Povídka č. 2 (15. kolo)

TVÁR PRAVDY

 

Chlapec

Slnko zapadlo za kopce a na mesto padla hlboká noc. Vládlo ticho, iba občas zaznel šplechot vĺn alebo krákanie čajky. Sedel som vo svojej komnate a čítal som si staré príbehy o hrdinoch a udalostiach, ktoré boli napísané krvou. Hoci som tie príbehy počul tisíckrát, stále ma vedeli prekvapiť. Nádherná a vznešená valýrčina len umocňovala dojem nekonečnej tajomnosti, kto- rá prináša veľa otázok a málo odpovedí. Keď som bol ešte malý chlapec, tú knihu držala v ru- kách moja matka. Jej nežný hlas a plameň sviečky premenil slová na obrazy. Videl som pred sebou andalského bojovníka Qarlona, ktorý zjednotil ostrovy nášho mesta, postavil veľký dre- vený hrad a kamenné bludisko vyzdobil hlavami porazených. Videl som kňazov, ktorí slúžili slepému bohu. Boli zahalení v kožušinových plášťoch a bosí, nejedli mäso a nepili víno. Oči mali zaviazané a verili, že v temnote ich otvoria a uvidia vyššiu pravdu, skrytú pod maskou nášho materiálneho sveta.

Moji rodičia sa vo vedľajšej komnate rozprávali o voľbe nových princov, ktorí prevezmú vlá- du nad mestom. Princ úrody, Princ rýb a Princ ulíc boli kedysi skutočnými vládcami, no dnes išlo len o titul, lebo súčasnosť patrila magistrom. Medzi nich patril aj môj otec. Bol to bohatý obchodník s veľrybím olejom, tuleními kožami a solenými treskami. Často som chodil s ním na cesty do iných miest, kde predával svoj tovar na trhu. Matka pracovala ako krajčírka. Ve- dela šiť krásne zamatové šaty aj kožušinové plášte. Aj ona mala veľa zákazníkov a často ces- tovala s otcom a so mnou na trhy. Práve odbila hodina úhora. Rodičia už spali, počul som ma- mino tiché, hlboké dýchanie a otcovo chrápanie. Ja som však nedokázal odtrhnúť oči od kni- hy. Otáčal som jednu stranu za druhou. V tej chvíli som si uvedomil, že chcem byť súčasťou veľkého príbehu a opustiť múry slobodného mesta Lorath, ktoré stálo v tieni ostatných miest, dcér starobylej Valýrie. Uvedomil som si,že sa nechcem stať obchodníkom, ktorý všetko me- ria peniazmi. Chcel som sa stať hrdinom a uvidieť pravdu.

 

Tulák

Moja dobrodružná cesta sa začala hneď na druhý deň. Opustil som rodný dom a milujúcich rodičov, ktorí verili, že jedného dňa prevezmem ich remeslo a postarám sa o nich. Putoval som do neznáma, zahalený do plášťa ako kňaz slepého boha. Mojim prvým cieľom bol Nor- vos. Po dlhej ceste cez vápencové pahorky a temné lesy som stál na brehu rieky. Na hladine plávali člny, breh bol plný bahna a machu. Uvidel som dvoch mladých ľudí, ktorí sa blížili ku mne. Muž mal krátke biele vlasy, dievčina bola holohlavá.

„Vitaj v našom meste.“, prihovoril sa mi muž. V ľavej ruke držal sekeru s dlhým poriskom, za druhú viedol svoju spoločníčku.

„Muž ďakuje za privítanie.“, odpovedal som mu. Dievčina sa na mňa prekvapene pozrela. Eš- te nepočula žiadneho človeka hovoriť takto.V našom meste to bol bežný spôsob reči, ale tu to bolo niečo cudzie. Jej myšlienky prerušil hlahol troch zvonov.

„Krásny zvuk.“, poznamenal mladík. „Škoda, že ho možno už nikdy nebudeme počuť. To hlboké dunenie, silný hlas a strieborný smiech mi budú chýbať.“ Dievčina prikývla a zosmut- nela. V očiach sa jej leskli slzy. Otočila sa, aby som ich nevidel.

„Nebuď smutná, Mellario.“, povedal mladík. „Západná krajina sa ti bude páčiť.“

„Západná krajina?“, opýtal som sa zvedavo.

„To je cieľ našej cesty.“, odvetil muž. „Kráľovstvo zapadajúceho slnka na druhom brehu Úz- keho mora. Mellario sa čoskoro vydá za princa z Dornu a ja budem jeho osobným strážcom. Neviem sa dočkať, kedy uvidím Dorne. Bradatí kňazi hovorili, že je to územie plné horúceho slnka, piesku a vášne.“ Vzdychol si a usmial sa. „Odkiaľ pochádzaš, priateľ?“

„Muž prichádza z Lorathu.“, povedal som. „A muž sa volá Jaqen H´ghar.“

„Ja som Areo Hotah.“ , predstavil sa mi muž. „Zvláštne, že o sebe hovoríš ako o dospelom mužovi a pritom si ešte mladé ucho.“ Srdečne sa rozosmial. Mal pravdu, bol som ešte mladý a zvedavý, iba desaťročný chlapec, ktorý len nedávno opustil rodný dom.

„V mojom meste tak hovoria skoro všetci.“, odvrkol som mu.

„Som veľmi zvedavý na to, ako hovoria ľudia v Dorne.“, pokračoval Areo. „Dúfam, že budú takí sympatickí, ako ľudia z Norvosu a neprivítajú nás krvou a dračím ohňom.“

„Draci sú mŕtvi, Areo.“, poznamenala Mellario. „Targaryenovci sú preč, rebeli sa o to posta- rali. Jelení kráľ zabil na brehu rieky posledného dračieho princa a teraz sedí na Železnom tró- ne. Doranovi sa to vôbec nepáči. Ani sa mu nečudujem. Jeho sestra Elia bola manželkou dra- čieho princa Rhaegara a kvôli jeho túžbe prišla o život.“

„Rhaegar bol skvelý bojovník, ale vybral si nesprávnu milenku.“, povedal Areo. „Tá mladá vlčica zo Severu ho úplne pohltila. Ukradla mu srdce už v okamihu, keď sa zjavila na turnaji na tom prekliatom hrade. Rhaegar jej položil na hlavu korunu zo zimných ruží a uniesol ju. Vôbec netušil, že tá mladá vlčica je snúbenica jelenieho kráľa. Spôsobil tým vojnu a priviedol svoju rodinu k pádu do temnoty.“

„Doran nikdy nechcel vojnu.“, povedala Mellario. Pozrela sa na čln a zamávala tmavovlasé- mu mužovi, ktorý stál na palube. „Už nás čaká. Musíme ísť.“

„Nechceš ísť s nami?“, navrhol mi Areo.

„Muž ďakuje za ponuku, ale musí ju odmietnuť.“, povedal som mu. „Západná krajina nie je miesto, kam chce muž ísť. Dorne nie je územie, ktoré chce muž vidieť.“

„Zbohom, priateľ.“, povedal Areo. „Možno sa ešte uvidíme.“ Otočil sa a spolu s Mellario nastúpili do člna. Sledoval som, ako sa vzďaľujú smerom k slnku. Pomyslel som si, že neuvi- dím Západnú krajinu, ale netušil som, ako sa mýlim.

Kroky ma viedli na Schody hriešnikov. Zbadal som tancujúceho medveďa a skupinku holo- hlavých žien. Boli už staré  a vráskavé. Boli to miestne klebetnice, ktoré práve ohovárali mladé a krásne neviestky. Jedna z tých starien tvrdila, že spávajú s vlkmi. Jedna z klebetníc jej oponovala, že je to hlúposť. Ja som si pomyslel to isté, no zároveň som veril, že na kaž- dej klebete môže byť kus pravdy. V hlave sa mi rozsvietila spomienka na mladú vlčicu, ktorá ukradla srdce dračiemu princovi a rozpútala peklo. Rebelka, ako sa patrí. Bol som rád,že som ju nepoznal. Keby som ju poznal, hneval by som sa ako jelení kráľ. V tej chvíli mi nenapadlo, že jedného dňa spoznám dievčinu, do ktorej sa prevtelila vlčica.

Mojim ďalším cieľom bol Lys, známy ako Voňavá sestra a Nádherná sestra. Stal sa mojim novým, krásnym domovom na niekoľko rokov. Miestny bankár Moredo Rogare mi ponúkol, že mu môžem pomáhať. Súhlasil som s jeho návrhom. Nie kvôli peniazom, ale kvôli jeho dcére Lysare. Bola to nádherná dievčina, svetlovlasá a štíhla. Keď sa stala ženou, jej krása pôsobila na mužov ako mocné kúzlo. Ja som sa tiež stal jeho obeťou.

