární útvary či odkazy na ně. Povídky, či básničky, vážné i humorné - máte volné pole působnosti :-)

Literární výzva

Kdo má chuť a nápad ať se zúčastní :-) Sepsání povídky na téma. Délka i pojetí libovolné.

Rozsah: Neomezen
Jazyk: Předpokládá se čeština nebo slovenština; může být i jiném jazyce (angličtina, polština, ruština apod.), berte však do úvahy, že tím se snižují šance na to, aby Vaši práci ocenilo dostatečné množství čtenářů...
Styl: Libovolný literární útvar (ano, i básně a eseje)
Omezení: Držte se tématu, prosím... Prosím Vás, abyste neprozrazovali předem, kdo a co jste sepsali - ať si to hezky užijeme :-)
Hodnocení: Čtenáři budou po zveřejnění udělovat body
Odevzdání: Kdykoli do 30. listopadu 2012 na alek@icefire.cz s nadpisem IF povídka, soubor (nejlépe .doc, .txt, .rtf, ne pdf) pojmenujte vaším nickem, případně jménem, pokud nejste registrovaní. Alek bude tak hodný, že všechny došlé povídky následně uveřejní anonymně, pouze očíslované. Pak nastane další fáze - čtení a hlasování :-)
Dodatek : Do e-mailu Alekovi přidejte ke své povídce i svůj nick, jenž zde používáte, aby nedošlo ke zmatkům.

image

Téma:

1. Alternativní realita (jedinečná šance změnit děj a osudy z knížek)
2. Němí společníci (Vlci, draci, havrani, měniči, ser Illyn... Zvíře nemusí být hlavním aktérem povídky)
3. Dobrodružství Eurona Greyjoye (co podnikal předtím, než se nechal zvolit králem?)

Doplnění: Crossover je možný, marvelovské prsty sahají daleko... Stejně tak je možný příběh ze současnosti, ve kterém hraje Píseň ledu a ohně nějakou zásadní roli.

**********************************************************************************************

Téma 1. kola: Původ Jona Sněha

Vítěz 1. kola: heavy-head

Témata 2. kola
1. Tenkrát ve Staré Valyrii (o tom neví nikdo nic, takže možnosti takřka neomezené:-)
2. Tajný deník postavy Písně ( výběr postav je rovněž omračující :-)
3. Perný den postavy Písně ( prostor pro masakry a vynalézavé popisy úmrtí oblíbenců fóra značné! :-)

Vítězka 2. kola: Ben Nevis

Vítězka 3. kola: heavy-head
«13456775

Komentáře

  • upraveno 13. května 2012
    Školský výlet

    Zohol sa po papier a rýchlo ho schoval do tašky.
    „Andrej, nemáš ešte jeden balíček?“ opýtal sa ho Marcel, sediaci vedľa neho.
    „Toto bol posledný, všetko si zjedol,“ sťažoval sa Andrej.
    Priateľ sklonil bacuľatú hlavu a tváril sa zmätene. Ako nerád chodím na školské výlety, pomyslel si Andrej, vždy musím sedieť s Marcelom, a k tomu počúvať, ako sa vzadu bavia.
    Výlet do baníckeho mesta začal dnes ráno. Ako vždy sa zhromaždili na zničenom parkovisku pri škole a potom čakali na starý zelený autobus.
    Pozrel sa kútikom oka za seba. Lucia sa bozkávala s Petrom. Hnedé kučeravé vlasy jej pri tom zakrývali tvár.
    „Vyzeráš ako rajčina,“ zasmial sa Marcel.
    Do tváre sa mu tlačila červeň. Peter Andrejovi prebral Luciu už pred dvoma rokmi. Všetci sa mu kvôli tomu smiali. Najviac ale Peter. Raz sa dokonca v triede kvôli Lucii strhla bitka. Než sa stihlo niečo udiať, zakročila triedna učiteľka Malíková a obom zapísala poznámku.
    „Stále sa tam pozeráš,“ upozornil ho spolu sediaci.
    Rýchlo odvrátil zrak a snažil sa upokojiť. Uprel oči na Marcela s tým, že sa ho potrebuje niečo opýtať, no keď videl, že odniekadiaľ vytiahol cereálnu tyčinku, radšej to zavrhol. Keď tyčinku dojedol, prehrabol si čierne vlasy a pretrel si guľatú tvár.
    „Ako je možné, že si mi už všetko zjedol, myslel som, že si sa ráno zastavil v supermarkete.“
    Marcel sa pozrel na svoj modrý batoh, visiaci nad hlavou. „No musím predsa šetriť. Čo budem jesť na spiatočnej ceste?“
    „Aha, takže ma určite neponúkneš,“ poznamenal Andrej.
    „Ponúknem,“ povedal Marcel s kyslým výrazom. „Možno.“
    Najväčší lakomec a ja s ním musím sedieť, hovoril si v duchu. Marcel sa už od druhej triedy prepchával. Pred dvoma rokmi si kúpili počítač, ktorý všetko priberanie ešte viac urýchlil. Na triednej fotke 9.C triedy vyzeral ako nafúknutý balón.
    Andrej sa pozrel cez špinavé okno. Príroda sa mu vždy páčila oveľa viac, ako ruch mesta. Na jednej stránke sa na výlet tešil.
    Stromy nahradil drevený plot. Za ním stálo veľa dreveníc rôznych tvarov. Niektoré vyzerali ako stodoly – viedli do nich koľaje. Ale všetky boli zavreté.
    Autobus sa zastavil pred dreveným oblúkom. Učiteľka Malíková – tri sedačky pred nimi – sa postavila. „Teraz začneme po jednom vystupovať. Nikde nechoďte! Pekne čakajte vonku pred autobusom.“ Mala už minimálne päťdesiat rokov, takže ju všetci v tichosti poslúchali. Keď bola mladšia, učila gymnastiku. Teraz na nej môžete pozorovať zväčšujúce sa brucho a zadok. Tento rok si dokonca prefarbila vlasy na červeno. K jej obéznej tvári to nepristane, ale ona sa snaží neustále zviditeľňovať – manžel sa s ňou rozviedol pred troma rokmi – a nájsť si nového partnera.
    Marcel doňho štuchol, aby ho upozornil. Prechádzali okolo nich Peter s Luciou a držali sa za ruky. Ani jeden sa na Andreja nepozrel.
    Hneď za párom sa objavili Michal s Jurom. Ale nie, zabedákal v duchu Andrej. Jednovaječné dvojička neznášal zo všetkých najviac. Tie žlté vlasy a modré oči by mali stelesňovať anjelov, ale oni sa povahou skôr podobali diablovi.
    „Á, tu je náš šašo,“ povedal Michal a zastavil deti, kráčajúce za ním. Všetci sa pozorne prizerali. „Dúfam, že sa mi nebudeš dnes pliesť pod nohy, nechcel by si prísť o zub, však?“
    Andrej nič nepovedal, iba sa snažil zachovať si kamennú tvár.
    „Michal, nestoj na jednom mieste, blokuješ ostatných!“ kričala pani učiteľka Malíková spoza schodíkov.
    Michal sa sklonil nad Andrejom – Marcel si musel stiahnuť pás – a pošepkal mu: „Videl som, ako si sa pozeral dozadu.“ Schmatol Andrejov ruksak a rýchlo pokračoval v ceste.
    Keď sa rada pred nimi skončila, začali vystupovať aj oni.
    „Povedz to pani učiteľke!“ radil mu Marcel.
    „Nie, čo ti šibe? Ešte ma zmláti. Aj tak je to starý ruksak, a k tomu, ty už si mi všetko zjedol.“
    Začali zostupovať z autobusových schodov.
    Učiteľka Malíková si ich všimla. Pristúpila k ním. „Andrej, drž sa pri mne a oni si nič na teba nedovolia. Veď vieš ako to je s pubertiakmi. Stále by sa chceli predvádzať... však vieš.“
    Andrej nebol prekvapený. Tie isté slová opakovala na každom výlete a on predsa nebude za ňou chodiť ako malé decko.
    Začali vstupovať na banícky pozemok. Tráva pod nohami im siahala skoro po kolená. ali by si pokosiť, pomyslel si.
    Pokladník stál v okienku prvej drevenice. Na hlave mal žltú banícku prilbu, spod ktorej vykukali dve oči vyplnené šedým zákalom. Dobové oblečenie – vesta a gate – potrebovali navštíviť pračku.
    Učiteľka sa pretlačila k okienku. „Dobrý deň, sme tu objednaný na pol jednu, čiže o desať minút by sa mala začať prehliadka,“ povedala a podávala mu peniaze. „Do druhej bola napísaná prehliadka dreveníc –“
    „Nie tak zhurta, krásavica,“ povedal jej pokladník. Očividne ju to rozveselilo. „Drevenice prídu na radu až po bani. Pred týždňom sme našli nové vrty – ich prehliadku máte zadarmo.“
    Pani učiteľke Malíkovej to stačilo.
    Starý pokladník sa na chvíľu stratil.
    O minútu neskôr vyšiel z drevenice ďalší chlap v dobovom oblečení a s prilbou na hlave. Tento vyzeral „celkom“ pekne. Keď otvoril pusu, Andrej zbadal, že mu chýbajú tri predné zuby.
    „Vidíš jeho papuľu, takú urobím aj tebe,“ ozval sa vedľa neho Michalov hlas. Skôr, než sa stihol otočiť, bol Michal preč.
    Andrej si všimol, že Marcel zašiel do prvej drevenice so suvenírmi. Teraz sa vracal a v ruke držal rôzne prívesky a retiazky. „Majú dobré ceny. Jeden prívesok iba desať centov!“
    To presvedčilo väčšinu dievčat, aby sa podívali dnu. Lucia s Petrom sedeli na lavičke a rozprávali sa o niečom.
    Len čo sa všetci opäť zhromaždili, začal inštruktor dávať pokyny. Andrej s Marcelom kráčali poslední, moc ho nepočúvali.
    Všimli si, že drevenice, do ktorých viedli koľaje, sú zatarasené.
    „Nepripadá ti to zvláštne?“ opýtal sa Andrej Marcela.
    „Čo by mi malo pripadať zvláštne?“
    „No všetko. Ten dedko, inštruktor, nepokosená tráva a hlavne tie drevenice.“
    Marcel sa na chvíľu zamyslel. „Zase vymýšľaš sprostosti, radšej si pohnime, inač nám ostane tá najhoršia výbava. Tie banícke kabáty musia už teraz strašne smrdieť.“

