Spoločenstvo nezadaných cool strýkov a jednej tety medzi dvoma predimenzovanými stenami a jej návratom tam, kde v živote nebola
„Quaithe, čo obsahuje a ako ďaleko siaha tento… Tieň?“
Názov Tieň pri Ašaji bol zľahčovaním tisícročia. Človek počuje slovo tieň a predstaví si slabé zošerenie pod arkádami, búrkové nebo, či namodralý súmrak večera. Nie solídnu čiernu stenu bez konca. Keby sa aspoň vlnila, nejako šumela, krajina sa v nej strácala plynulo ako v hmle, alebo čosi. Ale nie. Neprenikol z nej žiaden zvuk, žiadna kontúra, nič. Proste v istom bode fosforeskujúcu trávu preťala nepreniknuteľná temnota šplhajúca niekam do popolavých mračien. Keď do nej strčili dreveným drúkom, prenikol ňou ako okolitým vzduchom, ale od miesta ponoru z neho nevideli ani kúštiček. Akoby prestal existovať. Nakoľko však po vytiahnutí nebolo na ňom badať jedinej zmeny, pútnikom sa vrátilo odhodlanie.
„To nikto nevie, vaša výsosť.“
Odvetila žena v maske takmer veselo. Daenerys jej nadšenie nezdieľala.
„Nikto? Ako dlho tu Ašaj stojí? Tisícročia? A nikto z vás o tomto mieste nikdy nič nezistil?“
„Tisícročia štúdií odhalili, že Tieň je mimoriadne nestály. U nás tomu hovoríme entropia. Obsahuje všetko, čo doň kedy vstúpilo, či už ako stále blúdiaci prvok, alebo len ozvenu už odišlého návštevníka, ale či niečo z toho stretnete, je náhodné. Pri každom individuálnom vstupe má Tieň úplne iné parametre. Môže skončiť po jedinom kroku, alebo po stovkách míľ. Stovky míľ možno prejsť za pár úderov srdca, alebo ten jeden krok môže trvať celú generáciu. Prieskumník Micro Pele v ňom strávil len zopár dní, no kým sa vrátil, tu v Ašaji prešlo mnoho rokov a svoje deti opäť uzrel staré a vetché. Kvarkof Kilobsom doň vošiel ako mladík a za mesiac sa vrátil o palici, vráskavý a šedovlasý. Farenheitão ne Megalães sa zas vrátil deň pred svojím odchodom. Preto tam vlastne išiel. Na rozdiel od iných mal návrat istý.“
„Na rozdiel od koľkých?“
Vstúpil do výkladu Tyrion.
„Ak nerátame nezdokumentované vniknutia, tak na sto ľudských výprav pripadá desať, o ktorých bolo hlásené, že sa rozhodli ostať na druhej strane, päťdesiat s úspešným návratom, z čoho dvadsaťšesť bezpečne, jedenásť len s ľahkými zraneniami, štyri s neúplným návratom, kde preživší popísali straty ako spôsobené nehodami, pri troch spôsobené prirodzenými príčinami, pri dvoch spôsobené bojom s tvormi a osobami v Tieni a pri jednej a pol kanibalizmom.“
„Pol vám ešte ostalo.“
„Niektorým výpravám časť členov jednoducho zmizla, takže nevieme, či padli za obeť prirodzeným príčinám, utajenému kanibalizmu, nehode, boju, alebo úplne inej kategórii.“
„Povzbudivé. A koľko tých výprav bolo?“
„Päťdesiat.“
Tyrion na chvíľu stratil reč v snahe uchopiť štvrtiny a polovice pripadajúce na jednu osobu a vysvetlenia, ktoré mu jeho predstavivosť ponúkala, sa mu vôbec nepáčili. Khaleesi reč pre zmenu našla.
„Pokúšal sa už niekto preletieť ponad Tieň?“
–
Ukázalo sa, že slovutná timrava končí kdesi v Ašajskom smogu vo výške sedemsto stôp a zhora sa javí pár siah široká. Čo to len Tyrionovi pripomínalo, ach áno, Múr. Takže do zotmenia boli všetci aj s nákladom na druhej snehom pokrytej strane. Po všetkých tých rečiach o ceste na východ vedúcej na západ dúfal, že to odtiaľ bude už len kúsok do Západozemia a perfektná príležitosť na nečakaný prepad, ale teraz sa zdalo, že je pred nimi ešte poriadne strastiplný kus cesty. Poslední odchádzali Mormont s Tyrionom, jeho niekoľkými ďalšími, kedysi Plummovimi mužmi a Quaithe. S tou niekto letel vždy, pretože chcela využiť každú sekundu, čo sa draci zdržiavali v blízkosti Tieňa, k výskumu a následne ich sprevádzať ďalej do krajiny zimy, aby mohla informovať Ašaj o podrobnostiach. Vyzeralo to, že má nejakú zatiaľ utajenú úlohu a Tyrion mal také dotieravé tušenie, že sa mu vôbec nebude páčiť. Jeho podozrievavosť Quaithe nijak neprekážala v nadväzovaní zväčša jednostranných priateľských rozhovorov. Počas letu mu rozprávala o zvedavcoch navštevujúcich Tieň, ktorých osobne stretla.