 

Milenec

Netušil som, či ma Lysara naozaj miluje, alebo ide o hlúpu ilúziu, ktorá sa rozplynie ako sivá hmla. Nebol som si vôbec istý, čo ku mne cíti, ale veril som, že prvá možnosť je správna. Ly- sara rada vyhľadávala moju spoločnosť. Neustále čakala na chvíľu, keď jej otec odišiel z do- mu na obchodnú cestu a pri pohári červeného vína sme sa rozprávali celé hodiny.

„Vidíš ten meč?“, opýtala sa a rukou ukázala na meč, ktorý stál v kúte mojej komnaty. Pri- kývol som. Poznal som ho veľmi dobre. Bol to prvý predmet, ktorý som zbadal ráno po zo- budení a posledný, ktorý som pozoroval pri zaspávaní. „Patrí našej rodine už celé roky, aj keď ho nikto nepoužíva. Posledný muž, ktorý ho držal v rukách, bol môj predok Moredo, po kto- rom dostal meno môj otec. Chcel sa pomstiť magistrom za to, že odsúdili jeho staršieho brata Lysara na smrť.“, povedala vážne Lysara a odpila si z vína.

Zamyslene som pozoroval vlny, ktoré sa leskli na čepeli. Boli stále rovnako jasné ako pred rokmi, keď ho držal v rukách prvý Moredo. Musel to byť vzácny meč, a veľmi drahý. Ne- vedno prečo som vstal a dotkol sa toho meča. Bol studený a lesklý. Keď som sa však dotkol hrany čepele, hneď som ruku odtiahol. Po ukazováku mi stiekla červená kvapka. Meč bol stále ostrý ako britva, hoci ho už dlhé roky nikto nepoužil.

„Valýrska oceľ.“, povedala Lysara. „Lesklá ako hviezda, ostrá ako žihadlo. Zbraň z takejto ocele je vzácny majetok. Nemusí to byť ani meč, stačí dýka. Muži predávajú vlastnú rodinu, aby mohli držať v rukách takúto zbraň. Viacerí sa však ocitnú v takej situácií, že valýrska o- ceľ skončí zabodnutá v jeho hrdle, alebo srdci.“

„Najlepšie zbrane majú mená.“, ozval som sa. „Ako sa volá ten meč?“

„Pravda.“, odpovedala Lysara. Prekvapene som sa otočil k nej. Pravda bola presne tá vec, kto- rú som chcel vidieť. Moje pátranie však nemohlo byť také jednoduché. Vnútorný hlas mi na- šepkával, že moja cesta ani zďaleka neskončila a keď chcem uvidieť tvár pravdy, budem mu- sieť prežiť veľa rôznych udalostí.

Vrátil som sa k Lysare a povedal som jej: „Stále sa pýtaš, prečo muž prišiel do domu tvojho otca. Dnes sa dozvieš odpoveď. Muž chce vidieť pravdu. Meč nosí také meno, ale nemá takú tvár. Muž má tiež otázku a chce vedieť odpoveď. Muž je pohltený horúcou túžbou. Dokáž mi, že ma naozaj miluješ, krásna Lysara. Ukáž mi pravdu.“

Lysara ma chytila za ruku a spolu sme si sadli na posteľ. V jej modrých očiach horeli iskry vzrušenia. Priblížila sa ku mne a pobozkala ma. Jej pery boli červené a sladké. Pomaly, ale nedočkavo som jej vyzliekol košieľku. Ona mi stiahla dolu košeľu aj nohavice. Sedeli sme blízko seba tak, ako nás bohovia stvorili. Ľahol som si na posteľ a Lysara sa posadila nad môj hrudník. Prešiel som jej rukami po plochom brušku smerom hore k prsiam. Boli malé, okrúh- le a pevné. Do mojich dlaní sa zmestili ako čmeliak do kalicha slezu. Cítil som, ako mi pod prstami tvrdnú jej bradavky. Nadvihol som sa a vzal som si jednu do úst. Lysara zaklonila hlavu a vzdychla. Túžba po telesnom uspokojení bola náhlivá a stúpala s každou minútou, ktorá uplynula. Naše telá reagovali na dotyky tým najprirodzenejším spôsobom.

Zasunul som svoj nástroj do Lysarinho ružového lona. Bolo horúce a vlhké. Lysara sa posú- vala dopredu a dozadu. Slastne zapriadla ako mačka. Srdce mi búšilo stále rýchlejšie, krv mi doslova vrela v tele. Rýchlo som sa obrátil, takže Lysara teraz ležala na posteli a nohy mala obtočené okolo môjho chrbta. Zaboril som prsty do zlatého vodopádu, ona mi zaryla ostré nechty do ramien. Prirážal som stále rýchlejšie a silnejšie. Lysara tlmene vykríkla a zapýrila sa. Po tvári jej stekali kvapky potu, ktoré sa v mesačnom svite trblietali ako drobné perly. Na- še telá sa ponorili do plameňov. Vo chvíli, keď sa prudko napli ako tetivy lukov, nastal mo- ment vyvrcholenia. Uvoľnil som biely prúd. Z našich hrdiel sa nevydral krik, ale hotový rev zúrivých šeliem. Keď skončil, Lysara šepla: „Avy jorraelan.“ To bola jediná veta, ktorú som potreboval počuť. Spokojne som si vzdychol a znovu som si ľahol na posteľ. Dovolil som Ly- sare, nech sa uloží ku mne. Zaspali sme v tuhom objatí. Vo chvíli, keď som sa ponoril do hl- bokého a krásneho sna, sa opäť ozval tichý šepot: „Daoruni gimi.“ Rozumel som tomu,čo Ly- sara práve zašepkala, ale nič som nepovedal. Odovzdal som sa do náručia polnoci, ktorá mi zapečatila viečka a jej melancholický spev znel nočným vánkom až do chvíle, keď ho preruši- lo ranné trilkovanie vtákov a zlaté dýky krvavého úsvitu.

Z hlbokého spánku ma nevyrušili slnečné lúče, ktoré  sa predierali cez okno do komnaty, ani šuchotanie  hodvábnych šiat, ktoré si Lysara rýchlo obliekla. Potichu sa vytratila do svojej ko-mnaty a z truhlice vytiahla sklenenú fľašu naplnenú zelenou tekutinou. Odpila si z nej pár hl- tov a odložila ju naspäť. To, že tou tekutinou je mesačný čaj, vedela iba ona sama. Svoje ta- jomstvo strážila ako posvätnú relikviu a neprezradila ho nikomu, ani vlastnému otcovi. More- do neraz hovoril o tom, že sa teší na vnúčatá. Keby sa dozvedel, že Lysara pije nápoj, ktorý zabraňuje tomu, aby sa z mužského semena zrodil nový život, bol by veľmi smutný.

O niekoľko týždňov ma Moredo poslal na mestský trh kúpiť biele víno. Vedel som, prečo to mám urobiť. Lysara práve dovŕšila osemnásty rok a Moredo chcel svojej milovanej dcére pri- chystať oslavu. On sám sa však nemohol zúčastniť, keďže v ten deň odišiel na ďalšiu obchod- nú cestu. Sľúbil, že sa čoskoro vráti a donesie Lysare nádherné myrské čipky. Vrátil som sa z trhu a vošiel do kuchyne. Slúžka prikývla, keď som položil na podlahu súdok s vínom. Prá- ve som kráčal okolo Lysarinej komnaty. Nebola tam sama, bol tam ešte jeden človek. Nemo- hol to byť Moredo ani jeho panoš. Zvedavo som nakukol cez kľúčovú dierku. V tej chvíli sa mi do srdca zabodlo tisíc nožov. Lysara ležala na posteli so Sharakom Ormollenom, mladí- kom z vedľajšieho domu. Správala sa úplne rovnako, ako keď sa milovala so mnou. Ona ne- bola slušná dievčina. Ona bola prevtelená Irogenia, kráľovná neviestok.

Siahol som rukou po dýke, ktorú som nosil na opasku. Bola mojou vernou spoločníčkou už v rodnom Lorathe. V noci boli kamenné bludiská plné zlodejov a násilníkov. Ich korisťou bo- li často mladé dievčiny. Dýka schovaná pod sukňou bola často jediná možnosť, ako sa brániť pred útokom. Sám som ju použil niekoľkokrát, keď ma prepadli zlodeji na ceste domov z prí- stavu alebo maminej dielne. Bludiská boli také zamotané, že som si musel opakovať smery, ktorými idem. Z prístavu som šiel doľava, doľava, rovno, doprava, rovno a doľava. Z dielne som šiel doprava, doľava, doprava, rovno, doprava a doľava. Dobrý orientačný zmysel bol dôležitou súčasťou života v meste.