    Inštruktor začal rozdávať hrubé kabáty a baterky. Vysvetlil, že keď pôjdu za sebou, iba každý druhý bude držať baterku, pretože ich je málo.
    Andrej s Marcelom – prilby na hlave – sa pozerali, ako sa Peter s Luciou fotia pod jedným z gaštanov.
    „Nechcem sa na to pozerať,“ povedal Andrej. Z toho ako silno zvieral v pravej ruke baterku, mu zbeleli kĺby.
    „Pozri, učiteľka už zoraďuje žiakov.“
    Otočil sa práve včas, aby sa mohol pozerať na to, aká je učiteľka vysmiata. V kabáte a prilbe vyzeralo ešte horšie, než predtým.
    Skríkla na nich: „Poďte, za chvíľu vstúpime do baní!“
    Rozbehli sa za svojou triedou a skoro zakopli na kameňoch ukrytých v tráve. Na oblohe spoza mrakov vykuklo slnko. Nádherné svetlo, dopadajúce na zem, spôsobilo, že všetko vyzeralo ako v rozprávke.
    Jediné, čo tú chvíľu rušilo, bol zápach vychádzajúci z jednej zo stodôl. Andrej si spomenul, že presne taký smrad mala prababka v dome, keď jej zašla mačka pod posteľ, a skonala tam.
    Inštruktor ich viedol na kraj pozemku. Vysvetľoval pritom, prečo z baní vedú koľajnice priamo hore, aký bol v tej dobe život a rôzne ďalšie „zaujímavosti“. Učiteľka mu neustále prikyvovala.
    Peter teraz odišiel od Lucie, aby sa mohol pripojiť k chlapčenskej skupine a ona k dievčenskej.
    A my pôjdeme zas posledný, pomyslel si Andrej.
    Schádzali po tesných schodoch. Po ľavej ruke stáli ihličnaté stromčeky a po pravej drevený plot.
    Po zhruba piatich minútach boli dole a mohli si vydýchnuť. Pred nimi sa rysovala skala, v ktorej strede sa otváral vchod do baní. Nad ním bola tabuľka, ale nápis sa nedal prečítať. Inštruktor to povedal zrejme len tým prvým. Možno si vôbec nevšimol, že tu sú ďalší dvaja žiaci.
    Žiaci si začali zapínať lampy. Nasledovali inštruktora dovnútra v poradí: s lampou, bez lampy, s lampou, bez lampy. O chvíľu sa dostal rad na Andreja.
    Vbehol dovnútra a počul ako za ním kráča Marcel.
    Už vedel, prečo potrebujú prilby. Steny mali veľmi nízky strop a trčali z nich rôzne výbežky.
    Na zem bola položená drevená doska, pod ktorou tiekol prúd vody.
    Pred Andrejom sa chechtalo posledné dievča z radu. V ruke jej zbadal telefón.
    O chvíľu vstúpili do menšej komory.
    Marcel sa sťažoval, že sa neustále ochladzuje. Andrej to cítil tiež, ale musel kamarátovi vysvetliť, že to je kvôli hĺbke.
    Vo výklenku visela na stene mapa. Inštruktor im pomenoval rôzne časti, ukázal polohu, kde sa práve nachádzajú, a dal lekciu z dejepisu.
    Väčšina žiakov ho počúvala. Ale Andrej s Marcelom nie. Bavili sa o tom, čo mu to trčí spod prilby. Vyzeralo to ako hrubý biely vlas.
    Zase sa dali do pohybu. Andrejovi sa stalo dvakrát, že narazil hlavou na nejaký bodec. Ďakoval bohu za to, že mal prilbu. Nevedel si predstaviť, čo by sa mu stalo, keby ju nemal.
    V ďalšej vyhĺbenej komore stál banícky stôl. Na ňom boli rozložené: tri chleby, syr, vajcia, a nedopité pivo.
    Marcel, stojaci za ním, mu pošepkal: „Vyzerá, ako by sa z neho prednedávnom jedlo.“
    Andrej ho počúval na pol ucha. „Teraz inštruktor povedal, že je to replika. Myslel som, že ja vymýšľam sprostosti.“
    Urazený kamarát stíchol.
    Keď skončil ďalší výklad z dejepisu, posnuli sa ďalej.
    O pár chvíľ sa ich trápenie skončilo. Úzke chodby nahradili oveľa väčšie s koľajami.
    „Tu sa zastavíme. Pár metrov za mnou sú dvere do nových sprístupnených chodieb. Signál tu dole už zrejme nechytíte, ale aj tak by som vás chcel poprosiť, aby ste si vypli mobilné zariadenia. Ďakujem za pochopenie.“
    Na chvíľu sa odmlčal. Všetci si začali vypínať mobily. Skoro všetci. Andrej sa robil, že si ho vypína, ale hneď ho vrátil späť do kapsy.
    Inštruktor sa presunul pár metrov ďalej, smerom k vagónom. „Toto je banícky záchod.“ Ukazoval na operadlo a dieru vo vagóne. „Keď potreboval ísť niekto na potrebu, jednoducho si ho zavolal...“
    „Tomu vravím súkromie,“ zasmial sa potichu Andrej. Marcel sa stále hneval.
    „Teraz pôjdeme do nového priestoru,“ povedal Inštruktor, ukazujúc na železné dvere za sebou.
    Pokračovali teda ďalej. Andrej si ešte všimol čiernobielej fotky na stene. Stálo na nej: Banícky mesiac. Musel to byť zadok nejakého muža.
    Znechutene sa odvrátil a radšej prešiel cez železné dvere.
    Vstúpili do ďalšej podobnej chodby. Všetci sa otočili na Inštruktora, ktorý práve zamkol železné dvere.
    Na tvári mal divný úsmev. Vyzeral, ako keď niekto ujde z blázinca.
    Z hlavy si začal odpínať prilbu a učiteľka sa ho opýtala, či si ju má aj ona odopnúť, ale neodpovedal jej.
    Už sa chcela zaradiť k žiakom, keď prilba dopadla na zem. Niektoré dievčatá vykríkli. Chlapci skôr onemeli hrôzu.
    Na inštruktorovej hlave sa mrvili biele červy zo strany na stranu. Namiesto vlasou, mal hlavu pokrytú bielymi vajíčkami. Každú chvíľu jedno puklo. Urobil rýchly pohyb rukou.
    Pani učiteľka Malíková sa otočila. Na tvári jej pristál jeden z červov a zahryzával sa jej do oka.
    Andrej zistil, že má v ústach sucho. Marcel začal zvracať. Ani chvíľu nečakali a rozbehli sa chodbou preč od tej hrôzy. Počuli krik svojich spolužiakov.
    Obzreli sa za seba. Päť krokov za nimi bežali Peter, Michal a Juro. Lucia tesne zaostávala. Potom ešte dve spolužiačky. Tá s nadváhou bežala pomalšie, o pár sekúnd sa do nej zaboril krompáč. Chvíľu jej trčal z hrude, kým spadla na zem. Učiteľka Malíková Andreja pozorovala jedným šialeným okom.
    V rýchlosti odriekal jedinú modlitbu, ktorú poznal. Do kostola nechodil, a tak nedúfal v jej účinnosť. Marcel už začínal spomaľovať. Krik sa ozýval snáď zo všetkých strán.
    Pribehli k rázcestiu, ale tam sa rázne zastavili.
    „Prečo stojíte, bežte!“ kričali Michal s Jurom.
    Zarazený na mieste, Andrej s Marcelom pozorovali jednovaječné dvojičky, ako bežia do chodby pred sebou. Vôbec si nevšimli detí vo vnútri.
    „Kriste, čo sa to tu deje?“ bedákal Peter, ktorý sa zastavil vedľa nich. Prilba mu zrejme spadla na zem. V jeho očiach mal uštvaný výraz. Podobal som skôr na neznámeho psychopata než na spolužiaka.
    V chodbe práve vyliezla z dier dvadsiatka detí a začala Michala s Jurom trhať na kusy.
    Teraz zvracal nielen Marcel, ale aj Andrej s Petrom.
    Pribehla k ním udýchaná Lucia. „Chlapci, musíme pokračovať. Za nami beží pani učiteľka Malíková.“
    Andrej sa jej chcel pozrieť do očí, ale vyhýbala sa mu pohľadom. „Pani učiteľka to už určite nie je!“ okríkol ju. „Ak si si nevšimla, polovica našich spolužiakov sa premení na tie monštra v chodbe, na hlave im budú liezť červy a –“
    Marcel mu položil ruku na rameno. „Musíme pokračovať. Ak to nikomu nepovieme, zomrie ešte veľa ďalších.“
    Mlčky zamierili do chodby vľavo. Krik tlmili steny z akéhosi podivného kovu. Cezeň sa preplietali červené žilky, ktoré sa podobali špagetám. Vzduch sa tu otepľoval. Andrej spomínal na to, ako museli rozkladajúcu sa mŕtvolu mačky hodiť do kontajnera. Babka dostala nejakú chorobu a o pár dni neskôr zomrela.
    Bežali päť minút, ale pripadalo im to ako večnosť. Žilky sa enormne zväčšili. Teraz sa hrúbkou podobali skôr lanu.
    Prvý, kto sa zastavil bola Lucia. „Už nemôžem,“ hovorila, „nedokážem to.“ Rozplakala sa. „Moji rodičia, všetci moji kamaráti...“
    Keď videl, že ju Peter neutíši, pokúsil sa o to Andrej. Objal ju. „Všetko bude v poriadku, len sa musíme dostať na povrch. Potom sa táto nočná mora skončí.“
    Prestala plakať a po prvý raz sa mu pozrela do očí. Zračil sa v nich smútok, bolesť, strata a... láska. Vtedy Andrej pochopil, že za všetko môže on. Že on sa správal hlúpo, keď každému vykrikoval ako ju miluje, ako sa bozkávajú. Pretože láska sa nemá rozkrikovať, ale uchovať.
    „Lepšie by bolo, keby sme pokračovali,“ poznamenal Peter.
    Andrej chytil Luciu za ruku. Miluje ma, pomyslel si. Myšlienka ale nemala dlhé trvanie, pretože sa vrátila realita.
    „Nezdá sa vám divné, že sme tu sami?“ opýtal sa Marcel. „A čo je vôbec to červené po stenách?“
    Na otázky nikto neodpovedal, pretože vpredu zablikalo svetlo. Vyzeralo ako slnečné lúče.
    Kráčali smerom k nemu, nevšímajúc si červených žíl pod nohami.
    Peter v čele skupiny zalapal po dychu. Červené žily boli napojené do mŕtvoly, visiacej zo steny. Ruky, nohy a hlavu zaplňovali biele vajíčka. Vždy keď popukali, vytvorili svetlo.
    Andrej cítil, ako Lucii prebehli po chrbte zimomriavky. To, čo pre nimi viselo, muselo byť niekedy človek. Či muž, alebo žena, to sa už nedozvedia. Puknuté vajíčka vždy nahradili nové. Pod mŕtvolou sa zračila kôpka bielych červov.
    Opatrne okolo nej prešli. Nikto to nechcel povedať nahlas, ale vedeli, že takých vecí tu bude viac, pretože žily sa tiahli ďalej.
    Uľavilo sa im, keď sa dostali k chodbe, ktorá bola čistá. Na jej konci stál vagón na koľajach.
    „Pozrite sa,“ povedal Marcel, „Tie koľaje vedú smerom nahor. Dostanú nás na povrch.“
    Andrej by sa aj radoval, ale niečo mu na tom všetkom nehralo. Žeby sa po tých hrôzach dostali na povrch len tak ľahko?
    „Nahor to bude dosť ďaleko, mali by sem vyskúšať ten vagón,“ navrhol Peter.
    Prikývli, pretože im naozaj ďalšie sily nezostávali.
    Peter sa usadil dozadu k páke, zaňho Marcel, Andrej a Lucia.
    Ako na zavolanie, do miestnosti vbehol inštruktor s pol tuctom spolužiakov. Všetkým sa na hlavách mrvili červy. Rozbehli sa k ním.
    Peter začal rýchlo posúvať pákou dopredu a dozadu. Andrej zase objal Luciu, snažiac sa ju upokojiť, no krik spolužiakov strašil aj jeho samého.
    Marcel sa striedal s Petrom pri páka, ale dochádzali im sily. S vagónom začali stúpať oveľa prudšie. Peter sa pozrel na Andreja s Luciou. „Zachráňte sa,“ povedal a preskočil cez okraj vagónu.
    Nevšímajúc si zdesený krik Lucie, sa Andrej chopil páky. Zdalo sa mu to ako celá večnosť, kým ho vystriedal Marcel.
    Spolužiakom zrejme stačil Peter. Už ich neprenasledovali.
    Prenikal k nim čerstvý vzduch. Povzbudený nádejou na záchranu zväčšili úsilie. Tento zážitok ich zrejme poznamenal po zvyšok života.
    V jednej chvíľu všetko skončilo. Dostali sa na povrch. Koľaje viedli cez zarastenú trávu, smerom k dreveniciam.
    Pozorovali slnko nad hlavami a premýšľali, či sa im to naozaj iba nesnívalo. Niečo sa na nich vylialo. Biele a lepkavé.
    Keď otočili hlavy smerom nadol, zistili, že ich to ochromilo. Vedľa vagóna stál pokladník a tváril sa smutne. Na hlave mal stále prilbu.
    Pristúpil k ich vagóna a tisol ho k jednej z dreveníc. Bola to tá, ktorá najviac zapáchala.
    Pomaly otvoril dvere a zatisol ich do tmy. Potom zavrel a nechal ich tam osamote. Andrej chcel ešte naposledy povedať Lucii, že ju miluje, ale nemohol otvoriť ústa.
    Čľapkanie na podlahe mu prezradilo, že to určite nebude len zdochnutá mačka.
    Keď sa mu zrak prispôsobil tme, rozoznal veľké päťmetrové červy, ktoré sa k ich vagónu pomaly plazili. Podobali sa na ľudí.















  • upraveno 13. května 2012
    Můj pokus o scénu zabití Aeryse. Nemusíte mi říkat, že takhle to určitě nebylo, to je mi jasné. Ráda uvítám kritiku, pokud se to vůbec někomu bude chtít číst. ;)

    Králokat

    Do Trůnní místnosti doléhaly zvuky vzdáleného boje. Ozvěna cinkotu mečů a nářku raněných byla čas od času přerušena sípavým kašlem Šíleného krále, který se nepohodlně vrtěl na Železném trůně a s šíleným leskem v očích vyčkával na nejnovější zprávy o průběhu bitvy.
    Jaime vedle něj stál nehybně jako socha, s pravou rukou na jílci meče, jako by ho měl každou chvíli skřížit s největším nepřítelem. Očekával, že se tak může velmi brzo stát, jestli Uchvatitelova vojska prolomí obranu Králova přístaviště. Letmo pohlédl na Aeryse Targaryena. Vypadal tak drobně proti masivnímu trůnu, na kterém seděl, skoro jako dítě. Poněkud vetché dítě, uchechtl se Jaime v duchu. Král byl již starší muž, ovšem jeho dlouhé nemyté vlasy a hustý vous ho dělaly ještě starším. Jeho ruce, vykukující z šarlatového roucha s vyobrazeným tříhlavým drakem na hrudi, byly zakončeny dlouhými nehty připomínajícími spíše drápy a třásly se, možná nervozitou, možná strachem.
    Ticho obrovské Trůnní síně prolomil zvuk otevírajících se dveří. Mezi sloupořadím s výjevy z historie Západozemí zdobícím místnost chvátal posel. Nějaký čerstvě pomazaný rytíř, pomyslel si Jaime. Když ho Aerys spatřil, prudce se postavil a udělal pár kroků ze stupínku. Posel se mírně uklonil a třesoucím se hlasem oznámil svému králi: „Lord Tywin se s armádou blíží k městu, Tvoje Výsosti. Velmistr Pycelle nařídil otevřít městské brány. Zbytek rady se též domnívá, že by to mohla být naše spása.“
    Král prudce škubnul hlavou a po chvilce stroze přikývnul. Posel opustil místnost a zanechal Jaimeho se Šíleným králem rozjitřeným nadějí na výhru. Armáda lorda Tywina, Jaimeho otce, byla největší v Západozemí a sám lord Casterlyovy skály byl bitvami ostřílený vojevůdce. Ale až příliš zkušený politik, uvažoval Jaime. Lord Tywin by se nepřidal na prohrávající stranu s šílencem v čele. Obzvlášť ne uražený ješita jako byl jeho otec. Lord Tywin byl pobočníkem krále, dokud se v říši nezačalo šeptat, že ve skutečnosti vládne on, ne Aerys. Jestli otevřou brány města, budeme mít nového krále.
    Náhle Jaimeho popadl chtíč, vášeň válečníka. Cítil, že to je jediná správná věc, kterou může udělat. Nepřemýšlel, pouze uposlechl pomstychtivý žár, který v něm vzplál. Udělal pár sebejistých kroků ke králi, pomalu vytahujíce meč z pochvy. Král, slyšíce skřípot kovu, se s překvapeným výrazem otočil. Jaime zabořil svou čepel přímo do srdce Aeryse Targaryena. Krev zbrotila jeho čistě bílé brnění, cítil to teplo rozlívající se mu po dlani, jak se po jeho meči pomalu rozlévala královská krev. Pomalu vytahoval meč z králova těla, zírajíc mu do očí, a jak Aerys padl mrtvý na podlahu a jeho šaty smáčela rudá krev, jejíž vůně vyplnila Jaimeho chřípí, pocítil nepochopitelnou slast ze zabíjení, sladkost pomsty za všechno příkoří, kterého se Targaryeni dopustili na jeho rodu, spravedlnost pro všechny oběti šílenství svého právoplatného krále. Jeho zrádcovské srdce bilo rychleji než kdy předtím, cítil, jak mu krev proudí v žilách, naslouchal svému zrychlenému tepu a po dlouhé době se zase cítil živý.
  • flanker.27flanker.27 Příslušník pražské hospody :)
    upraveno 13. května 2012
    Překopírovávám do tématického vlákna.

