Rozhovor George R.R. Martina s historikem Danem Jonesem

Během propagace knihy Oheň a krev v Londýně se GRRM zúčastnil debaty, kterou moderoval historik Daniel Jones. Záznam z části této události, který pořídila Sarah Hughesová pro The Guardian si můžete přečíst ve slovenském překladu.

 

Rozhovor

George RR Martin: Uzavretie série je ale oslobodzujúce, pretože teraz môžem postupovať svojím vlastným tempom

Sarah Hughes (preklad Aviv)

Televízna séria síce skončila, ale s dvoma knihami na dokončenie a príbuznými projektami je autor predlohy zaneprázdnenejší, než kedy predtým.

 

 

Ak by Georgovi RR Martinovi mohlo byť splnené jedno prianie, želal by si viac času. Bestsellerový autor ságy Pieseň ľadu a ohňa, kníh, ktoré dali vzniknúť televíznemu fenoménu Hra o tróny, je v Londýne za účelom rozhovoru s historikom Danom Jonesom ohľadom jeho najnovšej práce Oheň a krv, rozpovedajúcej históriu rodu Targaryenov (všedobývajúcich predkov dračej kráľovnej Daenerys), než zamieri na vedecko-fantastické podujatie Worldcon v Dubline.

Nadchádzajúca práca mu však neschádza z mysle. Víchry zimy, šiesty a zároveň predposledný diel Piesne ľadu a ohňa, čaká na dokončenie tak ako siedmy, Sen o jari, čaká na napísanie. Potom nasleduje hŕstka poviedok Dunka a Egga z rovnakého univerza. (Bezstarostnejšieho štýlu, vnímal ich ako odreagovanie pomedzi „veľké mega-knihy“, ale potom „som sa so všetkým omeškal, takže teraz sa snažím myslieť hlavne na to, čo mám práve pred sebou.“)

A to je ešte pred množstvom televíznych projektov, ktoré vyrazili ako huby po daždi vďaka úspechu seriálu. Niekoľko prequelov umiestnených v Západozemí, zahŕňajúc aj jeden spísaný Jane Goldmanovou, ktorý „sa odohráva päť tisíc rokov pred Hrou o tróny“ a momentálne je v post-produkcii. Ďalej televízne spracovanie antológie Wild cards, ktorú edituje a adaptáciu Who Fears Death z pera Nnedi Okorafor, ktorú produkuje pre HBO.

„Potrebujem, aby mal deň viac hodín, týždeň viac dní a rok viac mesiacov, pretože mám pocit, že čas ubieha strašne rýchlo,“ priznáva s unaveným úsmevom.

Táto únava má však krátke trvanie. Než sme sa stretli, bolo mi povedané, že sú isté veci o ktorých Martin nebude diskutovať – kontroverzné zakončenie seriálu, dátum vydania Víchrov zimy, jeho zdravie – má sedemdesiat rokov a internet je plný špekulácií, či zvládne dokončiť svoj veľkolepý príbeh.

Ukázalo sa, že Martin podotkol niečo na adresu všetkých troch tém, i keď so zjavnou obozretnosťou voči vzniknutiu negatívnych titulkov otázku, či sledoval záverečnú epizódu seriálu, zamietol s ráznym „O tom by sme hovoriť nemali.“

Súhlasí však, že koniec seriálu ho zbavil veľkej miery stresu. „Boli roky, počas ktorých by mi dokončenie ďalšej knihy umožnilo ostať krok pred seriálom na ďalších pár rokov a ten stres bol enormný.“ hovorí. „Nemyslím že mi to prospievalo, pretože práve to, čo ma malo nakopnúť ma, ma vlastne spomaľovalo. Každý deň som si sadol k písaniu a aj keď som mal dobrý deň, a dobrý deň u mňa znamená tri štyri stránky, cítil som sa hrozne, pretože som si v duchu hovoril „Bože, musím dokončiť tú knihu. Napísal som len štyri strany a pritom som mal napísať štyridsať.“ Uzavretie série je ale oslobodzujúce, pretože teraz môžem postupovať svojím vlastným tempom. Mám dobré dni  a mám zlé dni, ale tlaku je podstatne menej, hoci pretrváva… Som presvedčený, že až dokončím Sen o jari, budete ma musieť pripútať k Zemi.“