„A potom tu pred pár rokmi bol jeden fakt nezabudnuteľný chlapík. Dosť sa ti podobal.“
Dodala bodro a Tyrion zapremýšľal, či vzrastom, alebo jazvami. V tomto smere bol fakt nezabudnuteľný. Nahlas to však nevyslovil a venoval jej úškrn inak vyhradený pre šľapky.
„To musel byť fešák.“
„Bol.“
Prikývla nepočujúc, alebo ignorujúc jeho sarkazmus.
„Priemernej výšky, dobre stavaný a vo forme, z nosa mu nechýbal ani kúsoček. Ale ten tvar čeľuste a hlas, celý ty. Tiež mal svetlé vlasy, len tmavšie a oči zelené obe. Najviac mi ho však pripomínaš podrezaným jazykom a vtipom. Keď sa smeješ, vidím ho zas.“
Jej pohľad ho prepaľoval tým väčšmi, že všetko ostatné skrývalo maľované drevo. Náhle však pozrela stranou a oči, jedno modré a jedno zelené, sa jej rozšírili. Ukazujúc zaňho zvolala:
„Tam je!“
Tyrion sa otočil tak prudko, že skoro z draka spadol a keď zbadal, koho má Quaithe na mysli, zletel už naozaj. Našťastie práve pristáli, takže oblečený do niekoľkých vrstiev tuhého teplého oblečenia si privodil len nejakú tú modrinu a poníženie. Na oboje si dávno zvykol a ani jedno momentálne nebolo podstatné. Čo najrýchlejšie sa vyškrabal na nohy, aby mohol neveriť vlastným očiam.
„Strýko Gerion?!“
Z tmavých kožušín zopnutých sponou v tvare leva ako také menšie slnko svietila štica zlatých kučier. Vyzeral vyziabnuto a staršie, s vejárikmi v kútikoch očí. Ale ten úsmev…
„Tyrion!“
„Presne, ako som si myslela.“
Zaznelo mu za chrbtom samoľúbo a jeho by nič na svete nemohlo zaujímať menej. Práve k nemu kráčal jeho obľúbený strýko, ktorého považoval za navždy odlúčeného v pustatinách Východozemia. Nejak sa mu nedostávalo slov.
„Ty si mi ale vyrástol.“
Ó áno, starý dobrý Gerion, to by nebol on, aby si z niečoho neuťahoval. Tyrion sa ešte celkom nespamätal z pádu a už ho v objatí drvil stratený príbuzný, ale vôbec mu to neprekážalo.
„Pozerám, že draka si si zohnal sám a rovno v troch kusoch. Bohovia, ako rád ťa vidím. Chýbal si mi najviac… Hneď po rozčuľovaní Tywina.“
Bolo úľavou stretnúť Lannistera, s ktorým si nešiel po krku.
„Ozaj, ako sa má?“
Zatiaľ.
„Máme očakávať podobné zvítanie i my?“
„Ja ťažko.“
Tyrion pre zmenu neveril vlastným ušiam, preto sa vymanil z dychberúcej (doslova) náruče. Naskytol sa mu pohľad na Čiernu rybu a rovnako čiernu vranu, ktorá bola navyše ešte vlkom.
„Čo tu robí Benjen Stark, chápem, počul som o zmiznutí pri prieskume. Ale ako sa sem dostal Brynden Tully?“
„Doplával som.“
Tyrionovi sa pri jeho kamennej tvári a bezvýraznom tóne na jazyk tislo niečo o morských korytnačkách, ale ešte než si ho mohol pustiť na špacír, Gerion začal vysvetľovať situáciu.