Vytiahol som dýku z pošvy a siahol som rukou po kľučke. Šokoval ma fakt, že dvere neboli zamknuté. Vždy, keď som trávil čas v Lysarinej komnate, tak som za sebou zamkol, aby nás nikto nevyrušoval. Dvere sa so škrípaním otvorili. Lysara otočila hlavu. Pohľad na mňa ju tak prekvapil, že sa skotúľala na podlahu. Rýchlo si natiahla košieľku a hodila Sharakovi nohavi- ce. On sa obliekol a vstal. Kráčal ku mne hrdo ako kohút, ale keď uvidel dýku v mojej ruke, podlomili sa mu kolená. Nestihol ani vykríknuť, keď sa mu chladná čepeľ zabodla do hrude. Klesol na podlahu, z rany mu tiekla krvavá rieka. Vytiahol som dýku a blížil som sa k Lysare, bledej ako mramor. Ona ustupovala dozadu na balkón.

„Ja ti to vysvetlím.Sharako je… teda bol môj snúbenec. Otec dohodol naše manželstvo už pred rokmi. Ja som sa zaňho nechcela vydať. Ja milujem… len teba.“ Hlas sa jej zlomil. Triasla sa od strachu. Zdalo sa jej, akoby k nej kráčal démon z pekiel. Bola taká vydesená, že si nevšim- la okraj balkóna. S výkrikom sa zrútila dolu na ulicu. Ozvalo sa prasknutie. Potom nastalo ti- cho. Utekal som cez chodbu von. Lysara ležala na chodníku v kaluži krvi. Jej oči boli studené a prázdne. Kľakol som si k nej a zašepkal som: „ Daorun drives issa, yk valar morghulis.“ Za- tlačil som jej oči a vložil do dlane krvavú dýku, ktorá mala skončiť v jej srdci. Opustil som bankárov dom. Dúfal som, že keď sa Moredo vráti, tak si pomyslí, že Lysara zabila Sharaka v sebaobrane a vyskočila z balkóna, lebo neuniesla vinu. Dúfal som, že nebude taký blázon ako ja a nebude hľadať tú potvoru, čo bola stále pred mnou ukrytá.

 

Učeň

Nadýchol som sa studeného vzduchu, nasýteného soľou. Titan, ktorý strážil mesto pod svo- jimi kamennými nohami, svojim revom privítal ďalší pochmúrny deň. Ocitol som sa v Braa- vose, bastardovi medzi dcérami Valýrie. Práve on zakrýval tieňom moje rodisko. Bledé zuba- té slnko neochotne rozrážalo záclony hmiel. Bol som presvedčený, že si zaslúžim takéto pri- vítanie po tom, čo som urobil. Otázkou bolo, či patrím na toto miesto a či tu dokážem nájsť samého seba. Odpoveď bola bližšie, ako som si myslel.

Zastal som pred veľkými dverami. Z jednej strany boli biele, z druhej čierne. Absolútne proti- klady. Čarostrom a eben, úsvit a súmrak, život a smrť. Zaklopal som, no nikto neotvoril. Sti- sol som kľučku a vstúpil som do chrámu. Predo mnou sa tiahla dlhá chodba, ktorú lemovali kamenné sochy. V strede chodby stála fontána, o ktorú sa opieral muž v plášti rovnakých fa- rieb, ako boli dvere chrámu. Čierny na pravej strane, biely na ľavej.

„Buď pozdravený.“, oslovil som ho. Muž sa otočil a mne zastalo srdce od strachu. Tá bytosť v plášti nebol človek, ale kostra. Spod kapucne vykúkala lebka, z ktorej sa plazil červ. Dotkol som sa ho. Vtedy sa lebka obalila kožou a predo mnou stál prívetivý starec. Na tvári mal veľa vrások, no jeho hlboké sivé oči sa usmievali ako nezbedné dieťa.

„Vitaj,chlapče.“, povedal láskavým hlasom, ako keby som bol jeho vnukom a on bol mojim starým otcom. Stiahol si z hlavy kapucňu a ukázali sa krátke biele vlasy, cez ktoré sa na niek- torých miestach ešte predierali strieborné nitky. „Čo hľadáš v Dome čiernej a bielej? Chceš prijať dar od Mnohotvárneho boha?“

„Nie, pane.“, zmohol som sa na odpoveď. „Muž chce vidieť tvár pravdy.“

„Pravdu môžeš vidieť len cez oči smrti.“, povedal starec. Pri jeho slovách ma zamrazilo. Ako mohol vedieť, že som chladnokrvný vrah, ktorý bez štipky svedomia zvalil vinu na svoju bý- valú milenku? „Lebo smrť je dar Mnohotvárneho boha.“

„Mnohotvárneho boha?“, opýtal som sa. „Muž ho nikdy nevidel. Ako vyzerá?“

„To nikto nevie.“, odpovedal starec. „Každý si ho predstavuje inak. Pozri sa okolo seba.“ Po- obzeral som sa po chodbe. Každá socha vyzerala inak. Jedna predstavovala zahaleného muža, druhá plačúcu ženu, tretia leva, štvrtá kozu. „Cudzinec, Plačúca žena, Lev noci a Čierna koza z Qohoru.“, hovoril starec ďalej. „To všetko sú tváre smrti, chlapče. Nedokážu hovoriť svoji- mi ústami, ale vedia použiť ústa mužov, ktorí svojimi rukami darovali smrť. Viem, že aj ty si daroval smrť, chlapče.“

„Ako to môžeš vedieť?“, vyhŕkol som prekvapene.

„Povedali mi to tvoje oči.“, odvetil starec vážne. „Lebo oči sú okno do duše. Naše ústa môžu klamať, ale oči budú vždy hovoriť pravdu. Keď túžiš nájsť pravdu a nebojíš sa toho, že bude ostrá a krutá, si na správnom mieste.“

„Muž chce nájsť pravdu.“, trval som na svojom. „Čo mám urobiť?“

Starec sa opäť prebodol pohľadom. „Musíš opustiť sám seba. Musíš sa vzdať svojej vlastnej identity. Musíš sa stať nikým. Si na to pripravený?“

Zhlboka som sa nadýchol. „Áno, pane.“

Od toho dňa som sa stal sluhom Mnohotvárneho boha. Zo začiatku som sa cítil, ako keby ma hodili do mora. Zo syna bohatých rodičov, ktorý nemusel doma pracovať, sa stal muž, ktorý musí poslúchať rozkazy bez reptania. Zametanie podlahy, služba v kuchyni, umývanie mŕtvol, to všetko patrilo k mojej službe. Podobne, ako modriny od úderov palicou, ktoré som schytal pri súboji s ostatnými učňami a večné mlčanie pri zvedavých otázkach. V žiadnom prípade som nesmel dovoliť, aby ma údery zlomili. Musel som vstať a pokračovať v ceste. Minulosť zostala za mnou. Poznal som cestu a nabral som odvahu kráčať po nej. Ukázali mi dvere, ale prejsť cez ne som musel úplne sám. V žiadnom prípade som nesmel zastaviť  vlastný vnútor- ný boj, ktorý premenil moje krásne sny o budúcnosti na chladnú a tichú prázdnotu. To boli nespochybniteľné slová.

 

Kráľovrah

Nevnímal som plynutie času. Dni sa zlievali dohromady ako rieky do mora. Z pustej rutiny ma vytrhol až zrolovaný pergamen, ktorý som si jedného dňa našiel na stole. Netušil som, kto ho tam položil. Otvoril som ho a našiel som tam odkaz.

„Nastal čas, aby si venoval dar Mnohotvárneho boha človeku v Západnej krajine. Príď za mnou do Siene tvárí, tam ti prezradím všetko, čo potrebuješ.“

Pochopil som, že Prívetivý muž mi zadal dôležitú úlohu. Ponáhľal som sa do Siene tvárí, najväčšej miestnosti chrámu. Bola pustá a tichá, na kamenných stĺpoch viseli tisíce mŕtvych tvárí. Staré aj mladé, ženské aj mužské. Prívetivý muž stál pri jednom z nich.

„Muž chce vedieť, akú úlohu má splniť.“

Prívetivý muž povedal: „Mnohotvárny boh si želá, aby si venoval jeho dar.“

Vedel som, čo mám urobiť. Zabiť neznámeho človeka. „Kto má dostať jeho dar?“

„Robert Baratheon, prvý svojho mena, kráľ Západnej krajiny.“

Jelení kráľ, ozval sa mi v hlave Areov hlas. Mám sa vari pomstiť za jeho zločin a ukázať svetu, že zničenie dračieho rodu bude potrestané? Na otázky nebol čas. Niekto zaplatil cenu, aby do siene pribudla nová tvár.

