Povídka č. 10 (17. kolo)

Dážď sa lial a lial a očividne s tým nemienil prestať. Dan sa skúsil tuhšie zakrútiť do plášťa, ale ani to nepomohlo. Bol do nitky premoknutý a bola mu taká zima, až počul drkotať vlastné zuby. Ku klepotu jeho chrupu sa vzápätí pridalo i hlasné škŕkanie v bruchu. Tak toto je ten skvelý život rytiera, pomyslel si trpko, premýšľajúc, kedy naposledy jedol niečo iné, než tuhú nasolenú hovädzinu. Pred siedmimi dňami? Alebo ôsmimi, deviatimi? Nedokázal si spomenúť. V každom prípade mu už došlo i solené hovädzie mäso a posledné dva dni sa pokúšal oklamať žalúdok mútnou vodou z prítokov Trojzubca.

Keď ho pred dvoma rokmi ser Avery pasoval za rytiera, Dan si maľoval svoju budúcnosť v ružovejších farbách. Dobré jedlo, veľa vína, pekné ženy, sem tam nejaký ten turnaj a tak. Ani počas svojej kariéry panoša si nemyslel, že život potulného rytiera je tak ťažký a bezútešný. Putovať od jedného lorda k druhému, bojovať v malých šarvátkach o posunuté ploty a ukradnuté kravy, a to všetko len preto, aby si mohol na večeru dať nemastnú-neslanú ovsenú kašu  a skloniť hlavu na zavšivavený slamník. Iste, aj ser Avery bol len potulný rytier, ale na rozdiel od Dana mal skvelú reputáciu a nos na dobré kšefty. Ale čo z toho, keď ho napokon skolila zapálená rana, ktorú utŕžil pri obrane nejakej bezmennej veže!? Dan bol bez neho stratený – nik ho nepoznal, málokto ho chcel zamestnať, a tak mal vrecká aj žalúdok častejšie prázdne, než plné. Mal akurát meč, štít, vyciveného valacha menom Ohnivák a deravé čižmy.

Z pochmúrnych myšlienok ho vytrhol nečakaný zvuk. Konské erdžanie. Ale nie, to sa mu len muselo zdať. Kde by sa v tom lejaku, uprostred ničoho, nabral kôň? Znova. Tak predsa! Dan obišiel kopu zarastených skál, ktoré kedysi azda boli múrom či vežou, a zbadal svetlo. Vychádzalo z neveľkého stanu, povedľa ktorého boli priviazané kone a somáre. Zo stanu sa okrem svetla šírila i lahodná vôňa pečeného mäsa, načo Danov žalúdok zareagoval takým hlasným zaškŕkaním, že by to prebudilo i spiaceho draka. Draka síce Dan nikdy nevidel, no niekoho prebudiť musel, lebo vzápätí pocítil uprostred chrbta hrot meča a melodický hlas s dornským prízvukom zahlaholil: „Ale, ale, pozrime sa na zlodejíčka! Lezieš do nesprávneho kurína, kamarát.“ Dan preglgol. Hrot bol nepríjemne blízko jeho chrbtice. „N-n-nie som zlodej“, vykoktal. „Len prechádzam okolo.“ Majiteľ meča a melodického hlasu odfrkol. „Hej a ja som Baelor Požehnaný, osobne.“ „Ja naozaj len…“, začal chabo Dan, keď zrazu iný, drsnejší a chrapľavejší, hlas zaburácal: „Olessio, čo to tam stváraš?!“ „Chytil som zlodeja koní, pánmôj“, zatrilkoval Olessio. „Tak sa s ním nebabri a vráť sa do stanu. To jahňa sa samo neobráti.“ Tak sa s ním nebabri…keby Danovi nebola taká zima, zrejme by mu pri tých slovách stuhla krv v žilách. „Ja nie som zlodej“, zreval, keď konečne našiel svoj hlas. Jeho slová nasledovala odmlka, vyplnená len neúnavným dažďom. „ Priveď ho dovnútra, Olessio, trochu si naňho posvietime“, povedal muž a zmizol vo vnútri stanu. Dan sa pohol za ním prv, než ho Olessio stihol popohnať hrotom svojho meča.