„Tuto Brynden, náš vodný rybací rytier prišiel celkom nedávno so zničeným Starkovským Ľadom, v súčasnosti dvoma mečmi privlastnenými naším rodom – to je kalenie vo vode.“
„Gerion predtým vypátral Lannisterský Jasný rev a došlo k ďalšej likvidácii, podľa mňa len fér, po tom, čo sa stalo našej rodovej zbrani – to máme leviu krv.“
„A švagor mojej netere na severe našiel valyrijský meč vzťahujúci sa k Nisse.“
„Takže už nám ostáva ich len láskyplne spojiť a máme legendárnu zbraň Posledného hrdinu. Svetlonos bude znova skutý.“
Veľkolepo uzavrel opäť Gerion rozhadzujúc rukami, div jednu nevlepil Benjenovi. To kvôli tým poznámkam o meči, usudzoval Tyrion, ale nakoľko Stark len prevrátil oči potláčajúc úsmev a Lannister naň ešte i žmurkol späť, asi to nebolo nijak vážne. Že by sa dva na život a na smrť znepriatelené rody zmierili putom… Priateľstva?
„A odkiaľ máte to so Svetlonosom?“
Odpovede sa s pokrčením ramien ujal Brynden.
„Deti lesa hovorili. Keď zvážim, čo som zažil v poslednej dobe, príde mi to ako jedna z tých uveriteľnejších vecí. Na blízku nanešťastie nie je nič, ani len sopka, ktorá by sa na takúto prácu hodila a už sme mysleli, že to riskneme s tou čierňavou vzadu. Ale akurát ste prišli vy, tak reku, či by sme nemohli požiadať tuto o dračiu asistenciu. Zatiaľ čakáme na odpoveď.“
V tej chvíli v sprievode maskovanej ašajskej ženy, rytiera Selmyho a Missandei dorazila mladá Targaryenka s ťažkým tmavým plášťom dramaticky vlajúcim ako dáke krídla, aby formálne odpovedala na už skôr vznesenú prosbu.
„A moja odpoveď znie, že mi bude cťou vám ju poskytnúť. Ide koniec koncov o osud celého sveta. Nedopustím, aby nejaké chodiace cencúle zotročovali mojich poddaných, akože som Daenerys Targaryen, Matka drakov, Za búrky zrodená, kráľovná…“
V tomto bode Tyrion upadol do driemot, čakajúc na zmenu intonácie, aby ho prebudila.
„…a Pokoriteľka Tieňa. Príďte preto za pol zvonenia do veliteľského stanu aj s nájdenými mečmi.“
Zakončila a blažene netušiaca nič o zobúdzajúcich sa ľuďoch (zmätené ospalé výrazy vždy považovala za obdivné) okolo, sa s pocitom dobre vykonanej práce vybrala za svojou šálkou čaju proti zachrípnutiu. Tyrion si hovoril, že je to lepšie, než upaľovanie ľudí, ale aj tak si zakaždým želal, aby jej už tie hlasivky konečne odišli a oni nemuseli takto strácať čas. Nie, že by to niečomu pomohlo. Pravdepodobne by tie tituly dala proste niekomu prečítať a trvalo by to ešte dlhšie.
–
V stane sa podávala čistá prevarená voda (čaj si Daenerys žiarlivo strážila). Priateľsky žblnkala v džbánoch a stúpala z nej omamne sa krútiaca para. Naliata do čaší oblažovala svojou čírosťou, chuťou dokonale bezfarebnou, perlila sa na jazyku a jej teplo bolo vskutku lahodným pohladením. Inak na občerstvení nebolo čo kvetnato opísať a dokonca ani khaleesi sa neprezliekla do nejakej komplikovanej róby, takže pozornosť všetkých sa veľmi rýchlo upriamila späť k dianiu.
„Na plavbu z Ašaju k Východnej stráži, či nejaké obchádzanie nie je čas. Prepadneme ich hlavný tábor, zatiaľ čo sa sústredia na dobytie Múru a zničíme ich velenie. To rozhodí aj útočiace armády. A zabitím Veľkého Iného by sme mali zlomiť kliatbu oživujúcu mŕtvych. Územie mám zmapované. Do mesiaca sme tam.“
Naliehal Stark, čo nebolo nijak prekvapivé, keďže na Múre mal prísažnú aj pokrvnú rodinu. A bolo len otázkou času, kým nepriateľ vtrhne aj do jeho rodiska. Jorah Mormont však nebol toho istého názoru.
„Veď to je v samom jadre krajiny večnej zimy! Nie nadarmo sa v starobylej reči Prvých ľudí hovorí ‚One does not simply walk in…‘ “
„Ale choď, my tadiaľ kráčame hore dolu už celú večnosť a nič.“
Mávol rukou Gerion.