Je jasné, že má zložitý a azda i nevyriešený vzťah s televíznou sériou. Na jednej strane „úplne zmenila môj život“, avšak, ako hovorieva, „nie sú tou istou vecou, hoci sú si veľmi blízko príbuzné“. Keď sa ho pýtam, či rozuzlenie seriálu, ktoré zožalo zmiešané reakcie kritikov aj fanúšikov, ovplyvňuje aj to jeho, je jednoznačný. „Nie, neovplyvňuje. Nemení to vonkoncom nič… Ako Rick Nelson hovorí v Garden party, jednej z mojich obľúbených piesní, je nemožné ulahodiť každému, nuž treba ulahodiť sebe.“

Takéto zmýšľanie stojí aj za Ohňom a krvou, ktoré sa zrodili z jeho túžby „zreplikovať populárne dejiny… Sprievody, vojny, dobývanie, manželstvá a sváry“, hoci berie na vedomie, že nie každý fanúšik rovnako rád strávi čas na potulovaním sa Zapádozemskými odbočkami. „Západozemie sa poriadne rozrástlo a viem, že to frustruje niektorých, z mojich fanúšikov, ktorí by uprednostnili, keby som sa držal len toho, čo považujú za hlavnú príbehovú líniu, teda sedemdielnu sériu Pieseň ľadu a ohňa. Ale ja som takmer od prvej knihy videl ďalšie možnosti, ďalšie kdesi tam zahrabané príbehy.“

Usmeje sa a priznáva, že to tak bolo vždy. Ako dieťa začínal nekonečné príbehy, ktoré nikdy nedokončil “pretože v hlave som mal istú víziu, ale akonáhle som ju začal spisovať, ťažko som hľadal správne slová a zmenilo sa to na všedné a obyčajné a zďaleka nie tak zábavné“. Neskôr poznamenáva na adresu svojho pôsobenia v televízii a filme v osemdesiatych rokoch, že miloval svoje „veľké, neučesané drahé počiatočné verzie“ viac než osekané a uhladené práce, ktoré vyhovovali producentom.

Ako je známe, Pieseň ľadu a ohňa bola napísaná ako odpoveď všetkým týmto štúdiovým poznámkam. Rozťahaná séria plná „gigantických hradov, nesmierne zložitej zápletky, zlovlkov a drakov“, ktorá nemohla byť nikdy sfilmovaná. „A pretože život je plný malých irónií a bôžikov nezbednosti, bol to práve tento nenatočiteľný výtvor, ktorý  sa stal najpopulárnejšou televíznou sériou na svete.“

Spozoroval, že ako seriál rástol, tak Západozemie stvorené pre obrazovku preniklo aj do toho jeho? „Pre priemerného diváka, a to rozoznávam, Tyrion Lannister bude už navždy Peter Dinklage. Ale pre mňa to tak nefungovalo. Tieto knihy som začal písať v roku 1991 a (než seriál začal) s týmito postavami som strávil dvadsať rokov, mal som ich vo svojej mysli zafixované.“

Čo ho však ohúrilo, bol spôsob akým tí, čo čítali knihy, zachovali ich tajomstvá. „To, ako nikto neprezradil Červenú svadbu, je jeden z najúžasnejších príbehov v histórii televízie, pretože milióny čitateľov, ktorí vedeli, čo prichádza, nedali nič najavo. Miesto toho urobili niečo, čo som nečakal ani ja. Zaznamenali šok a zhrozenie svojich milovaných.“ Smeje sa. „Odrazu internet zaplnili videá ľudí reagujúcich na Červenú svadbu, pretože ich príbuzní chceli zachytiť žial a šok svojich manželov, manželiek, súrodencov… Stalo sa niekedy niečo také v dejinách televízie? O ničom takom neviem.“

Martin viditeľne zbožňuje chvíle intenzívnej interakcie s materiálom. S láskou hovorí o večeri, keď so svojou ženou Parris šiel na večeru s fanúšikmi v Španielsku. Bolo to dlho pred vznikom televíznej série, keď sa Pieseň ľadu a ohňa ešte len rozbiehala a „všetci sa dali do španielskej verzie piesne Medveď a krásna panna. Udierali do stolu a spievali, všetci vedeli text naspamäť. Bolo to úžasné. Vychutnával som si ten zážitok.“

Zbožňoval taktiež interakciu s fanúšikmi. V dvadsiatich som strávil značnú časť svojho času na jednej zo stránok zameraných na knihy a jedna z vecí, čo ma napĺňali závisťou, bolo čítať ďaleko preďaleko v Anglicku správy Bratstva bez práporov (Brotherhood without Banners), malej skupiny oddaných fanúšikov, ktorý chodili na stretnutia s GRRM (ako ho nazývali), spolu popíjali a ak mali šťastie, boli ním aj pasovaní za rytierov čímsi, čo pripomínalo tyčinky.