    Chtěl ji utěšit. Věděl to. Znovu se jeho pohled setkal s jejím. Působila tak křehce a bezbranně. Vzpomínky, hrdost, všechno pryč. Vztáhl ruku k jejímu pasu a přitáhl si ji k sobě. Cítil v jejím těle sílu. Sílu, kterou potřeboval. Ale žádný odpor. Neodtáhla se, nezačala protestovat. Objala ho. Z vlastní vůle. Náhle měl její hlavu opřenou o své rameno. Vzhlédla k němu a jejich oči se setkaly. Cítil teplo jejího těla a svět okolo přestal existovat.

    Cítila tlukot jeho srdce, slyšela jeho dech. Dodávalo jí to chuť žít. Chuť se smát, chuť se radovat. Cítila jeho sílu, sílu o tolik větší než její, a přece tak laskavou. Chtěla se jí podvolit.

    Nerozuměla tomu. Přece ho nenáviděla. Věděla, že ho chce nenávidět. Tak proč se cítí tak v bezpečí? Proč se tiskne svým tělem k jeho? Proč náhle objímá jeho tělo? Proč ho nechala vyhrnout jí sukni až k bokům?

    Touží po něm, touží po jeho síle. Ví to. Chce ho, chce ho pro sebe a v sobě, navzdory všemu. Co bylo je zapomenuto, ona chce být jeho, pro tento den a pro dny, které přijdou.

    Vstoupila do nich tělesnost, něha, síla. Vnikl do ní. Nebyly již otázky, byla jen ona a on, a jejich spojení a na ničem jiném nezáleželo. Tiskli se k sobě, zcela prostoupeni jeden druhým. Společně dýchali, stejná krev tekla jejich těly. Byli spolu a byli jeden pro druhého. Věděli to a chtěli to tak navždy.

    Dlouho potom leželi vedle sebe a ona se k němu tiskla, jako by se bála, že zmizí, že zůstane sama a už nenalezne tu sílu, která ji oživila, tu zeď, o kterou se může opřít, tu pevnost, kam se může uchýlit. On to cítil, chápal to bez jediného slova. I on ji držel, svou ženu, pro kterou může žít, svou lásku, kterou vybojoval navzdory všemu a všem, i navzdory jí samé.

    Těšil se pohledem na její dlouhé vlasy rozházené okolo její hlavy, na šťastné modré oči. Těšil se z jejího dechu, z ospalého zívnutí, z úsměvu na jejích rtech. Vybojoval si ji a ona je jeho, jeho a nikoho jiného. Nikdy se necítil tak silný a slabý zároveň. Přivinul si ji k sobě.

    A zavřel oči.
  • upraveno 13. května 2012
    Lady Thaeresa píše
    Jaime zabořil svou čepel přímo do srdce Aeryse Targaryena. Krev zbrotila jeho čistě bílé brnění, cítil to teplo rozlívající se mu po dlani, jak se po jeho meči pomalu rozlévala královská krev.
    Nevím nevím, ale myslím si, že pokud měl Aerys brnění, tak je trochu divné, že ho Jaimeho meč prostě jen tak probodl. Snad by ho to trochu ubránilo, nebo ne?
    Jinak se mi povídka líbí (je to sice trochu jiné než v knížce, ale tak je to skoro u každé FF).
  • upraveno 13. května 2012
    Péťa: No, v mé 'povídce' Aerys nemá brnění, řeč je o Jaimeho brnění. Jo, tady to jde špatně poznat.
    Ale jinak díky!
  • upraveno 13. května 2012
    No jo, už to tam vidím...
  • flanker.27flanker.27 Příslušník pražské hospody :)
    upraveno 13. května 2012
    Lady Thaeresa: Jen doplňuju, že Pycelle radil otevřít brány přímo Aerysovi.
  • upraveno 14. května 2012
    Lady Thaeresa napsal(a):

    Králokat...

    Dobrý, sice bych Jaimemu přiřkl trochu jiné pohnutky a fakticky bych tam cítil nesrovnalosti s historií (vážně se Tywin blížil k městu až v okamžiku boje?), které bych si musel ověřit ale dobrý.
    Jinak pokud bych měl kritizovat, tak bych jednak ukravil použitý jazyk (meče řinčí, rachotí, možná i zvoní, anle "cinkají"? :o), zkřížit), jednak bych se víc soustředil na to co Jaimemu běží hlavou před tím co to udělá... "Všechny je spalte" (nesejmul Jaime i toho pyromancera?), "poslední z královské gardy v Přístavišti"... a samozřejmě fakt, že Jaime to nedělal z krvelačnosti... pěkně nechat rozjímat o důvodech a pak s pochybami krocnout krále... A mimochodem zvuk při tasení meče není v podstatě žádný.
  • upraveno 14. května 2012
    ukravil použitý jazy
    Jak se ukravuje jazyk?:-)))
  • upraveno 14. května 2012
    To už je, zejména ty přechodníky tam nějak lítaj :-)
    zíraje (mužský rod), zírajíc (ženský rod), zírajíce (množné číslo)

    Jinak to není špatné, ale také spíš věřím Jaimemu, že jednal chladnokrevně a s rozmyslem.
  • upraveno 14. května 2012
    Tupě na mě kdekdo zírá
    od Yronwoodu k bílé Zdi
    Rád bych tam, kde je ženská díra
    I kdyby mě měli stít
    Obr jsem, co dluhy platí
    Nohy krátké, předci zlatí
  • upraveno 14. května 2012
    Sever v krvi vždy mě tíží
    Tisíc let a ještě víc
    A zima pokradmu se blíží
    Rub je smrt a čest je líc
    Kolik z nás tu ještě zbývá...
  • upraveno 14. května 2012
    barbarossa: Paráda. Nebylo by ještě něco? :)
  • upraveno 14. května 2012
    Díky za chválu :-) Můžu zkusit připsat něco na objednávku...
  • upraveno 14. května 2012
    barbarossa: Tak mě napadla prvotřídní zákeřnost: Jaqen. :D
    Ne, to byl vtip, ráda si přečtu kohokoli, když bude tak hezky výstižný, jako předešlí. :)
  • upraveno 14. května 2012
    Teeeeeeeeeeeeeeeď..! „Teď… něco, něco, něco, něco, něco, něco, něco.“ Takový skvost nelze zapomenout.
  • upraveno 14. května 2012
    Všechno přečteno, jen pište dál.
    Nejvíce se mi líbil horor od Erika kvůli detailům a dobře budované zápletce. Akorát proč Andrej fingoval vypnutí mobilu? Nakonec ho nepoužil. Nebo to bude v pokračování? :-)

    Fanfiction budou na psaní těžší než původní povídky, protože každý má o existujících postavách jinou představu. V seriálech většinou i každý scénárista, a podle toho to pak vypadá.
  • upraveno 14. května 2012
    Ben Nevis napsal(a):

    Všechno přečteno, jen pište dál.
    Nejvíce se mi líbil horor od Erika kvůli detailům a dobře budované zápletce. Akorát proč Andrej fingoval vypnutí mobilu? Nakonec ho nepoužil. Nebo to bude v pokračování? :-)

    Fanfiction budou na psaní těžší než původní povídky, protože každý má o existujících postavách jinou představu. V seriálech většinou i každý scénárista, a podle toho to pak vypadá.

    Máš pravdu. Ten mobil som mal v plánu použiť neskôr, a potom som naňho zabudol :/
  • upraveno 14. května 2012
    Jiná tvář a další rov
    A co na tom záleží?
    Quarth? Lys? Či Harrenov?
    Echo dávných krádeží
    Než zazní: Valar morghulis...
  • upraveno 14. května 2012
    Díky za kritiku, moc si toho vážím. ;)
    barbarossa: Super! Krásné obraty.
  • upraveno 14. května 2012
    Podzemie draka
    (klasická poviedka z DD)

    Starý hostinský stál za svojím pultom a leštil poháre. Miestnosť vyplňovalo šesť dubových stolov – privezených z najbližšieho mesta – a sudy starého oleja. Zo šiestich stolov bol obsadený iba jeden, a sedelo za ním päť farmárov – v starom, bezcennom oblečení. V rohu vedľa schodiska ležalo naskladané drevo a oproti nemu stál krb, osvetľujúci celú miestnosť.
    Tma padla na osadu pred niekoľkými hodinami a hneď nato sa rozpršalo. Farmári si kúpili pivo a začali si rozprávať príbehy. Začal najstarší z nich, a rozprával o tom, ako bolo založená osada Tolren.
    Keď skončil, nastalo dlhé ticho. Pár chvíľ sa ozývalo iba pišťanie myší z kuchyne.
    „Ak neprestane pršať, tak budeme mať zajtra, čo robiť,“ prehovoril farmár s dlhým obočím, ktorý sedel, ako keby mal čo chvíľu odpadnúť. „Rieka nie je poriadne ohradená a voda sa dostane do osady-“
    „Ale nič sa nikde nedostane, Gledorik to všetko dokončil,“ skočil farmárovi do reči jeho spoločník. „Stále musíš myslieť na to, že sa nedožijeme rána. Mali by sme začať ďalší príbeh!“ Ostatní farmári mu začali prikyvovať.
    „Tak dobre, poviem Vám niečo,“ prehovoril farmár s dlhým obočím, a takmer šepkal. „Tá stará jaskyňa odkiaľ sme brali náradie-“
    „Čo je s ňou?“
    „Včera, keď som dokončoval práce a bol som na ceste domov, tam začali prichádzať nejakí ľudia, ale nevšimli si ma-“
    „Netrep, to by si bol už dávno povedal-“
    „Ja neklamem!“ bránil sa muž s dlhým obočím. „Spomenul som si na to, až teraz.“
    Jeden z mužov sa predklonil a šeptom sa opýtal: „Myslíte, že sú to Nerudovia?“
    Farmári mlčali.
    „V Kameniciach je vojenský oddiel, a ten sa o nich postará. Koľko si ich tam videl?“
    Farmár s dlhým obočím sa na chvíľu zamyslel. „Možno päťdesiat-“
    „A ešte nás nenavštívili. Vyzerá to tak, že sa schovávajú. Ale pred kým, pokiaľ viem, tak nikdy neopúšťajú svoj hvozd.“
    Najmladší z farmárov, ktorému mohlo byť tak dvadsať, položil svoj pohár na stôl. „Biela légia.“
    Všetci, spolu s hostinským, naňho upreli pohľady. Tichým hlasom pokračoval: „Môj brat mi poslal list, v ktorom bolo napísané, že Biela légia napadla Nerudský hvozd. Došlo k hromadnému zabíjaniu a Nerudovia boli rozprášení.“
    „To nedáva zmysel, biela légia zatiaľ s nimi len obchodovala, ak by teraz na nich zaútočila, to by znamenalo-“
    „Vojnu,“ dokončil hostinský s pohľadom upreným do pohára. „Žoldnierov z bielej légie si očividne niekto objednal. Lenže ak hovorí tvoj brat pravdu, znamená to, že ten „niekto“ musel mať dosť peňazí, a pokiaľ viem jediný v tejto zemi, kto má na to dosť peňazí je Bekolis-“
    Všetci naraz zmĺkli, pretože sa začali otvárať dvere. Stáli tam štyri postavy v čiernych plášťoch. Premočené kapucne mali prilepené na hlave, takže im nebolo vidieť do tváre. Prvá nemohla mať viac ako meter, zrejme škriatok, no na chrbte mal runový meč, z ktorého vychádzala zelená žiara. Druhá bola vysoká skoro tri metre. Barbar. V ruke držal kostilam, z ktorého doteraz kvapkala krv. Tretia postava bol zrejme človek. Okolo boku mal opasok a na ňom pripnuté dva meče s tenkou čepeľou. Posledná postava – štvrtá – žiadny plášť nemala a bolo vidieť, že to ju muž. Prekrásne brnenie – zrejme z pavúčieho skla – odrazovalo svetlo z krbu.
    Keď si odopli plášte, boli jasne rozoznateľní. Dvaja muži, jeden obrovský barbar, a škriatok. Všetci mali na sebe to isté pavúčie brnenie.
    A v strede toho brnenia bola vyobrazená biela ruža. „Biela légia,“ šepol najmladší z farmárov.