„Teda až na pavúkov v jednom lese a horách.“
„Tých mi ani nepripomínaj! Tá beštia v priesmyku s viac schodmi, než nájdeš v Údolí, ma takmer dostala. Strašné miesto.“
Striasol sa Brynden šúchajúc si miesto, kam ho ľadová opacha uhryzla. Benjen prikyvoval vyčítavo zazerajúc na dobrodruha.
„Súhlas, cez tú skratku nás už v živote neťahaj, dobre?“
„Nevďačníci. Človek s vami chce preskúmať historické pamiatky, podeliť sa o krásne výhľady, zoznámiť s miestnou faunou a vy takto…“
„Mohli by sme sa vrátiť k stratégii? Akú armádu majú Iní?“
Zlatý Barristan, pomyslel si Tyrion. Vždy sústredený na povinnosť.
„V ich sídle je odhadom sto tisíc Bielych chodcov a oživených mŕtvol ľudí a zvierat by mohlo byť päťdesiat tisíc. Väčšinu vyslali na pochod k Siedmim kráľovstvám.“
„Niet nad miernu presilu päť démonov na jedného. Ako dobre, že my dobýjame ich a nie oni nás. Veď to by neboli všetky výhody na ich strane..“
Poznamenal trpaslík. Dopredu vtedy vystúpila Quaithe a dvojfarebné oči sa jej ligotali nedočkavosťou.
„Ale my máme výhodu.“
Na jej pokyn starší Lannister, Tully a Stark na stôl rozložili meče a všetci, dokonca aj vždy dôstojný Barristan Selmy a apatický Šedý červ, sa naklonili bližšie. Quaithe začala ostatným vysvetľovať, na čo prišla.
„Tieto zbrane pripomínajú Valyrijské, ale skutočný odborník s potrebnými nástrojmi rozozná v štruktúre kovu a magickej stope rozdiely. Tieto zbrane sú omnoho staršie. Vlastne práve nimi sa Dračí páni inšpirovali pri výrobe svojej vysoko kvalitnej ocele.“
Medzi prítomnými to zašumelo a Tyrion si všimol, že potomok zmienených dračích pánov sa pri týchto slovách zamračil. S tou jej rodinnou pýchou ešte bude zábava, usúdil a úškrn schoval za čašu vody.
„Vďaka vysokej citlivosti ašajských techník je možné určiť i to, či boli spojené. Vaša výsosť, mohli by ste prosím prepožičať svoju valyrijskú dýku menšiemu pokusu?“
Daenerys prikývla a pokynula Missandei, aby delikátny nôž predala maskovanej žene. Quiathe položila nôž vedľa červenkastého meča, zo záhybov svojich šiat vytiahla zariadenie z úhľadných tenkých drôtov a zrkadlových plôch a namierila ho na čepele. Nestalo sa vôbec nič.
„Tieto dva zbrane nemajú spoločný pôvod, nie je medzi nimi zhoda.“
Dýku vrátila a k prvému meču s červeným prelivom položila druhý. Tento krát sa podivný nástroj začal chvieť a vyludzovať bzukot, na ktorý meče odpovedali slabým zvonením.
„Tieto dva meče sú prepojené, kedysi boli v jednom kuse.“
Potom namierila svoj stroj na zlomky mimoriadne lesklého kovu, na ktoré Tyrionov strýko sústavne vrhal užialené pohľady. Došlo k rovnakej reakcii.
„Tieto taktiež.“
Napokon prvý pár a druhú kôpku zložila k tretej čepeli, ktorú doniesol prieskumník Nočnej hliadky. Významne sa obzrela po všetkých prítomných a Tyrion sa s istým podráždením pristihol, že zadržiava dych. Po niekoľkých nekonečne dlhých úderoch srdca okázalým pohybom ruky obrátila ašajský artefakt k zhromaždeným zbraniam. Stan sa rozozvučal bzukotom a melodickým zunením trikrát hlasnejším, než predtým.
„Vážení, môžem potvrdiť, že to, na čo sa dívame, sú časti bájneho Svetlonosu, ktorým Azor Ahai, Posledný hrdina, zachránil ľudí pred večnou temnotou a chladom.“
Quiathe nástroj opäť kamsi schovala.
„Ale čo robili kúsky Svetlonosu porozhadzované po celom svete?“
Zaujímalo Selmyho. Maskovaná žena sa prstami pred tvárou zopnutými do striešky začala prechádzať na mieste a trocha neprítomne drmoliť.