„Muž prijíma výzvu a urobí všetko, aby ju splnil.“, povedal som chladne.

Cesta sa začala na lodi, ktorá odplávala do Kráľovho prístavu, hlavného mesta Západnej kraji- ny. Nájsť svoju obeť bolo jednoduché, stačilo ísť do Červenej bašty. Oveľa náročnejšia však bola druhá časť, a to spáchať zločin tak, aby ma nikto nevidel. Hrad bol plný ľudí a nájsť to správne miesto na úkryt bolo skoro nemožné.

Nejakým záhadným spôsobom som sa dostal do podzemného tunela. Z vedľajšej chodby sa ozývali dva mužské hlasy. Intuícia mi hovorila, že teraz je vhodná chvíľa na odpočúvanie cu- dzích plánov. Schoval som si hlavu pod kapucňu a opatrne som vstúpil do chodby. Tí dvaja stáli necelých desať stôp odo mňa. Jeden z nich bol chudý a mal na hlave vysoký fialový klo- búk. V ruke mal hrubú knihu, na ktorej boli zobrazené dva trojuholníky skrížené do tvaru pre- sýpacích hodín a dve ruky. Ten znak som poznal veľmi dobre, patril Železnej banke. Prečo sa však bankár nachádzal práve tu, v katakombe pod hradom, som nevedel.

Druhý muž bol zavalitý a holohlavý. Ruky mal schované v rukávoch hodvábneho plášťa. Ani jeden z nich ma nezbadal, keďže boli zabratí do rozhovoru. Navyše som bol schovaný pod ka- pucňou a tvár som mal nalepenú na stenu tunela, takže som bol skutočne nenápadný. Hlasy o- boch cudzincov boli tiché, ale zreteľné, rozumel som každej vete.

„Všetko je pripravené, lord Varys. Muži bez tváre poslúchli moje želanie a pošlú do hradu jedného zo svojich učňov, aby kráľ splatil svoje dlhy najvyššou cenou.“, hovoril ten v klo- búku. S úsmevom si pohladil dlhú tenkú bradu, ktorá vzdialene pripomínala lodné lano. Ho- lohlavý muž iba pokrútil hlavou.

„Myslím si, že to ani nebolo potrebné, pane. Kráľa rozpáral diviak a je len otázkou času, kedy si ho bohovia zoberú k sebe.“, oponoval mu holohlavý. „Viem, že si veľmi trpezlivý, milý Ty- cho. Snáď ti nebude robiť problém počkať ešte nejaký čas.“

„Môj pohár trpezlivosti pretiekol už predtým, ako nám kráľ dlhoval tri milióny zlatých drago- nov. Robert Baratheon urobil osudovú chybu, keď sa rozhodol nevrátiť nám požičanú sumu aj s úrokmi. Pravidlá sú jasné. Železná banka vždy dostane to, čo jej patrí. A keď nám kráľ alebo niekto z jeho rodiny nezaplatí, podporíme ich nepriateľov.“, hovoril ten prvý. Už som pocho- pil, kto si objednal moju službu. Muž v klobúku nebol nikto iný ako Tycho Nestoris, kancelár Železnej banky. Určite mal dosť peňazí na to, aby si to mohol dovoliť. Služby našej sekty boli veľmi drahé a niekedy sme chceli, aby záujemca zaplatil niečím iným, ako peniazmi. Hoci aj životom svojho vlastného dieťaťa.

„Myslím si, že by si mal uvažovať  rovno o podpore nepriateľov.“, hovoril ten druhý. „Po- chybujem o tom, že princ Joffrey bude mať záujem splatiť svoj dlh. Určite zaplatí svojmu starému otcovi, ale nie Železnej banke. A ak som dobre informovaný, tak sa aj medzi tvojich priateľov musela doniesť správa, že princ Joffrey, jeho sestra Myrcella a brat Tommen nie sú deti kráľa Roberta Baratheona, ale sera Jaimeho Lannistera, ktorého svet pozná ako Kráľovra- ha.“ Nebol som ďaleko od toho, aby som sa naraz nerozosmial a nepovracal. Zlatovlasá levica Cersei Lannisterová nasadila jeleniemu kráľovi ďalšie parohy s vlastným bratom. Ak bola Ly- sara hriešnica ako Irogenia, aká mohla byť ona?

„Iste, že som o tom informovaný.“, povedal Tycho nervózne. „Porozmýšľam o tvojom návr- hu, lord Varys. Myslím, že podpora lorda Stannisa Baratheona by nemuselo byť zlé rozhod- nutie. Stannis si dá oveľa väčší pozor na dodržiavanie pravidiel.“

Varys si odfrkol. „Urob, čo uznáš za vhodné. Ale keby som bol na tvojom mieste, radšej by som rozmýšľal o podpore Daenerys Targaryenovej. Je to ešte mladučká princezná, ale pekel- ne ambiciózna. Už si dokázala omotať okolo prsta dothrackého khala a donútiť ho k tomu, aby naučil svoje kone behať po vode. Nebude to trvať dlho a možno sa na Železný trón zno- vu posadí človek, ktorému v žilách koluje dračia krv.“

Teraz mi už došlo, kto je ten druhý muž. Varys, majster našepkávačov kráľa Roberta a veľký podporovateľ Targaryenovcov. Zrejme slúžil aj predchádzajúcemu panovníkovi. Už som ve- del všetko, čo som potreboval vedieť. Nastal čas na spáchanie zločinu. Vrátil som sa do chod- by, ktorou som sa dostal do podzemia a vyšiel som hore. Nikde nebolo ani živej duše. Keďže kráľ ležal na smrteľnej posteli, rodina sa modlila pri ňom a felčiari mali plné ruky práce  s o- šetrovaním. Potichu som vkĺzol do najbližšej komnaty. Nevidel som žiadnu posteľ, iba poli- ce a klietku s havranom. Čierny operenec driemal. Výborne, pomyslel som si. Sušené byliny ma teraz nezaujímali, mojim cieľom bola polica s jedmi.

Človek, ktorý ich skladoval, bol precízny. Každá fľaštička bola označená rukopisom. Bielu tekutinu som spoznal okamžite. Makové mlieko, prostriedok na tíšenie bolesti. Stačilo doň pridať niektorý z jedov a hotovo. Pozorne som sledoval fľaštičky. Počas výcviku som sa nau- čil nielen názvy, ale aj účinky tých jedov. Vdovina krv spôsobila zlyhanie orgánov. Baziliščia krv spôsobila záchvaty zúrivosti, stačila jediná kvapka a myš sa vrhla aj na leva. Škrtič doká- zal zovrieť hrdlo pevnejšie, ako lyková slučka. Pohľad mi zastal na Esencii nočného tieňa. To bol ten správny jed. Tri kvapky priniesli bezsenný spánok na niekoľko hodín, desať kvapiek stačilo na večný spánok. Ešte raz som sa pozrel na fľaštičku s makovým mliekom. Bola napl- nená len do troch štvrtín, takže desať kvapiek esencie sa v nej stratí. Vytiahol som zátky z o- boch fľaštičiek a odlial som potrebné množstvo jedu do makového mlieka. Potom som fľaš- tičky opäť zazátkoval a potichu som vyšiel na chodbu.

Bol najvyšší čas utiecť. Z chodby som začul tiché cinkanie a šuchotanie. Ku skladu sa blížil starec. Na krku sa mu hojdala dlhá reťaz, ktorá mala články z rôznych kovov. Zlato, striebro, platina, železo, cín. Veľmajster, hovorila mi intuícia. Schoval som sa za roh a sledoval som, čo urobí. Starec sa došuchtal do skladu. Zobral si z police jednu z fľaštičiek a opäť vyšiel von. Nakukol som cez roh, aby som videl, akú fľaštičku má v ruke. Bola v nej biela tekutina. Spa- dol mi kameň zo srdca. Makové mlieko a Esencia nočného tieňa. Stačí, ak ich podá kráľovi a moja úloha bude splnená. Usmial som sa.

Keď som sa však otočil, aby som utiekol preč z hradu, predo mnou stál mladý rytier. Hnedo- vlasý a vysoký, zakutý v šupinovom brnení, biely ako snežný prízrak. Plášť mal zopnutý zla- tou sponou v tvare dubového listu. Napriek tomu, že na mňa pôsobil srdečne, rozhodne som ho nechcel provokovať.