    Kaylan so svojimi spoločníkmi obsadil stôl najbližšie ku krbu. Päť mužov, sediacich na druhej strane miestnosti, si ich neustále prezeralo. Hostinský odbehol do svojej miestnosti za pultom. Kaylan si skontroloval svoje dva meče pripnuté k opasku. Po jeho pravej ruke sa posadil Grelt – cisársky odpadlík – a bolo jasne počuť jeho protestujúci žalúdok.
    Po jeho ľavej ruke sedel Ilidan – obrovský barbar – a utieral plášťom svoj zakrvavený kostilam.
    „Musel si ho zabiť?“ položil barbarovi otázku, škriatok.
    Ilidan dokončil utieranie a odhodil premočený plášť na zem. „Pýtal sa moc dôležité otázky, Zumbo, určite to bol Nerud.“
    Škriatok Zumbo sa zamračil, ale mlčal. Boli na ceste už tri dni. Nerudskí odpadlíci im stále utekali. Ich oddiel tvorilo asi päťdesiat mužov. Zumbov oddiel bol vyslaný, aby ich všetkých zneškodnil, ale Kaylan vedel, že je za tým viac. Veliteľ tých odpadlíkov utiekol s mocným artefaktom. A ten musíme získať!
    Boli len štyria, ale proti Nerudským odpadlíkom to stačilo. Zumbo, najlepší mág Bielej ruže, a s ním najlepší bojovníci.
    „Mám hlad, mali by sme si niečo objednať,“ ozval sa Grelt.
    „Kde do čerta je ten hostinský,“ nadával Ilidan, „ten mŕtvy pes nechutil najlepšie.“
    Kaylen sa zadíval na barbara a položil mu otázku: „Ty si zjedol psa? Mŕtveho psa?“
    Ilidan mal na hlave zviazaný cop, tvoriaci s jeho úsmevom dosť odpornú kombináciu. „Len toho jedného.“
    Barbar!
    „Hostinský!“ dožadoval sa Ilidan.
    Zavalitý muž sa vynoril z miestnosti a vyrazil k ním so strachom v očiach. „Pane, čo si prajete?“
    „Dones tu pre všetkých pivo. Mne môžeš doniesť aj jedlo.“ povedal Ilidan.
    „Aké jedlo by ste si dal, pane?“
    Ilidan sa zamračil. „Mäso. Veľa mäsa.“
    „Aj mne doneste jedlo. Môžete polievku a chleba,“ ozval sa Grelt.
    Hostinský odbehol a stratil sa v kuchyni.
    Zumbo si z chrbta zložil svoj runovy meč. Bol jediný škriatok, akého Kaylan videl. Zumbo mal tmavé vlasy farby popola a oči ďaleko od seba. Kaylen nechápal, ako môže taký malý tvor nosiť obrovský runový meč.
    Posledný jeho spoločník – Grelt – bol cisársky odpadlík, ktorý sa pridal k Bielej légii pred niekoľkými rokmi.
    „Mali by sme si doplniť zásoby a okamžite vyraziť do tej jaskyne, kde sa schovali,“ poznamenal Zumbo.
    „Čo to vlastne máme získať od ich veliteľa?“ opýtal sa Kaylen.
    „Počuli ste tú legendu o Fanshormovi? Nie? Bol to drak, ktorého zabil Andaril. Tesne pred svojou smrťou zaklial časť svojej duše do čelenky. Čelenka sa objavila a zistili sme, že celé roky ju nosievali Nerudskí panovníci.“
    „Čo vlastne tá čelenka dokáže?“ chcel vedieť Ilidan.
    „Nositeľ získava dračiu silu. Pravdaže nie doslovne. Väčšia obratnosť a sila. To je všetko.“
    Z kuchyne vyšiel hostinský a v rukách držal obrovskú tácku. Tácku tvorilo naukladané jelenie a diviačie mäso - krásne voňajúce.
    Ilidan tácku prevzal a položil ju na stôl. „Ak mi nebude chutiť, tak to tu celé rozmlátim.“
    Hostinský zbledol. Z jeho tváre sa vytratila všetka krv.
    Ilidan sa zasmial. „Žartujem,“ povedal a pobúchal hostinského po chrbte. Ten skoro omdlel.

    O hodinu neskôr, keď barbar dojedol, skupinka vstala a zamierila ku dverám. Jeden z mužov pristúpil k pultu, a položil naň tri zlatky. Hostinský opäť leštiaci poháre sa usmial. Muž sa otočil a nasledoval svojich spoločníkov. Farmári si začali niečo šepkať, ale hostinský ich nepočúval. Zodvihol tri zlatky a otočil sa. Vošiel do svojej miestnosti, osvetľovanej lampou na stole.
    V jednom rohu bola posteľ a vedľa nej truhlica. V strede miestnosti bol stôl.
    Pristúpil k posteli a začal ju odsúvať. Keď bola dostatočne vzdialená od rohu, nechal ju tak.
    Na mieste, kde stála predtým posteľ bola trocha vypuklá podlaha. Hostinský sa zohol a zatlačil. Podlaha vytvorila kruhový tvar a objavila sa kľučka. Hostinský začal poklop pomaly otvárať. Z poklopy stúpal prach a dostával sa mužovi do očí.
    O chvíľu muž z podlahy vyťahoval veci zabalené v hrubej látke.

    Päť farmárov, stále sediacich za stolom, sa snažilo šeptať čo najtichšie, aj keď vedeli, že ich nikto nemôže počuť.
    „Niekoho po ceste zabili!“ povedal najmladší z farmárov.
    „Bol to len Nerud. Určite teraz idú ku tej jaskyni,“ uisťoval muž s dlhým obočím.
    „Ale
    čo potom! Keď ich všetkých zabijú, určite sa budú musieť zbaviť všetkých, ktorý o Nerudoch niečo vedeli!“
    „Najlepšie bude, keď pôjdeme domov a budeme sa robiť, že nič nevieme.“
    Všetci prikyvovali.
    Päť mužov začalo vstávať, keď za s poza pultu vynoril hostinský.
    Na chrbte mal pripnutú obrovskú železnú kušu. Jeho zavalitú postavu zahaľovalo čierne brnenie a v rukách držal palici. Kúzelnícku palicu. Jeho tmavé vlasy boli ostrihané nakrátko.
    Hostinský sa pozrel ich smerom a potom vyšiel dverami von. Päť farmárov stálo, ako obarených.
    „Dnes sme videli už dosť,“ povedal najstarší a pomaly kráčal smerom k dverám.

    Hostinský zachytil stopu žoldnierov a pomaly ju sledoval. Kuša na chrbte mu pripadala ťažká, pretože ju celé roky nepoužíval. Kúzelnícka palica mu ale dodávala potrebnú silu, a preto sa pohyboval s ľahkosťou vetra.
    Pred sto rokmi zabil draka. Fanshorma. Časť duše, čo sa drakovi nepodarilo schovať, sa dostala do Andarila. Veľmi mu to uľahčilo život. Vôbec netušil, že má len jednu časť Fanshormovej duše. Andaril chcel začať nový život a preto sa stal hostinským.
    Keď počul vyprávať o tom, že existuje čelenka, v ktorej sa skrýva druhá časť duše, okamžite začal s prípravami. Ak by sa mu podarilo získať aj druhú časť duše... bol by oveľa silnejší. Hostinec mal už ďaleko sa sebou a začal stúpať do kopca. Skupinka žoldnierov smerovala do jaskyne. Do podzemia draka.

    Pred dvoma hodinami prestalo pršať, a prvé svetelné lúče sa predierali cez koruny stromov. Barbar, škriatok a dvaja muži stály päťdesiat krokov od vstupu do jaskyne a pripravovali si zbrane.
    Kaylen vytiahol jeden meč z puzdra, a čakal na ostatných. Obrovský barbar Ilidan si sňal z chrbta kostilam. Cisársky odpadlík Grelt si pripravil mierne zahnutú šabľu, ktorú uchopil pravou rukou. V ľavej ruke sa mu objavil krátky meč. Škriatok Zumbo sa nervózne obzeral okolo.
    „Čo sa deja?“ opýtal sa Kaylan.
    „Niekto nás sleduje. Musí to byť nejaký mág, pretože jeho magická energiu cítim už nejakú dobu.“
    Kaylen sa na chvíľu zamyslel. Je možné, že to je Nerudský zaklínač. „Tú energiu cítiš z jaskyne?“
    Zumbo zavrtel hlavou. „Ten mág sleduje našu stopu. O pol hodiny ba na nás mohol naraziť.“
    „Budeme na neho čakať?“
    „Nie. Uvidíme, či za nami pôjde.“
    Kaylan prikývol. Všetci už boli pripravený. Vytiahol aj druhý meč a čakal na Zumba.
    Škriatok svoj runový meč netasil a iba pokrčil ramenami. So Zumbom na čele vstúpili do jaskyne.

    Ilidan kráčal hneď za Zumbom. Keď vstúpil do jaskyne, musel sa zohnúť. Strop bol nízky, a jediný kto sa nemusel prikrčiť, bol škriatok.
    Bruchom sa mu mihla bolesť. Do čerta. V hostinci si dal poriadne do nosa. Mäso bolo veľmi tuhe, a on ho jedol veľmi rýchlo.
    Cesta začala klesať. Po chvíli ucítil vlhký vzduch a kráčal po dlaždiciach. Strop sa začal zvyšovať, až do výšky štyroch metrov, preto sa Ilidan vystrel. Chodba skončila a pred nimi stály staré drevené dvere. Zumbo pomaly k nim vykročil a Ilidan mu bol v pätách. Ohliadol sa po ostatných. Všetci netrpezlivo čakali, čo sa objaví za dverami.
    Škriatok dvere nedokázal otvoriť. Zrejme boli zamknuté. Och! Tá bolesť! Ilidan odsunul škriatka a zodvihol kostilam. Stačil jediný tvrdý úder a dvere sa rozleteli. Ilidan vbehol do miestnosti. Jeho spoločníkov to asi prekvapilo, pretože stáli na mieste.
    Miestnosť bola široká päť metrov a dlhá dva. Vstupná hala. Na opačnom konci bola ďalšia chodba. V strede bol prevrhnutý stôl a na ňom ležala mŕtvola. Okolo mŕtvoly stálo päť Nerudksých bojovníkov. Mali oblečené kožušiny a ľahké vesty. Všetci držali v rukách meče. Ilidan neváhal. Skočil cez pol miestnosti a tomu, ktorý bol najbližšie sekol po ruke so zbraňou. Ruka dopadla na zem, a bojovník ju po chvíli nasledoval. Štyria zostávajúci Nerudi začali sekať po barbarovi. Všetky útoky bleskurýchle vykryl.
    Do miestnosti vstúpili jeho spoločníci a o chvíľu ležalo na zemi päť Nerudkých tiel.
    „Čo ťa to napadlo?!“ zlostil sa Zumbo, utierajúc svoj runový meč plášťom.
    „Bolesť je preč,“ povedal Ilidan.
    „Aká bolesť?“
    „To mäso-„
    „Dosť.“ zarazil ich hádku Grelt. „Som hladný a vy sa bavíte o mäse.“
    Zumbo sa na Grelta zamračil. „Nejedol si náhodou polievku a chleba?“
    Grelt sa stratil v myšlienkach a po chvíli prikývol. „To bolo už pred nejakou dobou.“
    Škriatok zavrtel hlavou a vyšiel smerom k chodbe, ktorá bola oproti nim.
    Tentoraz šiel za Zumbom Kaylan.
    Ilidan bol už skoro v chodbe, keď za ním prehovoril Grelt: „Ako asi chutí Nerud?“
    Barbar urobil grimasu a pokrčil ramenami.