„Po prelete ponad Tieň to všetko dáva dokonalý zmysel. Ríša Iných je ríšou ľadu a tmy. Tým pádom boli zátarasy vytvorené z antiľadu a antitmy. Tú ľadovú strážil Ľad, meč vody. Leví meč, Jasný rev bol pôvodne tu, pri bariére tieňa. Počas Ašajskej krízy jedu, ktorá otrávila rieku a vyhubila väčšiu časť obyvateľstva, ho musel niekto odniesť. Do rúk padol Valyrijcom, od ktorých ho kúpili Lannisteri. Zrejme kvôli nadchádzajúcej odvete mrazivých démonov ho sily, ktoré riadia beh sveta, navrátili sem do Východozemia, keď nedovolili koristníckej výprave Tomenna II vrátiť sa z ruín Valýrie. A odtiaľ ho už nejako dostali i doprostred Tieňa. Nissin kúsok čakal v srdci studenej ríše. Nastáva chvíľa, na ktorú bariéry nebudú stačiť a preto boli kúsky Svetlonosa opäť zvedené dohromady. Musíme ich spojiť do jedného.“
Benjen jej úvahy potvrdil.
„Presne to vraveli i deti lesa, keď som Nissin meč od nich preberal. Oni prísť nemohli, vraj zaneprázdnenosť s pochovávaním starého černokňažníka, ktorý kvôli nemu umrel a zasvätením nového.“
Quaithe pri jeho slovách viditeľne stuhla, ale potom skôr pre seba, než pre nich zľahka kývla hlavou a Tyrion nijak raz nevedel zaradiť, čo sa mu na tom nezdalo. Benjen si nevšimol nič, pohrúžený do popisu toho záhadného stretnutia.
„Celé to bolo strašne zvláštne. Ani ma nechceli pustiť dnu, aby som sa zohrial a tvrdili, že je to pre moje vlastné dobro.“
„Myslím, že naozaj bolo.“
Poznamenala skoro nežne, ale Benjen sa mračil ďalej. Tyrion sa mračil tiež. To, že všetok šrot tu na stole pochádzal z jedného zdroja bolo isté, ale že by to bol zaručene mýtický meč proti Iným, to mu pripadalo ako unáhlený záver.
„Môžeme im veriť?“
„Asi nemáme inú možnosť. Útok Bielych tieňov skutočný je.“
Odpovedal mu Brynden. To sa im potvrdilo, keď dnes večer roztomilo a úplne neškodne vyzerajúci biely králik so zlomeným väzom zaútočil na kuchtíka, čo sa ho chystal stiahnuť z kože. Potom museli rozsekať a opiecť obe modrooké príšery, než prestali vyvádzať. Tyrion ďakoval bohom, že v tejto pekelnej zime sa nevyskytuje hmyz.
„Mne sa to aj tak celé nezdá. Prečo by bol ten úžasný meč v prvom rade rozdelený?“
Prehovoril Silný Belwas, zjazvený chlapík s arakhom. Trpaslík počul, že od akéhosi incidentu s otráveným dezertom sa stal vrcholne podozrievavý. Nemohol s ním viac súhlasiť a začínal mať dojem, že by i niektorým ďalším prítomným menšia otrava prospela. Quaithe jeho slová ani v najmenšom nevyviedli z miery.
„Tipujem, že osudový stret Svetlonos nejako poškodil a aby sa opäť mohol stať zbraňou, ktorá odrazí útok mrazivej noci, musí prejsť tým istým procesom. Väčšina práce je už za nami, ikeď je trocha problematické, že miesto pridávania čriepkov neúspešného pokusu do novej várky, každý kúsok si prešiel inou metódou samostatne. Ostáva nám iba skuť ich v jeden.“
„Nepotrebujeme náhodou aj Posledného hrdinu?“
Rozhodol sa prispieť svojou troškou aj Tyrion.
„Máme ho. Celé mesiace som strávila telepatickým usmerňovaním Azor Ahaia sem k Ašaju, aby naplnil proroctvo o hrdinovi za dymu a soli zrodenom, keď hviezda krvácala a kamenní draci ožili.“
Vyriekla Quaithe triumfálne a už zas ho prepaľovala pohľadom. Čo s tým tá ženská len mala?
„Mám to byť ja, však?“
Ozvala sa Daenerys s oduševnelým výrazom, strnulo vystretá a aj tak drobunká a krehká bábika na priveľkej stoličke. Tyrionovi sa chcelo prevrátiť oči nad všetkými tými proroctvami a prorokmi a následníkmi všakovakých rodových línii s prehnanými predstavami o vlastnej dôležitosti. Ale pokúsil sa argumentovať.