„Čo si robil vo veľmajstrovom sklade?“, opýtal sa ma. Neodpovedal som mu. Nesmel som sa prezradiť. „Snáď mi nechceš tvrdiť, že si tam hľadal byliny pre chorú matku? Tie nájdeš aj na lúke alebo pri rieke.“, povedal biely rytier posmešne. „Tak hovor, čo si robil v sklade. Ver mi, že dopadneš oveľa lepšie, keď sa priznáš mne, ako keby si sa mal priznať môjmu spolubojov- níkovi.“ Bol som v pasci. Aj keď som sa snažil byť úprimný za každých okolností, teraz by to pre mňa znamenalo istú smrť. Nemal som na výber, musel som klamať.

„Chcel som otráviť kráľovnú, lebo nezaplatila pôžičku Železnej banke.“, vytisol som zo seba ustráchane. Biely rytier poznamenal: „Na tvojom mieste by som si vybral oveľa lepší spôsob, ako ju potrestať. Naozaj skvelý pokus, krádež v sklade jej najväčšieho riťoleza.“ Ironicky sa usmial. „Keby nešlo o kráľovnú, tak by som ťa prepustil, ale zákon je zákon. Máš smolu, pria- teľ. Čaká ťa čierna cela a možno dlhá cesta na Múr.“

Bol som v riti. Mladý rytier ma chytil za plášť a vliekol so sebou do cely pod hradom. Nemala okná, iba mohutné dvere a železné mreže. Všade smrdeli výkaly, zatuchnutá slama a tlejúce fakle na stenách. Okrem mňa tam boli uväznení ešte traja muži. Nevidel som ich, lebo dvere cely boli zamknuté, ale počul som ich. Jeden syčal ako had a pokúšal sa rozhrýzť mreže svo- jimi špicatými zubami. Druhý nadával a kopal do dverí. Tretí cez deň mlčal, ale v noci hovo- ril zo sna. Niekedy dokonca zavýjal ako vlk.

 

Väzeň

Netušil som, či uplynul týždeň, alebo mesiac, ale nakoniec ma pustili z cely. Bál som sa,že ma odvedú na popravisko. Žalúdok mi liezol do hrdla, srdce mi bilo až kdesi v hlave. Našťastie som len sedel v klietke na voze. Hurá, povedal som si v duchu. Nejdem pod sekeru, iba kamsi ďaleko na Múr. Spolu so mnou sedeli v klietke ďalší dvaja muži. Zubatý had a chlpatý zavali- tý chlap, dvaja nehanební bastardi z čiernej cely. Netušil som, kam odvliekli toho tichého, čo po nociach zavýjal, ale nejakí otrhaní žobráci sa medzi sebou rozprávali o tom, že ho mladý kráľ zrodený z krvosmilstva levice a Kráľovraha dal popraviť. Jeho hlava visela nad prieko- pou z ostňov, kde hnila a smrdela v objatí múch.

Snažil som sa tváriť tak nenápadne, ako to len šlo. Bolo to však dosť náročné, lebo som nemal na sebe plášť, pod ktorý by som sa schoval. Moje červeno-biele vlasy videl každý, kto prešiel okolo klietky. Našťastie išlo len o niekoľko zvedavcov, ktorí sa nebáli syčania ani toho chlpa- tého medveďa, ktorý búchal do mreží. Priznám sa, že naháňali strach aj mne. Ten, čo syčal, to robil preto, lebo nemal jazyk. Chlpatému zase chýbal nos.

„Kto si?“, vrčal na mňa beznosý a mračil sa.

„Jaqen.“, odpovedal som mu. Nemal som chuť na dlhý rozhovor.

„Smiešne meno. Ja som Rorge.“, zavrčal. „A tento tu je Hryzač.“, ukázal na holohlavého muža. Hryzač iba zasyčal a vyceril špicaté zuby. Okolo nás prešli dvaja chlapci. Jeden bol tučný a oblečený v zamúčenej halene, druhý svetlovlasý s rukami zelenými ako žaba. Zrejme siroty, ktoré prichytili pri krádeži na mestskom trhu. Predavači nemali radi zlodejov, ale tí chlapci len dodržiavali základné pravidlo chudobných. Ak nič neukradli, nič nemali a ovocné koláčiky od pekára, hoci aj spálené na uhoľ chutili oveľa lepšie ako skapaté potkany, ktoré ležali medzi vrecami s múkou.

„Vyrážame!“, zakričal muž, ktorý sedel vpredu na koni. Veliteľ našej výpravy. Hrbatý, mr- zutý a netrpezlivý, oblečený v čiernom plášti. Mladík, ktorý nakladal na vozy zásoby jedla, klietky s havranmi a truhlice s korením, ho oslovil: „Yoren, všetko je pripravené.“ Yoren iba prikývol a popchol koňa.

„Čo ste hluchí? Povedal som, že ideme, vy zúfalí skurvysyni!“ Vložil si do úst list a odpľul si. Voz sa pohol dopredu. Siroty kopli do slabín somára pod sebou. Tučko a zelenoruký zapárali do hnedovlasého krpca s tenkým mečom. Nejaký čiernovlasý mladík v koženej kováčskej zástere ich okríkol, nech s tým prestanú. Oni ho poslúchli. Netušil som, prečo sa ma zmocnil pocit, že strapatý krpec s mečom a mladý kováč skrývajú viac tajomstiev, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Cesta po hrboľatých poľných chodníkoch nebola príjemná. Bolestne som cítil každý kameň a dieru. Sedliaci sa na vodcu výpravy pozerali ako na blázna. Neustále sa vypytovali, prečo mieri na sever. Oni utekali na juh, pretože ich domovy a polia boli spálené na popol.  Vozy zastali pri hostinci. Veliteľ uznal, že má v mešci dosť peňazí na to, aby všetci členovia druži- ny dostali teplú večeru a pivo.  Poznamenal, že noc strávime opäť pod holým nebom, ale kto sa potrebuje okúpať, môže použiť kaďu na dvore.

Zelenoruký chlapec doniesol mne aj mojim spoločníkom korbeľ piva a kus mäsového koláča. Rorge nahlas mľaskal a keď dopil pivo, poriadne si odgrgol. Koláč bol výborný. Naozaj dobrá zmena po suchom chlebe s červíkmi, zatuchnutom syre a odporne zapáchajúcej vode. Pivo mi výborne osviežilo hrdlo, keďže som nepil už dva dni. Rorge nahnevane trieskal do mreží, aby mu doniesli ďalší korbeľ.

Strapatý krpec sa opäť motal okolo klietky. Yoren, náš hrbatý a smradľavý veliteľ ho zrejme poslal von na dvor, lebo si zase nedával pozor na jazyk. „Chlapče, milý chlapče.“, ozval som sa k nemu. On sa priblížil ku mne, s rukou na meči.

„Muž je smädný a rád by si dal ešte korbeľ piva. Muž nepil už dva dni.“, ukázal som mu práz- dny korbeľ. „Muž by sa tiež rád okúpal.“ Pozrel som sa von. Naľavo od seba som videl kade s vodou, odkiaľ vyliezali nahí a čistí chlapi. Medzi nimi aj ten mladý kováč. Pri spomienke na to, že som naposledy použil mydlo a horúcu vodu ešte predtým, ako som skončil v čiernej ce- le, som sa hnusil sám sebe. „Chlapec by sa mohol skamarátiť.“

Krpec sa zaškľabil. „Mám kamarátov.“ Určite tým myslel kováča, tučka a zelenorukého.

Rorge naňho zavrčal: „Prines pivo, zasran. Inak ťa stiahnem z kože.“ Krpec ustúpil dozadu.

„Muž si spoločníkov nevyberá. Títo dvaja sú nevychovaní. Muž prosí o odpustenie.“, sklonil som zahanbene hlavu. „Ako sa voláš?“

„Arry.“, odvetil mi krpec.

„Muž sa volá Jaqen H´ghar a pochádza zo slobodného mesta Lorath.“, predstavil som sa mu s jemným úsmevom. „A moji nevychovaní spoločníci sa volajú Rorge a Hryzač.“

Rorge opäť zavrčal: „Prines pivo, ty malý zasran!“

Krpec zdvihol zo zeme palicu. „Nevieš poprosiť slušne?“ Tresol palicou do mreží a podarilo sa mu trafiť Rorgea rovno medzi oči.

„Poď bližšie. Vrazím ti tú palicu do riti a pretiahnem ťa do krvi!“, provokoval ho Rorge.

Usmial som sa na krpca. „Chlapec má viac odvahy, než rozumu.“ Ku klietke prišiel mladý kováč. Z čiernych vlasov mu stále kvapkala voda. Krpec nevedel, či sa mu má pozerať do hlbokých modrých očí, alebo na odhalenú svalnatú hruď.

„Yoren povedal, že sa tým trom máme vyhýbať.“, povedal starostlivo, ako keby bol jeho starším a zodpovednejším bratom.