    Kaylan sa držal tri kroky za Zumbom, meče pripravené v rukách. Vzduch sa smerom do podzemia stále viac ochladzoval. Za sebou počul hlasy barbara a odpadlíka. Hádali sa o jedle.
    „Dúfam, že nezobudili všetky beštie pred nami,“ hneval sa škriatok.
    „Nerudovia zrejme pri sebe nemajú mága. Tí, čo sme ich zabili, boli hliadka,“ poznamenal Kaylan.
    Zumbo si odfrkol a niečo si mrmlal popod nos.
    Zvláštne, pomyslel si Kaylan obzerajúc sa po stenách jaskyne. Odkiaľ vychádza to svetlo? Môžu to byť runy v stenách. Nie, bude to nejaký magický izolant. Zrejme sa nedá zničiť mágiou a neustále vyžaruje svetelnú auru.
    Kaylan náhle zastal. Začali vstupovať do obrovského podzemného mesta. Tunel končil na nádvorí. Bolo to malé nádvorie v tvare kruhu. Na okrajoch stálo šesť rozbitých sôch. Siedma stála na stojane – nepoškodená – a vyobrazovala podzemný druh démona. Vytesaná z čierneho mramoru, a v troch zo štyroch rúk, zvierala dlhý oštep.
    Za každou sochou vo vzdialenosti desiatich stôp, stála budova vytesaná z rovnakého mramoru. Všetko vyzeralo mŕtvo.
    Kaylan so Zumbom čakali na barbara a odpadlíka.
    Po chvíli sa objavili a za sebou vliekli jednu z mŕtvol. Zumbo si položil dlaň na oči a pretrel si ich. Potom oči otvoril a stále nemohol uveriť tomu, čo zbadal. Kaylan po chvíli pochopil. O môj bože! Mŕtvola mala obe ruky ohryzené na kosť. Barbar s odpadlíkom predviedli krvavý úsmev.
    „Odrezali sme nejaké mäso na neskôr, ale dá sa aj predať. Mohli by sme povedať, že to je z kravy, alebo-„
    „Vy ste sa zbláznili!“ povedal Zumbo, a zúril, akoby mal každú chvíľ vybuchnúť. „Ste bojovníci z bielej légie. Nosíte brnenie, ktoré stojí celý majetok – a vy tu žeriete ľudí?“
    Ilidan s Greltom sa na škriatka nechápavo zadívali a potom naraz vyhŕkli: „Boli sme hladný! Nedávaj to do správy lebo-“
    „Čo ste sa zbláznili? Ideme ďalej, ale už nikoho nejedzte!“
    Barbar pokrčil ramenami a nechal ohryzenú mŕtvolu na zemi.
    Spolu vykročili na námestie. Prešli už skoro na druhú stranu, keď sa socha na stojane pohla. Kaylan stál u nej najbližšie, a preto zareagoval prvý. Vykryl oštep, mieriaci mu na brucho, a sekol soche po nekrytej hlave. Meč sa stretol s kameňom a odrazil sa. Kaylanovou rukou prešla bolesť. Rýchlo odskočil stranou a urobil kotúľ. Grelt niečo kričal na Zumba – vytvárajúceho kúzlo – a v poslednej vete zaklial.
    Socha zaútočili na Kaylana znova, ale oštep zadržala barbarova ruka.
    Ilidan v druhej ruke držal kostilam a sekol. Kostilam sa rozpadol a barbarovi ostala v ruke len palica.
    Démonicka socha mu uvalila jednou rukou do spánku.
    Barbar na chvíľu odstúpil, omámený úderom. Kaylan mal ochrnutú ruku a snažil sa rýchlo postaviť.
    Socha priskočila k barbarovi a opäť bodla. Mierila na Ilidanovu hlavu, pretože bola o trocha väčšia ako on. Barbar bol ale v strehu, a oštep opäť chytil do rúk. Tentoraz zaťahal – všetky svaly na rukách sa mu napli – a vytrhol oštep démonickej soche z rúk. Socha ale znova zaútočila. Barbar po nej skočil.
    Náhle sa zem otriasla, pretože barbar sochu prevážil a dve zo štyroch rúk jej pri páde ulomil.
    Grelt sa len prizeral a pomaly kráčal k chodbe, vedúcej späť na povrch.
    Zumbo dokončil zaklínadlo a démonicka hlava explodovala. Kaylan sa pomaly postavil, dívajúc sa na škriatka.
    Ťažký pot z neho kvapkal a tvoril na podlahe malé kaluže. „Presne, ako som si myslel. Budeme si tu musieť vystačiť bez kúziel. Na toto jediné kúzlo som spotreboval príliš veľa energie.“
    Barbar bol už na nohách a podával Zumbovi jedno stehno.
    Zumbo sa zasmial. „Taký hladný nie som.“
    O chvíľu skončili s prieskumom. V domoch sa nič nenachádzalo, a preto usúdili, že sa Nerudovia schovali hlbšie. Záhadou ostávalo, prečo socha na Nerudoch nezaútočila.
    „Ty si chcel utiecť?“ opýtal sa Grelta barbar, keď sa Zumbo vzdialil.
    „No totiž,“ začal nervózne odpadlík, „ja-“
    „To stačí,“ zarazil ho barbar. „Keď predám to mäso, nedostaneš ani hovno!“
    Grelt vyzeral smutne, ale neodporoval.
    Vďaka bohom, že sa nemusím zapájať do ich rozhovorov! Zumbo ich pozoroval z diaľky a na niečo ukazoval.

    Kaylan už z diaľky videl, na čo Zumbo ukazuje. Na stene sa objavil otvor, ktorý predtým nezbadali. Za ním stálo schodisko, stáčajúce sa smerom do podzemia.
    „Použil som mágiu, aby som ho odhalil. Zrejme bolo zakliate nejakou ilúziou,“ oznámil Zumbo. „Nerudom asi pomohla čelenka.“
    V náhlom tichu sa ozvali kroky. Všetci sa otočili smerom, odkiaľ prišli. Objavil sa hostinský. Ale už nevyzeral ako hostinský. Oči mal zafarbené do modra. Vlasy mu padali z hlavy a z jeho palice sršala energia, ktorá otriasala zemou. Na chrbte mal zavesenú obrovskú kušu.
    Skôr, než mohli čokoľvek urobiť, sa muž dostal na schodisko a stratil sa im z očí.
    Kaylan sa zadíval na Zumba. „Čo sa tu do pekla deje?!“
    Prekvapený škriatok odpovedal tichým hlasom: „V tej krčme som cítil magickú energiu, ale myslel som si, že to bol pozostatok nejakého dávnejšieho kúzla-„
    „To je teraz jedno!“ povedal Ilidan a pridal aj nadávku. „Skôr by ma zaujímalo, prečo nás nechal na pokoji. Išiel priamo do podzemia.“
    „Jediný spôsob ako to zistiť, je, že pôjdeme za ním,“ povedal Zumbo, ukazujúc na schodisko.

    Andarila pohltila vlna hnevu, a skoro nevnímal skupinu bojovníkov, ktorú minul. Schodisko skončilo a on vstúpil do obrovského sálu – ponoreného v čierno čiernej tme. Tma všetko schovávala.
    Kúzelník čerpal energiu z dračej duše. Palicou vytvoril modré svetlo a osvetlil bojovníkov, schovávajúcich sa za stĺpmi. V rukách mali väčšinou krátke zahnuté meče a guľaté štíty.
    Pred ním ich stálo asi desať. Na stranách ich muselo byť pätnásť.
    Bojovníci sa na neho rozbehli. Andaril si sňal z chrbta nabitú kušu, a namieril na desiatich bojovníkov – stojacich od neho päť metrov. Obrovská šipka vyletela. Len čo sa zbodla do najbližšieho bojovníka, explodovala. Výbuch ohlušil bojovníkov na bokoch.
    Andaril opäť čerpal z dračej energie a vyslal na nich vlny ohňa. Bojovníci vrieskali a kričali. Rozpálené zbrane púšťali na zem a po chvíli sa premenili na hromádky popola.
    Nazúrený kúzelník pokračoval ďalej, prekračujúc ostatky z bojovníkov.

    O tridsať krokov ďalej, stál v tme desaťročný chlapec, obklopený poslednými Nerudskými bojovníkmi. Na hlave mal nasadenú zlatú čelenku.
    Muž, ktorý pred chvíľou zabil väčšinu jeho strážcov, sa k nemu približoval.
    Chlapca náhle ovládlo cudzie vedomie. Vedomie, vychádzajúce z čelenky na hlave.
    Muž osvetlil ich skrýš a chlapec k nemu vykročil.

    So Zumbom pred sebou, vtrhli do obrovskej siene. Sieň vyplňoval pach spáleného mäsa a v diaľke svietilo modrasté svetlo. V polovici schodov začuli výkriky mužov a výbuchy mágie, a vedeli si predstaviť, čo sa tu stalo.
    Bežali za modrým svetlom a snažili sa nevšímať si popol na kamennej podlahe.
    Pred nimi sa objavil hostinský a chlapec obklopený mŕtvymi bojovníkmi. Na hlave sa chlapcovi leskla čelenka s dračou blanou uprostred.
    Chlapec vzhliadol. Jeho oči sa zafarbili do modra a predviedol pološialený úsmev.
    „Do toho by sme nemali zasahovať,“ poznamenal Kaylan.
    „Tiež si myslím,“ odkašľal si Grelt.
    „Skúsim nás ochrániť pred väčšinou výbuchov,“ sľúbil Zumbo.
    Z chlapca vyšľahla obrovská vlna červeno zlatej žiare a zasiahla hostinského. Ten sa po náraze zapotácal a stratil rovnováhu. Dopadol a zem a už sa nehýbal.
    Z jeho tela začala stúpať modrá para a vsakovala sa do chlapca.
    „Čo to je?“ opýtal sa Ilidan.
    „To je dračia duša,“ poznamenal Zumbo, s údivom v hlase.
    Telo chlapca sa začalo vznášať a v polovici explodovalo. Ostala len modrá para v podobe draka.
    „Mám nápad,“ povedal Zumbo.
    „Aký?“
    „Tú čelenku už nezískame, ale mohli by sme tu dračiu dušu uväzniť do nejakej zbrane.“
    „A potom tu zbraň odovzdať veliteľovi? Na to zabudni.“
    „Nie. Samozrejme si tu dušu nechám v mojom meči.“
    Nahnevaný Ilidan protestoval: „Ty máš už dobrú zbraň. To ja nemám žiadnu-„
    „Duša sa dá uväzniť len do runových zbraní.“
    Ilidan zaprotestoval a prikývol. Dračia duša sa vznášala nad nimi, ale cez začarované steny sa nemohla nikde dostať.

    O pár hodín stála skupina medzi ihličnatými stromami a chystala sa na dlhú cestu cez Fanshormský hvozd.
    Zumbo stále zosielal kúzla na runový meč, v ktorom uväznil dračiu dušu.
    „Čo im teda povieme?“ opýtal sa Grelt.
    „Nič,“ zavrčal Ilidan. „Čelenku nemali a tak sme sa vrátili späť.“
    Zumbo prestal opatrovať meč a vzhliadol ku Kaylanovi. „Naozaj sa chceme vrátiť?“
    Všetci sa naňho prekvapene pozreli. Kaylan sa usmial. „Počul som o Zlorgovom chráme na juhu-„
    Ilidan si odkašľal. „Výborne. Nemám žiadnu zbraň a vy chcete zabiť Zlorga.“
    Kaylan barbarovi pokynul, aby k nemu pristúpil. „Za toto by si mi mal poďakovať.“ Z poza chrbta vytiahol starý železný kostilam.
    Ilidan sa usmial. „A môžem začať porcovať.“











  • upraveno 14. května 2012
    barbarossa napsal(a):

    Jiná tvář a další rov
    A co na tom záleží?
    Quarth? Lys? Či Harrenov?
    Echo dávných krádeží
    Než zazní: Valar morghulis...

    Děkuji. Člověk může být spokojen. :)
  • flanker.27flanker.27 Příslušník pražské hospody :)
    upraveno 14. května 2012
    jaj, to jsem nehrál ani nepamatuju. Slza skoro ukápla, když se mi připoměl můj chrabrý hrdina Igor de la Ikolela (něco mezi Quichotem, Mrakoplašem a Karotkou)
  • upraveno 14. května 2012
    (Jarla - tak pridám ešte jednu poviedku :) )

    Krv a viera


    Tma dopadala na cestu a prinášala so sebou cvrlikanie lúčnych koníkov. Okolité lesy stíchli a jediný zvuk, ktorý bol počuť – húkanie sovy – sa ozýval, ako maják nádeje. Vzduch sa začal ochladzovať a na oblohe zablikali prvé hviezdy.
    Skupinka ľudí, putujúcich na sever po prašnej ceste, sa zastavila. Tvorilo ju päť členov, z toho dve ženy a traja muži. Všetci mali čiernu pleť, chrániacu ich pred zrakmi živočíchov a ľudí.
    Najvyšší z mužov si sňal z chrbta batoh a vyťahoval jedlo. „Ešte je vidieť, takže by sme mali pokračovať. Jedno zvonenie a budeme v meste.“
    „Kotin má pravdu, sme blízko,“ poznamenal jeho spoločník, ktorý mu akoby z oka vypadol. „Trocha sa najeme a pokračujeme.“
    „Tif, naša dcéra mi zaspáva na rukách, nemohol by si ju na chvíľu zobrať?“ opýtala sa žena.
    „Áno, Saya. Viem, aká si unavená, vidím ti to na očiach. Podaj mi ju.“
    Žena v kožených nohaviciach a blúzke mu podala spiace dievča. Prevzal ho a otočil sa ku synovi – doteraz mlčiacemu.
    Čo mi zase chce? Akoby nestačilo, že musím s nimi absolvovať tieto cesty.
    Tif sa zadíval na synovu ruku, a rýchlo sa odvrátil. Žiadne kárania? Teraz som všetko spravil dobre?
    „Kotin, môžeme pokračovať?“ opýtal sa Tif brata.
    Kotin prikývol, schoval ostatné jedlo späť do batoha, upravil si opasok s mečom a vykročil. Ostatní ho nasledovali. Ontor, si prezrel pahýľ svojej ruky a snažil sa zistiť, na čo otec myslel. Po chvíli to vzdal.
    Teraz zase za svojou rodinou. Vykročil za nimi a ponoril sa do seba. Spomínal na to, ako museli opustiť svoje rodné mesto Insyutapa.