„Pri všetkej úcte k vaším mnohým vlohám a schopnostiam, neviem o tom, že by ste ovládali kováčske a bojové umenie.“
„Ovládam draky. To je skoro to isté.“
Tyrion si zložil hlavu do dlaní a debaty o tom, ako sa pokúsiť o zázrak už nepočúval. Miesto amnestie a navrátenia Casterlyho skaly pod novou kráľovnou ho čakali akési prvoplánové hry na hrdinov. A ani len opiť sa nemohol.
–
Nakoniec sa na inštruktáži tejto kováčskej výzvy predsa len podieľal a svete div sa, ono to i vyšlo. Výsledný produkt nielenže držal pohromade a mal formu, ale ešte hral nehasnúcimi ohníčkami, ktoré nepálili, len príjemne hriali. To bolo… Povzbudivé. Aj keď stále šlo len o jeden jediný meč a ak situáciu chápal správne, mali sa postaviť hordám mocných rýchlych tvorov, o ktorých nevedeli skoro nič, vedených nejakou bájnou bytosťou, o ktorej už nevedeli naozaj nič.
„Povedz mi Gerion, do čoho sme sa to namočili?“
„Do vtipu tak zlého, až je vlastne dobrý.“
„Hmm… Hneď sa mi to zdalo povedomé. Mám v tom celoživotnú skúsenosť.“
„Tak potom niet dôvodu na obavy. Vyviazneme, pretože z pekla šťastie sa nás drží ako svokra na cimburí.“
Vyhlásil strýko a s rukami za hlavou sa pohodlnejšie oprel o plátnom prikryté debničky, ktoré už boli prichystané na cestu. Tyrion pochybovačne nadvihol jedno obočie.
„Och, vážne?“
„Uhm. Bohovia si takých strážia, aby sa bolo na čom smiať a aby sa mal kto smiať s nimi, keďže milujú vďačné publikum.“
Prikývol. Tyrion sa oprel tiež.
„Ja ti neviem, už by som rád vymenil bláznovské riskovanie za trocha pohodlného bezpečia.“
„Nikto ti nebráni odísť a svoje požehnanie ti dám. Ak by si sa zašil niekde na Letných ostrovoch a my predsa len prehrali, príchodu zimy do tých končín by si sa ani nemusel dožiť.“
Trpaslík sa poškrabal na hlave predstierajúc zamyslenie.
„Sám? To by bola nuda.“
Ikeď presnejší výraz by bol…
„Osamelosť. Šašovia si trúfajú na úprimnosť, Tyrion, preto vedia pobaviť.“
Teraz sa už strýko obrátil k nemu a pred potmehúdskymi, no predsa nebezpečne všímavými očami, boli koniec koncov dravčie, nebolo možné tvrdiť opak.
„Ako si…?“
„Vieš, oficiálna verzia bola, že šlo o môj nápad. Ale v skutočnosti ma vyhnal a pretože mal v moci moju dcéru Joy, donútil ma tajiť to tiež. Niektorí ľudia si skrátka potrpia na prestíž.“
To Tyrion mohol potvrdiť. Tywin vedel o Jaimem a Cersei a ešte o mnohých ďalších veciach, ale dokým sa diali tajne, mlčky sa prizerať mu vyhovovalo viac, než sa ponížiť. A keď niekto začal nejakú neprístojnosť verejne, hrubou silou ju zničil ešte v zárodku. Ach Tyša…
„Povedal mi, že vrátiť sa môžem, ak ten meč nájdem. Inými slovami nikdy. Z trucu som sa rozhodol, že to aj tak dokážem. A podarilo sa. Ale teraz domov nemám čo priniesť. Nechce sa mi od neho vzdialiť, ani keď je už súčasťou celkom inej zbrane.“
Úsmev bol polovičatý. Na tvári ľahký žial, hlboký v srdci smiech, alebo to v tých veršoch bolo opačne, hútal Tyrion utekajúc pred spomienkou na drnčanie kuše v jeho rukách. Napokon našiel slová.
„Ja myslím, že už by na tom nikto netrval.“
„To je fuk. Sladkosť toho víťazstva…“
Zasnene privrel oči.
„By iste mohla byť nahradená sladkosťou domova samotného.“
Oči sa opäť otvorili a nebezpečne sa v nich zablyslo.