Jasné svetlo v stane, pochádzajúce z niekoľkých lampášov a ohňa, nad ktorým sa opekalo mäso, Dana na okamih oslepilo. Keď si jeho oči privykli, videl, že okrem ohniska bolo v stane už len neveľké lôžko z prikrývok a hodvábnych vankúšikov, a vetchý stolík s dvoma stoličkami. Za iných okolností by Dan povedal, že rozkladať oheň v stane nie je práve múdre, no stan mal zvláštny kužeľovitý tvar a tenký prúžok voňavého dymu unikal cez malý otvor uprostred strechy. Kdesi medzitým všetkým stál muž, ktorého Olessio oslovoval ako svojho pána. Žiarivo ružová hodvábna tunika mu obopínala brušisko,  ktoré dokazovalo, že v ňom už skončilo veľa takých jahniatok ako to, ktoré viselo nad ohniskom.  Hlavu mal holú, až na niekoľko osamelých chumáčov svetlunko plavých vláskov, ktoré by mu závidelo aj bábätko. Porast, ktorý bohovia nenadelili jeho hlave kompenzovali fúziská, za aké by sa nehanbil ani statný mrož.

„Len nič neskúšaj“, vystríhal ho Olessio a podišiel k ohnisku, aby obrátil jahňa a potrel ho bylinkovou marinádou z malej drevenej misky. Mäsko zareagovalo hlasným syčaním a ďalším závanom lahodnej vône. Danov tráviaci trakt mu odpovedal smutným bublavým zvukom. Ružového tučniaka to očividne pobavilo, lebo sa veselo zachichotal. „Pozrime sa, akého hladného zlodeja si to chytil, Olessio.“ Olessio, drobný vrtký dornský, ktorý vyzeral, že by ho zlomil prudší poryv vetra, na Dana len mrzuto pozrel, ale mlčal. „Nie som zlodej“, zopakoval Dan. Tučný chlapík len mávol rukou. „Áno, áno, to sme už počuli. Ale ak nie si zlodej, čo potom si?“ „Potulný rytier“, odvetil Dan. „Hm“, tučniak trochu zvážnel, „to by o sebe mohol povedať hocikto. Vieš to nejako dokázať? Kto ťa pasoval, u koho si slúžil, a tak?“ „Nooo“, začal Dan neisto, „bol som panošom sera Averyho a on ma pasoval. Pred tým, než zomrel. Pred dvomi rokmi.“ Nebol si istý ako pokračovať, a okrem toho silne pochyboval, že by muž poznal kohokoľvek z jeho predošlých zamestnávateľov. Napokon to asi ani nebolo potrebné, lebo neznámy sa pri mene sera Averyho rozžiaril ako slniečko. „Ach, panoš sera Averyho! Toho som poznal. Ten švihák ma pred niekoľkými rokmi porazil na turnaji u lorda Roycea. Celkom ma zarmútilo, keď som sa dopočul, že zomrel. Ale zabúdame na dobré spôsoby chlapče. Ešte sme sa ani nepredstavili. Som ser Rodrik Peary, tiež potulný rytier.“ „Ehm, ja som Dan“, neisto odvetil Dan. „Nuž Dan, myslím, že bude najlepšie pokračovať v tomto rozhovore nad večerou. Môžeš mi porozprávať o serovi  Averym, a o tom, ako vlastne zomrel.“ Luskol prstami. „ Olessio, dones k tomu jahňaťu nejaké víno!“

Tak toto je ten skvelý život  rytiera, pomyslel si Dan blažene a odhryzol si z husacieho stehna. Už niekoľko dní putoval so serom Pearym a Olessiom, a boli to azda tie najlepšie dni, ktoré zažil od smrti sera Averyho. Veľa dobrého jedla (na to si Peary obzvlášť potrpel), najlepšie dornské vína (silné a červené) a večer spánok na mäkkých hodvábnych vankúšoch (ser Peary Danovi prezradil, že cestuje len naľahko, čo v preklade znamenalo, že mal len tri oslíky vrchovato naložené truhlicami s vankúšikmi, prikrývkami a jedlom). Ser Peary sa s Danom rýchlo spriatelil a prijal ho asi ako vzdialeného a dávno strateného bratranca. Možno to bolo preto, lebo rád rozprával a Olessio bol všelijaký, len nie zhovorčivý. Dan sa dozvedel čosi o pôvode jeho mena a erbu („Tam kde som sa narodil rástlo veľa hrušiek“, prehodil veselo a poklopal po veľkom drevnom štíte, na ktorom mal namaľovanú veľkú zelenú hrušku), o jeho nedávnej skúsenosti s pobehlicou („Tá potvora mi ukradla celý mešec strieborniakov!“), ale najmä o tom, že má namierené na malý turnaj u lorda Blackwooda. Bude sa zápoliť na kolbišti a bude aj poriadne bitka, do ktorej sa on, ser Peary, plánuje zapojiť (Danovi sa zdôveril, že kolba mu veľmi nejde). Navrhol Danovi, aby sa k nemu pridal a budú bojovať spoločne. Dan ponuku rád prijal, najmä po tom, čo sa dozvedel, že hlavná cena je päťsto zlatých.