„Nebojím sa ich!“, odsekol mu krpec. Už na prvý pohľad vyzeral mladší ako kováč, nemo- hol mať viac ako desať rokov. Zato kováč bol takmer dospelý, šestnásťročný muž.

Kováč sa zasmial: „Nie? Potom si hlúpy. Ja sa ich bojím.“ Odišiel smerom k stanom a krpec ho nasledoval. Všimol som si, že sa červená. Napadlo mi, že sa hanbí za svoje drzé správanie, no v hlave mi znela aj iná, oveľa bláznivejšia myšlienka. Čo keď ten strapatý krpec nie je vô- bec chlapec, ale dievča? Čo keď je do kováča zamilované a on je zamilovaný do dievčaťa? Pripadalo mi to šialené. Tábor potemnel, všetci zaliezli do stanov a zaspali. Arry a kováč le- žali v stane, ktorý bol najbližšie ku klietke. Túlili sa k sebe. Nie ako kamaráti alebo bratia, ale ako milenci. Myšlienka na ich tajomstvo ma nechcela opustiť.

Yoren chrápal vo vedľajšom stane a mrmlal si zo spánku: „Willem, odpusť mi. Willem, od-   pusť mi.“ Aj náš hrbatý veliteľ skrýval poriadne temné tajomstvo.  Nikto okrem neho netušil, že ublížil mladému Willemovi, ktorý bol zrejme jeho dobrým priateľom. Nezradil ho, neokra- dol ho, neznásilnil jeho sestru. On ho chladnokrvne zabil. Preto skončil medzi čiernymi brat-  mi. Sme na jednej lodi, pomyslel som si. Aj ja mám na rukách krv nevinného muža a istým spôsobom aj krv svojej milenky, ktorú som dohnal k tragickej nehode a zvalil som na ňu vi- nu za odporný zločin. Obidvaja si zaslúžime zhorieť v pekle.

Myšlienka na plamene sa už čoskoro premenila na skutočnosť. Do tábora dorazila družina rytierov v brnení a červených plášťoch. Yoren hulákal na chlapcov: „Vstávajte, vy leniví skurvysyni!“ Chlapci sa rýchlo obliekli a zobrali si do rúk zbrane. Sekery, palice, kamene. Yoren držal v ruke kušu. Stál vpredu pred chlapcami, pripravený brániť sa. Hryzač sa strhol zo spánku. Nezobudil ho však dupot konských kopýt ani rinčanie mečov, ale neznesiteľný horúci zápach. Klietka, v ktorej sme boli všetci traja zamknutí, sa premenila na dračie hrdlo. Plamenné jazyky oblizovali drevo na voze a šplhali sa k mrežiam. Hryzač vrčal a Rorge sa snažil odohnať plamene od seba. Ja som v duchu preklínal bohov za to, že sa rozhodli potres- tať ma za hriechy takýmto krutým a bolestivým spôsobom. Pritom som triasol mrežami, aby povolili. Nedarilo sa mi to, lebo mreže boli pevné a rozpálené od ohňa.

Okolo klietky práve bežal Arry. „Chlapče, pomôž nám!“, kričal som naňho. „Milý chlapče, pomôž nám!“ Arry sa otočil mojim smerom a blížil sa k plameňom. Bol vystrašený a zrejme aj zmätený z toho,čo má urobiť. Zrak mu padol na sekeru narazenú na klát. Schmatol ju a pre- strčil cez mreže do klietky. Vo chvíli, keď som sa pozrel do jeho sivých oči, mi všetky fakty zapadli do seba. To neboli oči nezbedného chlapca, ale pôvabnej mladej dievčiny. Mal som pocit, ako keby sa na mňa pozerali dve osoby naraz. Jedna zo súčasnosti, tá druhá z hlbokej a temnej minulosti. Dve duše spojené v jednom tele.

Kým som sekerou otváral mreže, medzi ostatnými vypukla pohroma. Rytier s mantikorou na hrudi vrazil svoj meč Yorenovi do chrbta. Ušatý bojovník menom Polliver ukradol Arrymu tenký meč a bodol ním do hrdla zelenorukého chlapca. Ostatných odvliekli smerom k veľ- kému hradu. Ja a moji spoluväzni sme sa pod závojom temnoty pripojili k rytierom, ktorí viedli Yorenovu družinu smerom k novému osudu.

 

Žoldnier

Ráno nebolo o nič príjemnejšie ako noc. Napriek tomu, že som sa vďaka Arryho zásahu dos- tal z horiaceho vozu, som stále cítil smrad po zhorenine. Potom mi napadlo, že ten smrad vychádza z kamenných hradieb. Boli vysoké, chladné a čierne ako smola. Oheň ich znetvoril natoľko, že pri pohľade na tú skazu sa každému stiahol žalúdok do tesného uzla. Každý, kto sa priblížil k hradbám, mal pred sebou spomienku na tvrdohlavého železného kráľa Harrena a jeho agóniu v dračích plameňoch.

Hoci počas cesty som trávil čas uväznený v drevenom voze a Arry, teda už Arya kráčala ako nespútaná šelma, teraz sa karta osudu obrátila. Mal som pohodlnú posteľ a teplé jedlo, stačilo len stráviť deň na stráži zakutý do brnenia. Arya sa ocitla na pustom nádvorí,kde ju bičoval dážď. Tichou modlitbou sa snažila zahnať zúfalý krik svojich spoločníkov, ktorí cez deň puto- vali cestou bez návratu a desivé kvílenie prízrakov. Kováč si ju často privinul k sebe a hladil ju po vlasoch. Pre zvyšok väzňov boli títo dvaja mladí ľudia len Lasička a Býk. Skutočnú identitu vedeli iba oni. Arya a Gendry. Dcéra snehu a Syn búrky. Mladá vlčica a Jelení ba- stard. Ich srdcia patrili k sebe, boli spojené putom večnosti. Od chvíle spojenia však bolo jasné, že budú vystavené mimoriadne ťažkej skúške.

Pomaly, ale isto sa vo mne opäť prebúdzala tá neskrotná a živočíšna túžba, ktorá sa naposledy ukázala vtedy, keď som upísal vlastnú dušu diabolskej Lysare a naše telá sa spojili do jedného celku. Hlas rozumu hovoril, že predo mnou stojí veľmi silný súper. Varoval ma, nech sa ani nepokúšam o súboj, lebo už v tejto chvíli som porazený. Srdce mi našepkávalo, že nemôžem vlastniť lásku mladej rebelky, ale môžem jej aspoň pomôcť s útekom.

Príležitosť na rozhovor s Aryou prišla už čoskoro. Na zakliaty hrad dorazil vážený lord. Ty- win Lannister, pán Casterlyho skaly a strážca Západu, otec regentky Cersei a starý otec nové- ho kráľa  Joffreyho. Keď som ho prvýkrát uvidel, hneď som sa zdvorilo poklonil. Tywin mal na svojom chrbte už päť krížikov, ale stále vzbudzoval prirodzený rešpekt. Hlavu mal holú a-ko koleno, ale jeho tvár zdobili výrazné zlaté bokombrady. Bol vysoký a svalnatý. Jeho zelené oči boli prísne a dotvárali výzor pragmatického úradníka do absolútnej dokonalosti. Zlatom a rubínmi vykladané brnenie bolo vkusne doplnené karmínovým plášťom.

Tywin rázne zatrhol mučenie väzňov a rozdelil ich do práce. Tučko odišiel do kuchyne, mla- dý kováč Gendry do vyhne a Arya sa stala osobnou slúžkou lorda Tywina. Nosila víno boha- tým lordom, ktorí celé hodiny diskutovali o budúcnosti Západnej krajiny. Pozorne odpočúvala ich rozhovory, kým drhla špinavú podlahu. Odchytil som si ju práve vo chvíli, keď naberala zo suda vodu. Keď ma zbadala, takmer skamenela od prekvapenia. Keď ma naposledy videla, bol som uväznený v horiacej klietke a pokrytý prachom z ciest. Teraz som stál pred ňou v br- není a moje červeno-biele vlasy svietili do diaľky.

„Chlapec sa stal dievčaťom.“, oslovil som ju s úsmevom.

Arya mi oponovala: „Vždy som bola dievča. Myslela som si, že si ma nevidel.“

„Ja som to vedel.“, zahováral som veselo. „Dievča má svoje tajomstvo a muž ho nesmie prezradiť.“

„Si jeden z nich. Mala som ťa nechať zhorieť!“, vykríkla nahnevane.

„Jednému z tých mužov nosíš vodu. Prečo je tvoje konanie správne a moje nie?“, opýtal som sa jej, hoci som tušil, že na túto otázku si budem musieť odpovedať sám.

„Nemala som na výber.“, vyhŕkla Arya smutne. Nepriznala sa ani sama pred sebou, že jej útek pred vlastnými hriechmi z minulosti skončil skôr, ako sa vôbec začal.