„Bez obľúbeného synovca? Nie, polovičatosť nie je môj spôsob. Dokým sa nemôžeš vrátiť tiež, nevraciam sa ani ja.“
„Pri Cudzincovi, ako si…?“
„Zatĺkaš dobre, ale si jediný, kto sa s tým obťažuje.“
„A ty ma…?“
„Briony mi tak ako Tyg zomrela na kiahne ešte pred mojím vyhnanstvom. A ako som sa dopočul, pred rokom aj niečo Kevan na regenstvo, kým Tyreka vzal rozvášnený dav, Martyna, Willema a Davena vojna, Lancela Sedem osobne, Jaime zmizol v Riekotočí a potom Genna a moja malá Joy zahynuli pri vypálení Dvojčiat a o Cersei s jej deťmi lepšie nehovoriť. Už mám len teba. Otcovraždiaca, tomu so synovcom neverím, rodina je lepšia než žiadna. A…“
Gerion si chvejúcou rukou pretrel tvár a zahľadel sa pred seba. Tyrion si aj tak všimol slzy.
„Bohovia, sám som si želal jeho smrť, modlil som sa za to. Sám som ho chcel zabiť. Nebudem ťa odsudzovať za to, že ty si sa k tomu aj dostal.“
Na to už Tyrion nevedel povedať nič, len tvrdohlavo prehĺtal ten knedlík v krku. Tvár obrátil späť k horlivým prípravám a rozochvene sa nadýchol.
„Takže čo tu robíme? Hľadáme smrť tiež?“
„Skôr sme sa prišli pobaviť, smiech je koniec koncov liekom.“
„Nemôžem nesúhlasiť.“
Hypotetický pozorovateľ by v tej chvíli dal Quaithe za pravdu, ich úškrny vyzerali identicky.
–
Dračí záprah bol niečo, čo by Tyrion zaradil do zoznamu šestnástich divov sveta ako sedemnásty a potom hodnú chvíľu so strýkom zostavovali zoznam ďalších. Tully sa pridal tiež, spor v Západozemí zrejme odložený aspoň po dobu zachraňovania sveta a Gerionovej charizmatickej prítomnosti. Bolo to vítané rozptýlenie od treskúceho mrazu a temnoty. Takto dospeli až k položke číslo sto, ktorou bol pes na olivách, notoricky známy tradičný pokrm Mereenu, keď Benjen oznámil, že sú v cieli. Khaleesi trvala na tom, že chce hlavný tábor nepriateľa vidieť.
„Dokážu si všimnúť teplo na veľmi veľkú vzdialenosť. Preto musíme ostať v zákryte pahorku.“
Vyliezli až k hrebeňu, kde si ľahli a ponad okraj skúmali dych vyrážajúcu pláň. Už niekoľko dní bola obloha černejšia, než vranie krídla, ani stopy po úsvite. Len hviezdy čoraz ostrejšie a belasejšie s ľahostajným bezcitným záujmom pozerali zhora. Tyrion bol takmer vďačný za dni, keď ich zastreli mračná a snežilo. Ale tu nebo vzbĺklo ľadovým ohňom polárnej žiary. Striebristo biele, zelené, ružové, fialové a tak strašne modré drapérie sa rútili dole, zložito prepletali a nikdy úplne nedopadli, rozplývajúc sa v mrazivom vzduchu. Snežné pole pod nimi bolo roztrblietané ako more a zdanlivo náhodne porozhadzované menšie a väčšie pologule z majstrovsky brúseného ľadu oslňovali. Medzi skupinou kryštálových kupolí nepremával skoro nikto a len na máloktorej zbadali nejaký otvor. Väčšina pevnosti bola v podzemí. Podľadí? Skrátka pod povrchom.
„Myslíte, že by sme ich mohli vytopiť? Chcelo by to všetku soľ, čo máme, zmiešať s pilinami obsidiánu a samozrejme veľa dračieho a divokého ohňa.“
Zvažoval Gerion, ktorý by si od ľadových démonov rád držal odstup.
„Pomalé. Ani nevieme, aké veľké sú ich podzemné priestory.“
Namietol trpaslík. Khaleesi pikrývla a prišla s ďalším návrhom.
„Mne by sa viac pozdávalo nájsť nejaké šachty, alebo za pomoci drakov prekopať sa k nižším, menej stráženým úrovniam a po prieniku do základov ich sídla umiestniť v podloží nádoby s divokým ohňom.“
Aerys by bol tak hrdý, napadlo Tyrionovi a nevedel sa rozhodnúť, či to Bielym chodcom škodoradostne priať, alebo sa desiť ciest, po ktorých sa Daenerysina myseľ uberala.