    Stál na kamennom nádvorí a snažil sa nevnímať obrovskú horúčavu, ktorá ho spaľovala, akoby mal na svojom tele tisíc malých ohňov. Ich dom stál uprostred púštneho mesta Insuytapa. Ľudia okolo neho prechádzali s ťavami a pokrikovali jeden po druhom. Dnes na jeho osemnáste narodeniny si mohol kúpiť, čo len chcel.
    Pretlačil sa pomedzi ľudí, vyplňujúcich námestie, a zamieril k stánku so zbraňami, nad ktorým viseli plachty – zachytávajúce slnečné lúče. Obchodník - starý muž, skoro nevidiaci, no stále dosť silný, aby skolil býka.
    „Čo si prajete?“ opýtal sa chlapca unaveným hlasom.
    Ontor si začal prezerať obsah stánku. O ľavý bok mal opreté púštne luky – zahnuté dva krát, a oveľa kratšie, ako obyčajné luky - , na druhej strane ležali tulce so šípmi. Jeho pohľad upútala ale zbraň, ležiaca pred ním na pulte. Nádherný zdobený meč, s ľahko zahnutou čepeľou. Jeho britva sa na slnku leskla ako diamant.
    „Koľko by ma stál ten meč?“ opýtal sa Ontor.
    Muž si Ontora chvíľu prezeral. „Sto zlatých.“
    Sto zlatých je veľa. Boli to všetky peniaze, ktoré pri sebe mal. Ale ten meč... tak prekrásny. „Dohodnuté.“
    Muž prikývol a z poza pultu vytiahol drevenú pochvu. Do nej vsunul meč.
    Ontor vytiahol svoj mešec a celý ho mužovi položil na stôl. Ten si ho ani neprezeral, a tak zobral meč v pochve a obrátil sa na odchod.
    O dvadsať krokov ďalej začul, ako niekto vykrikuje: „Zlodej! Zlodej!“
    Pokračoval a už z diaľky videl svoj dom. Jeho otec je úspešný kupec a jeho matka sa stará o Ontorovu sestru Adash.
    Päť krokov od dverí ho niekto otočil, a ucítil päsť na pravom líci. Jeden zub sa mu zlomil a uvedomil si horkú chuť krvi na jazyku. Útočník s ním zatriasol a Ontor zistil, že to je ten kupec. V ruke držal mešec.
    „Je v ňom piesok. Vráť mi môj meč.“
    Ontor sa snažil zistiť kde má meč, ale nikde ho nenašiel. Muž celý červený mu povedal: „Za toto prídeš o ruku!“
    Z domu vyšla Ontorova matka a čierne vlasy jej spadli po ramena. „Čo sa tu deje? Pusťte môjho syna!“
    Spoza ulice sa vynoril aj Ontorov otec s hlavou bez vlasov.
    „Vy musíte byť jeho otec,“ začal muž, „kradol v mojom stánku. Zaplatil mi pieskom v mešci a odišiel s mojou zbraňou. Nie! Nevyťahujte mešec. Za toto príde o ruku!“

    Mesto sa začalo rysovať medzi stromami, a Ontor rozoznával zubaté hradby, tiahnuce zo západu na východ . Šieste mesto, ktoré navštívia. Cesta doňho sa zvažovala a končila u obrovskej brány. Za hradbami stáli vysoké budovy s plochými strechami.
    Skupinka sa potichu kochala tou krásou. Tma zhustla a chlad Ontorovi vohnal strach do kostí.
    Po pár chvíľach stáli neďaleko od brány. Začali si všímať stromy vedľa cesty a ľudí priviazaných k ním. Vyzerali ako mŕtvi. Všetci mali biele vlasy a ich kĺby sa podobali malým balónikom. Divný spôsob uctenia mŕtvych.
    Naproti im vyšiel zhrbený muž. Keď sa k ním priblížil, zistili, že má na sebe bielu róbu, hlavu zaplnenú sivými vlasmi, veľmi štíhlu postavu a tváril sa vystrašene.
    Kotin šiel na čele skupiny. Jediný mal na sebe krúžkové brnenie a zbraň. „Chceme vstúpiť do mesta. Ty si starosta? Vyzeráš ako-“
    „Kňaz? Áno presne to som. V meste teraz vládnem ja,“ prehlásil muž s divným pohľadom upreným na Sayu.
    „Môžeme teda vstúpiť?“ opýtal sa Tif.
    Kňaz odtrhol oči od Ontorovej matky a prikývol. „Samozrejme. Vstúpte, ak chcete. Môžem vás zaviesť k hostincu.“
    Kotin a Tif sa začali s mužom baviť o cene za nocľah, ale Ontor si ich nevšímal. Cítil zápach, ktorý sa náhle objavil a zaplňoval mu pľúca špinavým hlienom. Snažil sa zistiť, čo ho spôsobuje a po chvíli si všimol, že ľudia na stromoch sa hýbu a vydávajú bublavé zvuky.
    „To ten nový boh-“ vysvetľoval práve kňaz.
    „Aký boh?“ opýtala sa Saya.
    „Malomocný boh nám dáva svoju krv, a my s ním zdieľame bolesť. Som si istý, že Vám bude chutiť. Veď, čo je náboženstvo, ak nie spoločné zdieľanie božej bolesti? Samozrejme Vám poviem o ňom všetko, čo viem, pretože...“
    Ontor kňaza už nepočúval. Noc ožila piesňou malomocných a to prehlušilo aj húkanie sovy, ďaleko v lese na juhu.

    Prechádzali jednou z dvoch hlavných ulíc, ktoré sa v meste nachádzali. Všetci členovia Ontorovej rodiny išli priamo za kňazom. Ontor kráčal posledný a prezeral si ulice ponorené v tme. Väčšina ľudí ležala na zemi a kričala v záchvate šialenstva. Ale najhoršie to bolo za hradbami. Ten strašný rev sa nedal vydržať. Ľudia na stromoch – s vybielenými lebkami a nafúknutými kolenami – sa topili v extáze. Ani hradby nedokázali zadržať tu hrôzu.
    Aj v tme sa dali rozoznať špinou pomazané domy, so zaklincovanými okenicami. Veľmi divné mesto.
    Ontor nechápal toto severské náboženstvo. Na púšti uctievali viacero bohov v rôznych podobách. Ale žiaden nepáchal toto...
    Jedna žena práve sedela pri studni a pila smradľavú tekutinu, pričom si nevšímala jej dieťa - ležiace s rozrazenou hlavou na zemi. Toto pre nich znamená viera? Nie je viera to, že veríme v boha? To, že boh sám ľudom spôsobuje utrpenia znamená, že to nie je boh, ale tyran! Hlupáci...
    „Ako je možné, že vy ste v poriadku? Všetci sú... otrávení, ale vy ste normálny,“ poznamenala Ontorova matka pred ním.
    Kňaz bez toho, aby sa otočil, pokrčil ramenami. „Ja som Velekňaz. Ja musím viesť toto stádo pochybných oviec. O pár týždňov bude malomocného boha uctievať každá rodina! Každá! Tým, že ľudia zdieľajú s malomocným jeho bolesť, si zaisťujú jeho náklonnosť. To že niekto povie „verím“ nestačí! Rituál sprevádza pitie božej krvi. Ten, kto prežije na stromoch je hoden! Hoden viery! Pozrite sa, čo vidíte na tvárach týchto ľudí? Bolesť? Nie!“ zakončil kňaz a zamával rukami nad hlavou, aby zdôraznil svoje slová.
    Takže tu sa platí za vieru mučením. Zaujímavé.
    Ontorov otec strelil pohľad po strýkovi Kotinovi. Kňaz im ukázal na jednu ulicu a na dom, ktorý bol zrejme hostinec. Stál desať metrov pred nimi. „Na noc sa môžete uložiť tam.“
    Tif chcel niečo povedať, ale Kotin ho predbehol: „Ďakujeme, ale ešte by som sa vás chcel niečo opýtať.“
    Kňaz vyceril žlte zuby a prikývol. „Pýtajte sa.“
    „Keby sme nechceli vstúpiť do vášho kultu-„
    „Ale nie! Nebojte sa. Malomocný nikoho nepresviedča! Každý sa môže rozhodnúť sám,“ povedal kňaz a zarazil sa. „Teraz vás musím opustiť. Ak by ste niečo potrebovali, obráťte sa na kňaza Revora. Revor je moje meno.“ Kňaz sa zachvel, akoby dostal triašku. Rýchlo sa otočil a bežal do jednej z mnoho malých uličiek medzi domami.
    Keď sa im stratil z očí, začala sa prebúdzať Adash. Tif jej niečo pošepkal, ale ona začala plakať.
    A kto by neplakal? Noc plná kričiacich úbožiakov, ktorým vnútili nejakého šialeného boha. Ten kňaz vykladá samé lži.
    „Je dobrý nápad prespať práve tu?“ opýtala sa Saya.
    „Nemáme na výber. Do najbližšieho mesta je to štyri dni cesty,“ povedal smutne Kotin.
    Tif už upokojil Adash a postavil ju na zem. „Hlavne by sme tam nič nemali piť, pretože by sem sa mohli nakaziť tou chorobou, určite to nie je malomocenstvo, ale...“
    Ontor zase nepočúval. Stratil sa v spomienkach.

    Mohutný muž v čiernom otrhanom plášti sedel za stolom, a skúmal svoje dlane, položené na špinavom dreve. Jeho žena zvierala v náručí dcéru, ktorá mala dnes tri roky. Nachádzali sa v malej miestnosti, slúžiacej, ako spálňa a kuchyňa. Ontor sa snažil nevšímať si zápach dymu a preto sledoval svoj pahýľ. Stolička, na ktorej sedel, nemala jednu nohu. Aby udržal stabilitu, musel sedieť na pravej strane.
    „Nepokoje už začali, vojaci rabujú obchody a vraždia nevinných ľudí – snažiacich sa obrániť svoj majetok,“ povedal Tif, sledujúc svoje dlane, akoby v nich držal niečo cenné. „Kotin mi sľúbil, že nás dostane z mesta. Hovoril o severanoch. Jedine tam sa útočníci zastavia. Musíme ísť tam.“
    „A čo náš dom!“ vykríkla zúfalo Ontorova matka.
    „Je mi ľúto.“
    „Nemôžeme sa všetkého len tak vzdať! Tento dom je celý náš život!“
    Niekto im hodil do okenice kameň a sklo sa rozsypalo na podlahe. Adash začala vzlykať.
    Tif sa postavil a pristúpil k manželke. „Musíme si niečo zabaliť. Kotin tu bude každú chvíľu.“
    Saya prikývla a podala mu vzlykajúcu Adash. Potom prešla do druhej miestnosti a Ontor zostal so sestrou a otcom sám.
    Otec sa naňho pozrel a v očiach sa mu zračil smútok. „Nechcel by si sa mi priznať, čo si spravil s tými peniazmi?“
    Ontor sa zamračil. „Už som ti povedal, že som mu zaplatil-“
    „Dosť,“ zarazil ho otec. „Smutný rok je za nami, ale aj tak sa mi zdá, že si sa vôbec nezmenil.“
    Ontor bol nahnevaný, no mlčal. On predsa nikoho nepodviedol.
    Miestnosťou sa ozvalo zaklopanie.
    Tif postavil Adash na zem a prešiel ku dverám, spoza ktorých sa ozýval strýkov hlas. „Tif, otvor! Rýchlo!“
    Kotin vbehol do miestnosti – v plnom brnení – a zavrel za sebou. Mal zrýchlený dych a na meči sa mu leskla krv. „Tam vonku je to horúce. Mali by sme, čo najskôr vyraziť.“
    Z druhej miestnosti sa vynorila Saya, držiac v rukách tri veľké batohy. „Poďme.“
    Keď vyšli na chodbu, Ontor sa zarazil. Kotin ho potľapkal po chrbte. „Chceli sa k Vám dostať.“
    Na zemi ležali tri mŕtvoly zavalitých mužov - ozbrojených sekerami. Jednému vytekala krv z krku, ostatní mali diery v žalúdku a šrámy na tvári.
    Svet sa pre Ontora zastavil. Pozoroval krv vytekajúcu na zem a prišlo mu slabo. Jediný zvuk, ktorý počul, bol tlkot svojho srdca. Potom sa prepadol do tmy.