„Mala si na výber, a muž tiež.“, vrátil som jej výčitku späť. „Muž spláca svoje dlhy.Muž chce tri životy.“ Arya ma uprene pozorovala, akoby som bol zjavenie z pekiel. Preto som pokračo- val: „Mnohotvárny boh si berie, čo mu patrí, sladké dievča. Za život sa platí smrťou. Tým,že si zachránila troch druhov z horiaceho vozu, si ukradla Mnohotvárnemu bohu tri životy. Mu- síme mu ich vrátiť. Povedz tri mená a muž zariadi zvyšok.“

„Odvedieš ma na Riavokrut?“, opýtala sa mimochodom.

„Darujem ti tri životy. Nič viac a nič menej. Budeme vyrovnaní.“, zopakoval som jej ponuku.

Arya chvíľu premýšľala. Naklonila sa ku mne a pošepkala mi do ucha: „Chiswyck.“ Iba som prikývol. Toho muža som poznal, patril k tým, ktorí mučili väzňov. Vyčkával som na vhodnú chvíľu. Dočkal som sa už na druhý deň. Chiswyck sa prechádzal sám po cimburí. Väčšinou mu robil spoločnosť ušatý Polliver alebo obrovský rytier Gregor, ale teraz bol sám ako prst. Opatrne som sa zakrádal za ním. Schmatol som ho za hlavu a prudko som potiahol dozadu a doprava. Ozvalo sa desivé prasknutie zlomených väzov. Chiswyck zletel dolu na nádvorie ako handrový panák. Obyvatelia hradu pobiehali okolo neho ako vyplašené sliepky a kotkodá- kali jeden cez druhého. Každý si myslel, že ho zhodil nejaký duch. Každý bol omámený vlast- ným strachom, ktorý mu zakryl oči príjemnou ilúziou.

Netrpezlivo som čakal na druhé meno. Arya mala plné ruky práce a dostala sa ku mne až večer, keď na hrad padol závoj temnoty. Rytieri sedeli pri ošúchaných stoloch. Niektorí hrali karty, iní popíjali studené pivo. Ja som si užíval horúci kúpeľ. Slúžky pobiehali okolo mňa v ľahučkých šatách, ktoré odhaľovali ich nádherné krivky. Keď sa Arya konečne objavila, červenal som sa ako paprika. Nevedno, či kvôli tým slúžkam, kvôli horúcej vode alebo kvôli tomu, že ma pri pohľade na Aryu spaľovali plamene vášne. Zúfalo som potláčal pokušenie vyzliecť jej vlnené šaty a stiahnuť ju k sebe do mydlových bublín a pary. Ona sa naklonila ku mne a pošepla: „Weese.“ Ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj odišla.

Ráno tesne pred tým, ako kohúty svojim kikiríkaním zobudili hrad, som otvoril klietku so zú- rivými psami. Zatiaľ sa nič nestalo, psi spali ako zarezaní. Schoval som sa do zbrojnice a tvá- ril som sa, že si hľadám meč. Weese sa blížil k psom. Len čo sa objavil pri klietke, psi sa naň- ho vrhli ako na údené mäso. Trhali z neho kožu a svaly dovtedy, kým z neho nezostalo krvavé klbko. Obyvatelia hradu znovu hovorili o duchovi Harrenhalu. Aká sladká nevedomosť, po-myslel som si. Ľudia sa opäť nechali oklamať vlastnou panikou.

Tretie meno malo prísť čo nevidieť. Namiesto neho však prišiel na Harrenhal desivý prízrak z mäsa a kostí. Roose Bolton, lord Hrôzova. Pri pohľade naňho každému behal mráz po chrb- te. Bol bledý a jeho oči vo farbe špinavého ľadu svietili z tváre ako dva mesiace. Bol odetý v čiernom krúžkovom brnení a cez plecia mal prehodený ružový plášť zdobený krvavými kvapkami. Najväčšiu hrôzu však nevyvolával jeho chladný úsmev, ale ticho.Roose Bolton bol taký tichý, že pozorné ucho dokázalo vnímať aj prúdenie krvi v jeho žilách. Dúfal som, že má dobrú náladu a zrejme som sa nemýlil. Vojaci z jeho sprievodu, ktorí držali v rukách ružové zástavy s mŕtvolami, sa rozprávali o tom, že ich lord čoskoro znovu strčí hlavu do chomúta. Jeden mladík sa smial na tom, že jeho budúca manželka vyzerá ako lasica skrížená s kravou, a týmto prirovnaním trafil klinec po hlavičke. Novou lady Hrôzova sa mala stať mladučká Walda Freyová, ružová upišťaná guľôčka a jedna z vnučiek starého lorda Waldera, ktorý mal doma detí ako smetí. Bol som si istý, že pôjde o sobáš z rozumu, nie z lásky. Roose potrebo- val ďalšieho syna, lebo jeho prvorodený potomok Domeric zomrel v strašných bolestiach a na Hrôzove panoval Ramsay, zvrátený bastard. Podľa klebiet som usúdil, že Walda bude rodiť synov tak často, ako letia prdy z jej tučného zadku.

Arya nevyslovila ani jedno meno, ktoré znelo v jej nočných šepotoch. Požiadala ma, nech pomôžem severským bojovníkom utiecť z hradu. Chcel som ju odmietnuť, ale videl som v jej tvári, že nič na svete ju neprinúti zmeniť názor. Jej návrh som prijal a dokonca som zariadil, aby ona a jej milovaný Gendry mohli ísť na Riavokrut. Tučko z kuchyne sa ich držal ako kliešť. Keď opustili múry Harrenhalu, zastavil som ich. Vybral som z mešca železnú mincu a odovzdal som ju dievčine.

„Keď ma budeš chcieť znovu nájsť, odovzdaj túto mincu hociktorému mužovi z Braavosu a povedz dve slová. Valar morghulis.“, povedal som jej.

„Valar morghulis.“, zopakovala Arya tajomné valýrske slová. Neopýtal som sa jej, či sa rozhodne nasadnúť na loď do slobodného mesta Braavos a vstúpiť do sekty chladnokrvných vrahov. Odpoveď ešte nepoznala ani ona sama. Navyše mala ešte jeden veľký dôvod zostať na druhej strane Úzkeho mora. Tým dôvodom bol Gendry a horúci cit, ktorý ju viazal k nemu. Keby sa aspoň nepokúsila bojovať o spoločné šťastie, trpko by to ľutovala.

Prešiel som si rukou po tvári a moja mladá tvár s červeno-bielymi vlasmi zmizla. Namiesto toho som teraz mal orlí nos a čierne kučery. „Zbohom, Arya Starková.“, rozlúčil som sa s ňou a odišiel som preč. Moja cesta za pravdou sa ešte neskončila.

 

Pirát

Dom čiernej a bielej ma privítal s veľkým očakávaním. Prívetivý starec bol spokojný s mo- jou prácou, hoci ho trochu vystrašila správa o tom, že som skončil v zajatí. Nevedomky som si spomenul na svojich rodičov. Ktovie, či sú ešte medzi živými. Právo na otázku som si však odoprel sám, keď som vyrazil na túto cestu.

„Mnohotvárny boh si želá, aby si splnil ďalšiu úlohu.“, povedal starec vážne.

Návrat do Západnej krajiny prebehol oveľa skôr, ako som čakal. „Kto má dostať dar?“

„Balon Greyjoy, kráľ Železných ostrovov.“, oznámil mi prívetivý starec. „Snaž sa túto úlohu splniť čo najlepšie, chlapče. Lebo cena bola zaplatená veľmi vzácnym predmetom, dračím vajcom z Tieňozeme. Mám pre teba ešte jednu radu. Orlí nos a kučery si nechaj, lebo táto podoba sa ti zíde pri ďalšom zločine.“

„Koľko osôb má muž zabiť?“, pýtal som sa nechápavo. Najskôr to vyzeralo, že mám zabiť len železného kráľa, a zrazu mi pribudla ďalšia obeť.

„Nejde o vraždu, ale krádež. Potrebujeme jednu vzácnu knihu z Citadely a iba ty ju dokážeš získať. Od tej knihy závisí naša budúcnosť.“, povedal starec.

Mojim cieľom nebolo preľudnené mesto na troch kopcoch, ale skupina bezútešných ostro- vov, ktorú neustále bičovalo more, búrky a vietor. Mojou obeťou nebol tučný kráľ s paroha- tou korunou, požehnaný siedmimi olejmi. Tentokrát to bol muž požehnaný soľou, kameňom a oceľou. Balon Greyjoy bol vysoký a na kosť vychudnutý. Jeho oči boli čierne a tvrdé ako kamene, tenké bielosivé vlasy mu viseli až po bedrá. Väčšinu dňa presedel pri koši s uhlím, zakrútený do plášťa zo zatuchnutej tulenej kože.