„Nie je to obyčajný ľad. Mali by sme najskôr vyskúšať, ako naň alchymistický oheň účinkuje.“
Upozornil Benjen. Brynden zamyslene prižmúril oči.
„To si ako pôjdeme kúsok odštiepiť z niektorej strechy?“
„Alebo zajať nejakého Iného. A teraz niekto zožeňte biele, alebo svetlosivé plátno a pripevnite naň pláty ľadu a sneh.“
–
Z prešpekulovaného zakrádania sa stalo veľmi improvizované odhalenie, keď sa im vytrhol Biely chodec, ktorého chceli zlapať a začal utekať nahor po najbližšej streche. Pustili sa za ním a ľadový krov sa pod nimi prelomil, takže s krikom spadli rovno doprostred zhromaždenia Iných. A nie len tak hocakého. Nad hlavy zafírovookých bledulí v dúhovej zbroji sa vztýčila ohromná postava. Bola zahalená do víriaceho namodralého svetla, snehu a temnoty a na hrudi sa jej vynímala ceduľka nesúca runový nápis, ktorý sa Tyrionovi po chvíli žmurkania zmenil pred očami na slová Veľký Iný. Aké ústretové.
„Sme tak veľmi mŕtvi.“
Hlesol ľahkým tónom. Od útlej blondýnky vedľa neho, ktorá ako nositeľka legendárnej zbrane opäť raz trvala na zúčastnení, prišlo prekvapivo drsné zavrčanie.
„Ešte nie.“
Mladá Targaryenka pozdvihla plápolajúci Svetlonos, dramatické zlaté svetlo, poryvy vetra a všetko, otvorila ústa a jej hlas sa akoby kúzlom rozľahol celým priestranstvom.
„Som Daenerys Targaryen, Matka drakov…“
Tyrion, ktorý si pre seba i niekoľkých ďalších zadovážil štuple do uší, aby neriskovali vytuhnutie na bojisku, musel zbierať bradu zo zeme. Nuž ale… Prečo nie? Štuchol do ďalších členov spoločenstva, ukázal na zaspávajúcu armádu oblúd, nemŕtvych a Bielych a chodcov, medzi ktorými pochrapkával dokonca aj sám Veľký Iný a potom ukázal na ich obsidiánové a valyrijské zbrane, vzorku divokého ohňa, čo si priniesli a smerom, kde čakal zvyšok armády. Gerion, Benjen a Brynden prikývli a rozbehli sa zlanáriť ostatných, zatiaľ čo on si zobral na starosť okrídlené jaštery. V živote nezažil nudnejšiu bitku, ale zaprisahal sa, že sa už nikdy nebude sťažovať na Daenerysinu rétoriku. Vydržalo mu to týždeň.
–
Ten skutočný Veľký Iný, pár stôp vysoký ľadový mužík, so svojím záhradníkom (mal skrátka slabosť pre zimné ruže) medzitým stál na lodi obsluhovanej siedmimi mŕtvolami a plavil sa s Rohom zimy po Úzkom mori na juh. Hlupáci teplokrvci, mysleli si, že sa nemôže zmocniť nejakej ich lode a prekonať slanú vodu? A zatiaľ čo bola pozornosť odvedená armádami na severe a pred hlavnou bránou, on nepozorovane prenikal do teplých končín, až priamo do strašnej Valýrie aj s mocným artefaktom, ktorý tam raz a navždy skončí tú hroznú dobu tepla.
–
EPILÓG
„To snáď nie…“
„Čo sme si povedali o tom priesmyku?!“
„Hovoril si „v živote“. Už sme po smrti, takže vás môžem ťahať, kadiaľ chcem.“
„Môžeš ma uistiť, že tie pavúky nejedia okrem živých ľudí aj nemŕtvych? Prvý raz mi to totiž bohate stačilo.“
„Je len jeden spôsob, ako to zistiť.“
„Ja ťa asi znova zaškrtím.“
„Už sa teším.“
„V súkromí, dobre, hrdličky? V súkromí.“
„Mohol by ma niekto z vás normálne vysokých konečne vytiahnuť z toho záveja?“
Iní mi boli dlžní týchto štyroch, pomyslel si Studenoruký zúfalo.
P.S. Ja viem, že Gerionov úsmev má Jaime a že Tyrion je Tywinov syn od hlavy po päty a ak sa GRRM bude cítiť kruto, tak jedného dňa možno aj srdcom, ale potreby príbehu sú potreby príbehu.