    Hostinec vyplňovali ľudia, pijúci božiu tekutinu. Žiaden, ale nevyzeral tak, ako tí na stromoch alebo v uliciach. Vo vlasoch mali šediny, ktoré spôsoboval ich vek. Na drevenej podlahe stáli iba tri stoly. Strop pokrývala biela pleseň. Vlhkosť znižoval malý krb na konci miestnosti.
    Ontor narátal tri ženy a dvoch mužov. Sedeli za jedným zo stolov a ženy spali – hlavy zvesené na prsiach. Hostinský – starší muž malej postavy – hádzal drevo do ohňa. Vyzeralo to tu celkom normálne.
    Kotin s Tifom si sadli k stolu, ktorý stál najbližšie ku krbu. Adash sa posadila na stoličku a začala si vyberať jedlo z Kotinovho batoha. Saya sa taktiež zvalila na stoličku, vyzerajúc o desať rokov staršia, a hlavu si podoprela rukou. Vychudnutá tvár nedokázala skryť žiadnu z jej vrások.
    Hostinský hodil posledné poleno do ohňa a prišiel k ich stolu. „Vy nie ste miestny.“
    „Nie,“ povedal Kotin. „Barbari z juhu ničia jedno mesto za druhým. O chvíľu sa dostanú aj sem.“
    „Rozumiem. Hľadáte ochranu v hlavnom meste. Musím vás ale sklamať. Nič sa tam nenachádza. Toto,“ povedal hostinský, ukazujúc prstom na spiace ženy, „všetkých vyhubilo.“
    Kotin vyzeral otrasene. „A je ešte niečo ďalej na sever?“
    Hostinský pokrčil ramenami. „Iba ľad a sneh. Je mi to ľúto, museli ste prejsť dlhú cestu.“
    Kotin sa pozrel na nadopovaných ľudí. „Čo všetko viete o tom novom bohovi?“
    „Iba to, že kto raz okúsi jeho tekutinu, stane sa na ňu závislý,“ povedal a šeptom dodal: „Ja mám svoje vlastné zásoby vody, ale dlho mi nevydržia.“
    „Mohli by sme dnes u vás prespať?“
    „Samozrejme, pod hostincom mám tri hosťovské miestnosti. Ak vám nevadí chlad, môžete sa tam uložiť. Pochopte, jediné bezpečné miesto je pod zemou. Prinesiem vám tam teplé jedlo.“
    Kotin poďakoval a zaplatil mu jednou zlatkou.
    O chvíľu už kráčali dole po schodoch.
    V malej chodbe otvorili prvé dvere napravo. Vo vnútri našli tri slamené postele a drevený stolík.
    Tif za sebou dvere zamkol. „Takže máme dve možnosti. Prvá je, že tu ostaneme do zajtra, alebo sa pokúsime odísť ešte dnes večer. A druhá, že sa vrátime na juh.“
    Strýko Kotin sa posadil na jednu posteľ. „Ale kam chceš ísť? Počul si, čo hovoril? Mestá ďalej na sever sú mŕtve. Na juhu zúri vojna. Nemáme kam ísť. Ani na sever, ani na juh.“
    Tif pokrčil ramenami. „Mali by sme zistiť pravdu o tom bohovi.“ Pozrel sa na Ontora. „Ty so Sayou a Adash zostaneš tu. Ja s Kotinom pôjdeme von, a zistíme, čo sa tu deje.“
    Kotin sa na Tifa neveriaco pozeral. „Čo si sa zbláznil? Veď sa to tam hemží-“
    „Nie, nezbláznil som sa. Tí ľudia, čo sme ich videli, nie sú schopní sa postaviť na nohy. Ale som si istý, že sú tu aj zdraví, ktorí budú vedieť, čo robiť.“
    Jasné, choď von medzi tie živé mŕtvoly a-
    „Máš pravdu, Tif, musíme ísť von.“
    Saya sa mračila, ale nič nenamietala. Adash zaspala v posteli.
    „Chcem ísť s vami,“ povedal Ontor.
    Kotin sa naňho súcitne pozrel. Otec sa zamračil. „Musíš tu ostať. My ideme.“
    Strýko vstal a spolu s otcom vyšiel z miestnosti.
    Ontor sa pozrel na matku a sestru, premýšľajúc, koľko si toho vytrpeli.

    Prebral sa. Stál nad ním strýko a v rukách držal vedro vody. Prešiel si rukou po mokrej hlave, a nahmatal boľavé miesto.
    „Poď, musíme ísť. Poslal som tvojich rodičov s mojím oddielom. Budú na nás čakať za bránou.“
    Rýchlo sa postavil na nohy, snažiac sa nevnímať bolesť v hlave. Strýko Kotin mu podal jednu zo sekier. Ontor si všimol, že mŕtvoly nie sú nikde v dohľade. Na podlahe zasychala krv. „Ako dlho?“
    „Jedno zvonenie.“
    Kývol a strýko vyrazil rovnými schodmi k dverám.
    Na ulici panoval zmätok. Ľudia pobehali z jednej strany na druhú, naháňaný oddielovými vojakmi.
    Cítil, ako mu po toporu sekery steká pot. Strýko bežal do bočnej ulice naľavo. Tam sa objavila hradba.
    Zvuky ulice sa utíšili a bežali pozdĺž nej, snažiac sa nevzbudiť pozornosť rabujúcich ľudí. Za kasárňami stáli traja ozbrojenci.
    Strýko k nim priskočil a sekol po prvom. Vytryskla krv a muž sa zrútil na zem. Ďalší dvaja zaujali útočne postavenie. Ontor rozoznával, že majú to isté brnenie, ako Kotin.
    Ešte v živote nevidel strýka bojovať. Jeden z mužov ho chcel bodnúť do boku a druhý do nohy. Kotin odskočil tri kroky dozadu. Keď skočil späť, hrot jeho meča sa zabodol jednému z mužov do krku, a vytryskla krv. Druhý neváhal a rýchlo sekol po odkrytom boku.
    Meč bol odrazený obrovskou rýchlosťou, a muž sa začal brániť. Kotinove klamné výpady boli tak precízne, že muž nevedel, na ktorý má reagovať. O chvíľu prišiel o ruku. Kotin ho nechal tak a pokračovali ďalej.
    Keď dorazili k bráne, zastavil ich oddiel mestských stráži. Zrejme ich Kotin poznal, pretože schoval meč do puzdra.
    „Rýchlo, Ontor, poď sem,“ kričal naňho otec.
    Pribehol k nemu, hľadajúc pohľadom matku a sestru. „Kde sú?“
    Tif mal celú tvár zaliatu potom a ruky sa mu strašne triasli. Ukázal za bránu.
    Ontor ňou prebehol a vynoril sa práve včas, aby zbadal svoju sestru obklopenú troma liečiteľmi. Z nohy jej trčal šíp. Matka stála kúsok od nej a v očiach sa jej leskli slzy.

    O pol zvonenia neskôr, im hostinský priniesol jedlo. Ontor ho od neho prevzal a položil na drevený stolík. Džbán čistej vody. Tanier, na ňom štyri klobásy a jeden bochník chleba.
    Adash s matkou spali, a tak sa pustil do jedla sám. Zjedol jednu klobásu a trocha sa napil vody. Klobása bola z mäsa, ktoré ešte v živote nejedol. Telom mu prechádzalo príjemné teplo.
    Mal by som byť tam vonku, premýšľal Ontor. Miestnosť bola stále chladná, ale už nie tak, ako keď do nej vstúpil po prvýkrát.
    Všímal si pukliny na stenách. Pripomínali mu jazvy na svojom pahýle. Každý človek má nejaké jazvy, s ktorými musí žiť. Ontor, ale tie jazvy nemal iba na tele. Ani moja rodina.
    Celé toto mesto je plné fanatikov. A môj otec so strýkom sú tam hore.
    Prezrel si spiacu matku, potom sa postavil a zamieril ku dverám .
    Na chodbe sa ochladilo, takže musel chvíľu počkať, kým sa jeho oči prispôsobia tme. Potom prešiel päť schodov a zarazil sa. Z hora k nemu doliehal hovor.
    „Všetko je pripravené?“ prehovoril známy hlas.
    „Áno. Dnes nás navštívi náš pán, osobne,“ odpovedal mu ďalší známy hlas.
    „Výborne, myslím, že jed začína slabnúť, choď ho doliať do studne.“
    „Už máme iba pár sudov,“
    „To bude stačiť. Dnes sa z nás stanú Ascadenty! Vieš, čo to znamená? Budeme mať božskú moc! Ľudia sa budú modliť, aby sme požehnali ich deťom, budú nám obetovať ovce, kozy, kone... á do pekla, teraz už choď. Ja sa postarám o tie ženy dole.“
    Ontora zamrazilo. Ženy?
    „Je pri nich aj ten úbožiak bez ruky.“
    „Áno, áno. Ty sa choď postarať o ten jed. A pošli niekoho na tých dvoch, čo mi snoria okolo chrámu. Na čo ešte čakáš? Choď!“
    Ťažké kroky dopadali na podlahu a Ontor začul, ako sa otvárajú dvere. O chvíľu bol muž preč. Dole po schodoch schádzal jeho spoločník. Alebo pán.
    Schoval sa za okraj steny a čakal.
    Sviečka s rukou sa objavila prvá. Hneď za nimi sa vynorila hlava kňaza. V druhej ruke držal dýku. Ontora si zrejme nevšimol.
    Neváhal a skúsil kňaza udrieť zdravou rukou do spánku. No kňaz ho začul a otočil sa. Sviečka mu pritom vypadla z ruky.
    V chodbe náhle zavládla tma.
    „Chlapče, chlapče. Ty asi nevieš, že ja vidím po tme,“ zachechtal sa kňaz a odkašľal si.
    Do čerta! Kým sa mu vráti zrak, môže ho kňaz zabiť. Pokiaľ neklamal. Dúfam, že je to len ďalšie z jeho klam-
    Vykríkol. Do boku sa mu zapichla dýka a zase vykĺzla von. Teraz nie. Prosím.
    Začal vzlykať a cítil, ako sa mu krv vylieva z boku. Teplo unikalo z jeho tela a on začínal rozoznávať siluetu v tme. Kňaz sa zase rozkašľal a Ontor ho skúsil znova omráčiť. Ale tentoraz pahýľom. Nedal do toho všetku jeho silu, ale cítil, ako pahýľ rozmliaždil kňazovi čeľusť.
    Ontor sa zrútil na zem a na chvíľu možno aj omdlel. Keď mu bolesť trocha povolila, utrhol kus zo svojej košele a obviazal si bok. Jednou rukou mu to trvalo skoro pol zvonenia. Musel stratiť veľa krvi, pretože pod ním zasychala veľká kaluž.
    Opierajúc o stenu, sa postavil. Z pahýľa mu vytekala zapáchajúca tekutina.
    Kňaz ležal na zemi, a ak nebol mŕtvy, tak o chvíľu bude. Ontor zodvihol kňazovu dýku a dal sa pomaly stúpať do schodov.
    Musím zistiť, kto je ten druhý muž! Matka a sestra spali v miestnosti dole. Ale on nechcel, aby sa oňho starali. Dnes zomrie. Cítim to!
    Keď došiel na koniec schodiska, musel si chvíľu oddýchnuť. S jeho zranením dlho nevydrží. Vpotácal sa do miestnosti. Hostinský ležal vedľa dverí mŕtvy - z nepočetného množstva dier na jeho tele vytekala krv.
    Traja muži a dve ženy sedeli v drogovom opojení, zrejme neboli pri zmysloch. Ontor kráčal smerom k dverám.
    Na uliciach sa muselo niečo diať. Rýchlo otvoril dvere a zalapal po dychu. Na oblohe svietila obrovská červená guľa, ktorá sa stále zväčšovala.
    Rozhliadol sa okolo, opierajúc sa o stenu hostinca. Chorí ľudia sa snažili vyskočiť do vzduchu a vôbec sa im to nedarilo. Na ulici sa ozýval treskot oceli o oceľ.
    Ontor stratil dych po druhýkrát. Naproti nemu o kus ďalej, stál jeho otec so strýkom. Pár metrov pred nimi si prehadzoval šable... predavač zbraní! To nie je možné.
    Musel to byť on. Mal oblečenú severskú kožušinu. Tá tvár... Nevyzeral ani o rok starší, ako keď ho videl naposledy. Jediná viditeľná zmena bola jeho vysoká a svalnatá postava.
    Ontorov strýko si pripravil meč, čakajúc, čo jeho protivník urobí. Rýchlejšie, než stihol zranený Ontor vydýchnuť, sa muž pohol a začal útočiť na strýka s dvoma šabľami. Strýko odrazil každý úder, a sám urobil pár výpadov.
    Hviezda na oblohe sa stále približovala k mestu.
    Tif si Ontora všimol a rozbehol sa k nemu. V polovici cesty ho strhli na zem ľudia a začali ho trhať na kusy. Zúfalo vykríkol – ten zvuk sa Ontorovi zarezával do tela ako nôž.
    Vyschlo mu v puse. Jeho strýko mal poranenú ľavú ruku a ustupoval. Ľudia na uliciach sa pozerali na ten súboj. Zachytil pohyb v blízkosti chrámu, ale viac si ho nevšímal.
    Čas sa akoby zastavil. Jeho otec... mŕtvy. Už nikdy sa nedozvie pravdu. Možno ju pochopil, keď zbadal to monštrum.
    Hviezda sa stále približovala.
    Cez všetku bolesť, ktorou prechádzal, upieral pohľad na strýkov súboj. Kotin zrejme videl Tifovu smrť a začal silnejšie dotierať na predavača zbraní. Zvuk narážajúcej ocele znel ako spev najmenšieho kolibríka. Zdá sa, že je blízko, a predsa je tak ďaleko.
    Ontor sa vzchopil a dal sa strýkovi na pomoc. Ak by sa mu podarilo dýku správne vrhnúť-
    Malý meteorit dopadol do stredu hopkajúcich ľudí a spôsobil, že všade lietali krvavé spŕšky. Ulica stíchla. Predavača zbraní oslepila krv, ktorú si teraz stieral z tváre. Kotin k nemu priskočil a bodol ho do srdca. Po meči predavačovi ostala v hrudi červená diera.
    Keď sa muž zrútil, Kotin pokľakol na kolena a... plakal.
    Z malého kráteru začal niekto vyliezať. Ontor vedel kto to je, a potretí krát zalapal po dychu. Malomocný boh.