Turnajové mestečko počuli a cítili prv, než ho videli. Hlasy, cvengot mečov a kováčskeho kladiva, erdžanie koní. K tomu nezameniteľná aróma konského trusu, mastnej pečienky a latríny. Mestečko tvorilo niekoľko tuctov pestrých šiatrov a na jeho okraji sedel pod malým pláteným prístreškom nevrlý chlapík, ktorý zapisoval účastníkov turnaja. Na Dana zazeral trochu pochybovačne, no ser Avery sa za neho zaručil, a tak mu nezostávalo nič iné, len ho zapísať na zoznam zápoliacich.

Turanaj bol pomerne malý a účastníkmi boli najmä potulný rytieri a synovia nižších lordov. Dan sa na boj pripravoval so serom Pearym v jeho stane. Olessio pobiehal okolo Pearyho a navliekal na neho jednu vrstvu zbroje za druhou. Veľkodušne Danovi ponúkol, že Olessio pomôže aj jemu, čo Dan s radosťou prijal, hoci nemal veľa zbroje, do ktorej by mu Olessio mohol pomôcť. A tak mu pomohol natiahnuť si uvarenú kožu, jedinú ochranu, ktorú mal Dan na boj. „Tak poďme, chlapče. Nakopeme tých amatérov“, prehodil Peary veselo, a napriek oceľovej košeli vyletel o stanu ľahko ako motýlik. Dan sa zhlboka nadýchol a pobral sa za ním.

Ak sa aj Dan obával toho, akým bojovníkom je zavalitý Rodrik Peary, s krátkymi tučnými nožičkami, jeho obavy sa rozplynuli hneď po začatí boja. Peary bol napriek svojej telesnej stavbe vrtký ako lasička a mal skvelé inštinkty. Dan sa k boju ani veľmi nedostal, len tu a tam kryl Pearymu chrbát. V bitke vznikali malé spolky a armády, len preto, aby sa po  víťazstve nad nepriateľom ich členovia obrátili proti sebe a navzájom sa pobili. A na konci toho všetkého stáli Dan a ser Rodrik Peary. Dan práve omráčil šťúpleho blondiaka, ktorý na neho dorážal s palcátom, a pri pohľade na bojisko plné omdletých, či plaziacich sa nepriateľov sa ho zmocnila povznesená nálada. Päťsto drakov! To je ohromná kopa peňazí! Bude si môcť kúpiť všetko, čo sa mu zažiada! Jedlo, víno, ženy…azda investuje aj do tých mäkučkých hodvábnych vankúšikov, ktoré má Rodrik Peary tak rád. Peary. Na neho úplne zabudol. Dan sa pomaly otočil a uvedomil si, že on a Peary sú poslední, ktorí ešte stoja na vlastných nohách. Skromné obecenstvo zatajilo dych. Danov mozog pomaličky spracúval, že ak chce tých päťsto drakov, musí ešte poraziť Pearyho. Na okamih zaváhal. Ten okamih Pearymu úplne stačil. „Prepáč, chlapče“, prehodil, a jeho päsť v oceľovej rukavici sa spojila s Danovou čeľusťou. Dan najprv uvidel všetky hviezdy, a potom belasú oblohu. Zaprášená zem ho privítala s otvorenou náručou. Danova prvá myšlienka bola, že hodvábny vankúš to určite nie je. Potom mu napadlo, že asi prišiel o päťsto drakov. A potom… ten…skvelý…život…. A potom nastala tma.