Cítiť nádych melanchólie, keď o tých dobách teraz rozpráva. „Na prvom večierku Bratstva bez práporov, ktorého som sa zúčastnil, bolo pár tuctov ľudí a s niekoľkými som sa spriatelil,“ hovorí, „A vždy keď som znova prišiel, stretol som nejakých nových, trávil s nimi čas, usporadúval pre nich kvízy. Bolo to skvelé, ale ako knihy získavali úspech a seriál sa stal hitom, večierky sa stávali čoraz väčšími a preplnenejšími.“

Pôsobí clivo. „Stále mávajú tie párty a stále sú výborné a stále sa priatelím s ľuďmi, ktorých som spoznal v 2001 a 2002, ale už sa nemôžem zoznamovať s ďalšími, pretože je ich priveľa. Som si istý, že sú rovnako príjemní ako tí starší, ale nechcem ísť na večierok s nekonečným zástupom ľudí, ktorí si so mnou chcú urobiť selfie, pretože už to nie je taká zábava ako za starých čias. Je to práca.“

Chýbajú mu tie počiatočné dni? Nastáva dlhá prestávka a napokon potichu odpovedá: „Hej. Naozaj chýbajú. Už viac nemôžem len tak ísť do kníhkupectva a to bola moja najobľúbenejšia vec na svete. Len tak vyraziť a potĺkať sa od poličky k poličke, vytiahnuť nejaké knihy, kúsok si z nich prečítať a odísť s veľkým stohom vecí, o ktorých som jakživ nepočul, než som vošiel. Teraz keď vojdem do kníhkupectva, do desiatich minút ma niekto spozná a zrazu som obklopený davom. Takže človek získa veľa, ale zároveň aj veľa stratí.“

Podobná potreba sebazáchovy viedla aj k jeho odchodu od internetu. „Najprv som bol veľmi polichotený a chodieval som na fóra a hovoril si: ‚Och, to je paráda, všetci sú fakt nadšení.‘ Ale potom som začal premýšľať: ‚Nie, mal by som sa držať ďalej. Nepáči sa mi, že niektorí ľudia prišli na veci, čo sú správne a že niektorí ľudia prišli na veci, čo správne nie sú, ale mohli by ma ovplyvniť tiež.‘ A tak som to všetko opustil a nechal fanúšikov, nech si majú svoje teórie, z ktorých niektoré sú pravdivé a niektoré nie. Ako to je naozaj, sa dozvedia, až to dokončím.“

Je však toho názoru, že všetky reakcie na materiál, dokonca aj tie zúrivé, by mali byť oslavované. „Emocionálne reakcie ma tešia, či už na knihy, alebo na seriál, pretože to je podstata fikcie – emócia. Ak chcete intelektuálny argument, či niekoho presvedčiť, napíšte esej, alebo článok, literatúru faktu. Fikcia… by mala byť prežívaná, ako by ste sa priamo zúčastňovali vecí, o ktorých čítate, alebo sa na ne dívate. Ak ste odpútaný od toho, či postava zomrie a nezáleží vám na tom, autor do istej miery zlyhal.“

Berúc toto do úvahy, má nejakú obľúbenú scénu, ktorej napísanie považuje za trefu do čierneho? Pýtam sa plne očakávajúc, že zmieni jeden zo slávnych momentov ako Červená svadba, alebo šokujúce úmrtie Neda Starka v prvom diely.

Nasleduje dlhá pauza pred prekvapivou odpoveďou. „Pamätám si, že je tam rozhovor o zlomených mužoch a tom, ako sa nimi stávajú, ktorý septon (západozemský kňaz) vedie s Brienne. Vždy som s ním bol veľmi spokojný.“

 

Foto: The Wertzone