    Čas sa spomalil a boh kráčal smerom k Ontorovi. Kotin sa k nemu snažil dostať skôr, ale zrejme mal problémy s chôdzou.
    Boh mal oblečenú červenú látku, zakrývajúcu tvár a telo. Pod ňou zbadal ľudské krivky. Malomocný boh je... žena!
    Nechápal prečo ho volajú boh, keď je to bohyňa. Len ďalšia lož.
    Bohyňa zodvihla ruku a čas sa opäť zrýchlil. Cítil, ako mu do tela prúdi energia. Pozrel sa na svoje zápästie a zistil, že namiesto pahýľu má zdravú ruku. Rana v boku sa zacelila. Vdychoval čerstvý vzduch a vnímal ticho na ulici. Na chvíľu aj zabudol, čo sa deje. Náhle sa cítil silný.
    Postavil sa a prezeral si bohyňu. Jej rysy sa zmenili. Zrazu pred ním stál zahalený muž. Čo to-
    „Ontor,“ oslovil ho boh, hrubým hlasom.
    Neschopný slova pátral pohľadom po strýkovi.
    „Ontor,“ začal znova boh, „môj prvý dar na tomto svete, ktorý som niekomu venoval.“
    „A čo môj otec?“ vykoktal otázku.
    Boh si sňal látku z hlavy a Ontor rozoznal otcove rysy. „Je pravda, že sa živím dušami mojich uctievačov, dušu tvojho otca som pohltil pri páde-„
    Po tvári Ontorovi stekali slzy. „Nemôžeš ho oživiť?“
    Boh sa vôbec nepohol, akoby sa mu aj vietor vyhýbal. „Je mi to ľúto-“
    „Klameš!“
    Nastalo ticho a uvedomil si, s kým sa to rozpráva. Boh si zakryl tvár a zvučným hlasom povedal: „Môžeš zobrať matku so sestrou a odísť.“
    Ontor by ho najradšej prebodol dýkou. „A čo bude s mojím strýkom?“
    Boh zamával rukou a scéna na ulici zmizla.
    V miestnosti sa ozývalo pomalé chrápanie. Na posteliach ležali jeho strýko, matka a sestra. Spadol mu kameň zo srdca.
    Posadil sa na kraj postele, kde spala sestra, premýšľajúc, či to všetko nebol iba sen.
    Otec. Je mŕtvy. Vedel, že by sa mal cítiť horšie, že by ho mal oplakávať. Rozplakal sa.
    Matka sa začala prebúdzať. Všimol si, že vyzerá oddýchnuto. „Chlapče, ty si už hore? Prečo plačeš?“
    Neodpovedal. Saya sa posadila a zadívala sa na chrápajúceho strýka. „Už sa vrátili? Prečo si ma nezobudil?“
    Pristúpila k nemu a položila mu ruku na rameno. „Čo sa deje?“
    Nič, iba som mal zlý sen, chcel povedať, ale vedel, že to nie je pravda. Už sa začala prebúdzať aj Adash a strýko.
    Iba zlý sen...

    Boh stál na ulici zaliatej krvou a prezeral si obrovský chrám uprostred. Dvere boli dokorán otvorené.
    Toľko bolesti napáchali v mojom mene. Toľko nevinných ľudí... ale on to všetko napraví. Smrť stoviek ľudí nie je nič oproti smrti boha. On to dobre vedel.
    Kedysi dávno stála na tomto mieste osada. Presne tam, kde teraz stojí chrám, bola načrtnutá obradná čiara. Všetky veci vyzerali tak jednoducho. Kedysi dávno...
    Kráčal smerom k dverám, nevšímajúc si krvavej stopy, ktorú mal priamo pod sebou.
    Pred stotisíc rokmi vznikol v tejto osade prvý boh a poloboh. Lenže boh bez vyznávačov je mŕtvy boh. A tak sa stalo, že umrel. Jeho krv otrávila celé rieky a moria. Vznikli ďalšie stovky bohov, aby mohli očistiť špinu, ktorú po sebe zanechal.
    Prežili ich desiatky. Ľudia prekrucovali pravdu a bohovia mizli. Nakoniec neostal žiaden boh, ktorého by mohli uctievať.
    Ale čo by to bol za život bez viery? Ľudia si vymysleli vlastných bohov.
    Dorazil ku dverám a vošiel do chrámu. Lavice ležali poprehadzované. Pri oltáre vzdychal muž, stočený do klbka. Veriaci, ktorý ma priviedol k životu.
    Pristúpil k nemu. Zistil, že muž ma rozmliaždenú čeľusť. Mávnutím ruky ho vyliečil.
    Kňaz sa pomaly postavil a neveriaco naňho hľadel. Potom pred ním padol na kolena.
    Pravá viera veriacich je v ich strachu. To boli bohove posledné slová pred stotisíc rokmi. Zaujímalo by ma, či to platí aj dnes.
    „Prečo?“ opýtal sa boh starého muža.
    Otázka ho zrejme prekvapila. „Ja, ja,“ začal koktať, „som našiel pod zemou vašu krv.“
    Zaujímavé. „Ako si vedel, že to je práve moja krv?“
    „Povedal to ten predavač-“
    „Dosť!“
    Boh sa iba potreboval presvedčiť. Takže prvý poloboh tu bol tiež. Ale jeho prítomnosť necítil. Že by zomrel? Som si istý, že po páde ešte žil. Na tom nezáleží.
    „Revor, vstaň,“ prikázal a muž vstal. „Od dnešného dňa mi budeš slúžiť, ako pokorný pomocník. Veľa rodín utrpelo pri tvojich činoch. Teraz sa musíš modliť o moje odpustenie. Zomrelo veľa otcov, manželiek, bratov a sestier... nevinných ľudí. Pôjdeš so mnou a zaznamenáš všetky činy, ktoré vykonám. Zastavím vojny a očistím tento svet od nespravodlivosti. Ľudia žili moc dlho v klamstve. Môžeš začať od rodiny, ktorá práve teraz vychádza bránou a mieri na sever. Manželka stratila svojho muža. Deti stratili otca. Brat prišiel o brata. Ukážeš im cestu na juh. Tú správnu cestu, ktorou sa musia vydať.“
    Mužova tvár sa rozjasnila a rýchlo vybehol von.
    Tak pochabé. Pristúpil k oltáru. Stála tam socha, zobrazujúca jeho choré telo. Dôvod k tomu, aby som sa stal bohom.
    Teraz už vedel, že na svete sú dve veci, ktoré nesmie boh nikdy stratiť, pretože inač by zomrel. Krv a viera. Dve veľmi dôležité veci pre jeho život. Dnes sa zrodil po druhý krát. K životu ho priviedla práve jeho krv, vyvolávajúca vieru. Ale nie skutočnú. A to musím napraviť.







  • upraveno 15. května 2012
    Pěstovat ctižádost slovesnou je moc fajn, lidi. Jen houšť. No fear, brave heart, clear mind.
  • GepetoGepeto ( ͡° ͜ʖ ͡°)
    upraveno 15. května 2012
    Špeciálna možnosť nahliadnuť do Hodorovej hlavy a toho, čo sa v nej skutočne odohráva :D
  • GepetoGepeto ( ͡° ͜ʖ ͡°)
    upraveno 15. května 2012

    HODOR I.




    Deň bol šedý a chladný. Oblaky sa lenivo prechádzali po oblohe a nebolo ani náznaku toho, že by na nej bolo nejaké slnko. Všade len mráz, ktorý sa človeku zahrýzal do kože. Zimohrad si tam stál v centre Severu. Jeho vysoké, šedé hradby oddeľovali malé mestečko a zbytok slabozeleného sveta plného ihličnanov od nádvoria a toho, čo bolo v hrade. Vysoké veže sa týčili do vzduchu, akoby rástli s príchuťou zimy.

    Hodor akurát prechádzal nádvorím. Všade okolo bolo množstvo ľudí, každý mal nejakú prácu, ktorú robil, každý bol niečím zamestnaný, miesil sa tu zvuk erdžajúcich koní a klebetiacich žien spolu so zápachom čerstvo upečeného chleba a práve vyvrhnutých výkalov.

    Hodor neznášal zápach, zimu a veľ ké množstvo ľudí. Zápach mu udieral do nosa, zima ho štípala na koži a poddaní sa vliekli. A napriek tomu bol teraz tu, už niekoľko rokov poddaným pacholkom, a napriek tomu bol teraz tu, v zabudnutej diere, poslúchal rozkazy od hlúpych pánov.

    Je to hra, pripomínal si, najväčšia hra, akú kto kedy zohral. Hraj ju a čoskoro o tebe zmenia mienenie. Naučil sa poslúchať, naučil sa, čo je to žiť v skromných podmienkach, mal priazeň pánov a skvelé príležitosti. Ak by to vedel spojiť, mohol sa stať novým kráľom. No nie takým, čo ho budú urážať alebo nazývať uchvatiteľom. On by ich všetkých ovládol, mal ich myseľ.

    ,,Ahoj, Hodor!" pozdravila ho jedna so slúžok. Hodor sa na ňu usmial a povedal svojím hlúpym hlbokým hlasom: ,,Hodor!". Už toľko rokov nič poriadneho nepovedal okrem ,,Hodor!". Tváril sa, že nerozumie, nechápe, že je hlupák, ktorý jediné, čo vie povedať, je ,,Hodor!". To mu dávalo väčší vplyv, ktorý potom mohol použiť. Ani v súkromí toho moc nenahovoril, možno si vymenil pár slov so svojou prababičkou.

    ,,Walder, zlato," spýtala sa ho raz jeho prababička Stará chůva, ,,povedz mi, čo ti to dáva? Čo ti dáva to, že sa tváriš ako hlupák?" Hodor sa na ňu len usmial. ,,Počul som množstvo plánov lorda Eddarda - myslí si, že som nerozumel, no ja viem všetko."

    Vtedy sa naňho Nanna usmiala svojím širokým bezzubým úsmevom, ktorý tak neznášal. ,,Vieš, že tvoja nevlastná sestra by ti na to povedala, že nevieš nič?"

    Hodor si odfrkol. ,,Yggen, tá bastardka, len nám robila hanbu. Utiekla, pravdepodobne ju zožralo čosi vo Vlčom lese. Je už isto dávno mŕtva."

    ,,Kto vie," povzdychla si Nanna a ďalej sa venovala svojmu vyšívaniu. Hodor si niekedy myslel, že v tom jej scvrknutom mozgu je toho omnoho viac, než mu hovorí.

    Vtedy do miestnosti prišiel Robb, mal na rukách malého Brana. Bran vyzeral pokrútený, bol zakrvavený a v bezvedomí. Robb ho položil do postele. Vyzeral na tom zle. Majster Luwin sa oňho musel dlho starať, aby nezomrel. Vraj spadol z veže. Hodorovi ho chvíľku bolo ľúto, no potom len pokrčil plecami a odišiel.

    Teraz ho mal na svojom chrbáte. Bran prežil, avšak ochrnul a Hodor ho musel všade vliecť na koši, ktorý mu pripevnili. Oni si dokonca myslia, že som ťažné zviera! Objavila sa myšlienka zúrivosti v Hodorovej hlave, keď mu prvýkrát dávali kôš. Malý princ sa nad ním vznešene vznášal. Hodorovi sa niekedy zdalo, že sa mu to páči. Namyslenec!

    Robb síce rýchlo bežal hore schodmi, avšak Hodor sa stále bál toho, že niečo začul z ich rozhovoru s Nannou. Aj Bran, hoci bol vtedy v kóme, niečo mohol vedieť. Robb sa na Hodora dokonca párkrát zvláštne pozrel. Nevadí, teraz ten hlupák bojuje na juhu, isto tam dlho neprežije, upokojoval sa Hodor.

    Ale vedel, že mladý princ nemôže žiť dlho. ,,Hodor, teraz choď doprava," pokojne mu nariadil Bran. Ja nie som tvoja mula! chcel zhučať Hodor, ale radšej poslúchol a čučal.

    No zrazu zacítil krásny pach koláča. Koláče ho moc nelákali, skôr vôňa rajčín na čerstvo upečenom chlebe. Ale prebudilo to v ňom nápad. Som predsa hlupák s pudmi, ak sa teraz rozbehnem, nikto to nebude považovať za zradu - úbohý Hodor, za nič nemohol! Pousmial sa, no malý princ ho nemohol zo svojho koša vidieť. A rozbehol sa k príliš nízkym dverám.

    Udrel aj seba, zacítil strašnú bolesť v lebke, padol na zem a videl len čierňavu. Posledné, čo bol schopný zaregistrovať, bol strašný výkrik malého chlapca. Vyšlo to! A ďalej si nič nepamätal.
  • upraveno 15. května 2012
    A od té doby byl Hodor skutečně tak blbý, že se skoro ani na Hodor nezmohl... :D
  • upraveno 15. května 2012
    Sakryš, Hodorova POV klade víc otázek než odpovědí. :-)
  • GepetoGepeto ( ͡° ͜ʖ ͡°)
    upraveno 15. května 2012
    Miss Utahraptor napsal(a):

    A od té doby byl Hodor skutečně tak blbý, že se skoro ani na Hodor nezmohl... :D

    Nie nie, počkaj si potom na pokračovanie .D Teraz rekapitulujem pohľad Hodora na to, čo sa len stalo - v knihe spomínali tento Branov úraz .D
Abys mohl komentovat, musíš se přihlásit nebo zaregistrovat.