Večer sa nad Železnými ostrovmi rozprestrela búrka. Čiernu oblohu križovali blesky, po kamenistom pobreží sa liali prúdy studenej vody a ľadové krúpy udierali do hradieb ako kla- divo do nákovy. Vekmi ošľahané a lišajníkmi obrastené múry Piky hučali v ozvene vetra. Ba- lon stál na rozhojdanom lanovom moste, ktorý spájal veže hradu. Opatrne som kráčal k nemu, zahalený v čiernom plášti ako prízrak z hlbín. Pevne som sa držal zábradlia. Jeden krok za druhým. Stačila jediná chyba a mohol som skončiť v rozbúrených vlnách.

Balon povedal: „Vôbec si sa nezmenil, braček.“ Jeho slová ma zarazili. O kom to vlastne ho- vorí? On pokračoval: „Vysmieval si sa nášmu Pánovi a kvôli tomu si počas búrky prišiel o rozum.“ Naklonil sa dopredu a mlčky civel do temnej hlbiny.

Strčil som doňho. Balon zletel dolu do mora. Jeho pád sprevádzal iba výkrik a tiché šplechnu- tie, keď zmizol pod hladinou. Pohreb sa uskutočnil na druhý deň. Z jeho potomkov bola prí- tomná iba jediná dcéra Asha, ktorú bojovníci prezývali Krakenova dcéra. Jej starší bratia Rod- rik a Maron padli v rebélii a mladšieho Theona pravdepodobne stretol osud, ktorý bol oveľa horší ako smrť. Asha bola už dospelá žena, vysoká a štíhla. Svojim spôsobom bola aj pekná, ale špatil ju veľký nos. Vlastne to nebol nos, ale supí zobák.Nedokázala zaprieť črty svojho zosnulého otca, vďaka ktorému sa stala bojovníčkou.

Na brehu stáli aj traja muži, zrejme Balonovi bratia. Prvý z nich bol zahalený v modrozelenej tunike a do dlhých čiernych vlasov mal zapletené suché povrazce rias. To bol Aeron, ktorý zasvätil svoj život službe Potopenému bohu. Druhý bol Victarion, zrodený pre boj. On mal na sebe železné brnenie a zlatý plášť, ktorý pripomínal chápadlá krakena. Tretí muž bol zo všet- kých najatraktívnejší. Mal lesklé čierne vlasy a jediné modré oko. To druhé mal zakryté pás- kou. Krátku čiernu briadku mal precízne zastrihnutú. Pôsobil nadprirodzene, akoby naňho pôsobilo temné kúzlo. Pohľad naňho ma veľmi znervózňoval, ale netušil som, prečo. Železní bojovníci poznali odpoveď. Stačilo vysloviť meno toho muža a zahalil ich závoj strachu. Eu- ron Greyjoy bol kapitánom lode menom Ticho a jeho posádku tvorili nemí muži. Každý kapi- tán sa pri pohľade na plachty s vranami a červeným okom modlil k bohom. Euron nebol iba nebezpečný pirát s modrými perami, ktorý si vychutnával nápoj čarodejníkov a spoločnosť krásnych žien. On bol skaza morí, stelesnený diabol.

Aeron ticho rozmýšľal nad tým, čo sa bude diať po tom, čo odovzdá Balonovo telo moru. Bo- jovníci napäto očakávali kráľovoľbu. Medzi hlavných kandidátov patrila Asha, bojovník Vic- tarion a Euron. Výsledok tohto procesu ma nezaujímal. Podvedome som tušil, že Euron urobí všetko preto, aby sa koruna z naplaveného dreva ocitla na jeho hlave. Vnútorný hlas mi pove- dal, že muž, ktorý zaplatil za Balonovu vraždu dračím vajcom, bol práve on.

 

Alchymista

Citadela stála hrdo v Starom meste. Za jej múrmi prebiehala výučba nových majstrov a večné ticho, prerušované šuchotaním starých kníh a cinkaním reťazí z rôznych kovov. Každý maj- ster mal ukutú reťaz z niektorých kovov, ale nie zo všetkých. Najviac prevládali články z toho kovu, ktorý symbolizoval jeho vedúci odbor. Striebro bolo určené pre lekárstvo, olovo pre je- dy, čierne železo pre prácu s havranmi, zlato pre ekonómiu, meď pre históriu a valýrska oceľ pre najvzácnejší odbor, vyššie záhady alebo mágiu. Bežní majstri nosili len reťaz, ale arcimaj- stri, skutoční učenci vo svojom odbore, nosili aj prsteň, palicu a masku.

Spomenul som si na úlohu, ktorú mi zadal môj učiteľ. Ukradnúť vzácnu knihu. Nemal som ani tušenie o tom, akú knihu mal na mysli. Práve som prechádzal po chodbe, keď sa spoza dverí ozýval hrubý hlas: „ Krv a oheň čaká na otvorenie. Draci sa prebudili zo soli a kameňa, ich matka túži získať korunu Západnej krajiny a služobníci Mnohotvárneho boha chcú opäť vyvolať pohromu.“ V hlave sa mi rozsvietilo. Krv a oheň bola tá osudná kniha, ktorú som mal ukradnúť zo zapečateného trezora. Potreboval som získať univerzálny kľúč z čierneho železa, ktorým sa dali otvoriť všetky dvere v Citadele. Mal ho pri sebe Marwyn, majster za dverami. Nemohol som vojsť do komnaty, lebo Marwyn si nosil kľúč stále pri sebe. Nemohol som ho zabiť, bolo to príliš veľké riziko. Uvedomoval som si, že v honbe za knihou musí niekto zom- rieť, ale nebude to arcimajster skrytý pod maskou z valýrskej ocele, ktorý si číta prastaré tex- ty pod svetlom z obsidiánových sviec.

Ku svojmu panáčikovi v tejto hre som prišiel ako slepé kura k zrnu. Na chodbe bol okrem mňa aj mladý novic s holým krkom.Volali ho Pate po rapavom pastierovi svíň. Pate mal plnú hlavu krásnej Rosey, ktorá slúžila v neďalekej krčme U brka a krčaha. Pristúpil som k nemu a bez okolkov som mu povedal: „Ak mi do troch dní donesieš Marwynov kľúč, dostaneš zla- tého dragona.“ Pate bez jediného zaváhania prikývol.

Tri dni ubehli ako voda a Pate netrpezlivo očakával môj príchod. Získať kľúč nebol pre neho žiaden problém. Len nedávno sa vrátil z krčmy, kde oslavoval s ostatnými novicmi a akolyt- mi. Bol medzi nimi Armen, lenivý Leo a miešanec Alleras, potomok dornského muža a ob-chodníčky z Letných ostrovov. Ostatní akolyti ho prezývali Sfinga podľa bytosti s ľudskou hlavou, orlími krídlami a levím telom. Dve sfingy so zeleného mramoru strážili vchod do Ci- tadely. Znovu mi napadla tá šialená myšlienka s iným pohlavím, ale tentokrát som nevymenil posledné písmená. Celé meno som v duchu čítal odzadu, znova a znova. Už to nebol Alleras, ale Sarella. Teraz som sa však musel sústrediť na Pateho a kľúč.

Zhodou okolností bol v krčme aj Marwyn. Vo chvíli, keď sa zarozprával s arcimajstrom Ebro- som, kolegom so striebornou maskou, sa Pate prešmykol k nemu a vytiahol kľúč z vrecka na boku jeho habitu. Ani jeden z majstrov si to nevšimol, boli zabratí do veselého rozhovoru a vychutnávali si jablkový mušt, pre ktorí boli námorníci ochotní prísť aj z druhého konca sveta. U brka a krčaha bola v Rovine rovnako známa krčma, ako bola U dvoch korún na ráz- cestí v Riečnom kraji. Stála na ostrove už šesťsto rokov a ani raz nebola zatvorená. Majstri a akolyti z Citadely patrili k najvernejším zákazníkom.

Pate mi bojazlivo podal kľúč a ja som mu s úsmevom podal zlatú mincu. On sa zvedavo opýtal: „Kto vlastne si?“ Namiesto slovnej odpovede som si stiahol kapucňu, ukázal som mu kučeravé vlasy a orlí nos. Pate sa zarazil.

„Volajú ma Alchymista.“, povedal som mu. Pate zbledol.Pred očami mal bielu hmlu, nohy mal slabé ako z trstiny. Triasol sa na celom tele, akoby stál na hladine vody. Sťažka zajach- tal: „Čo sa to vlastne deje? Ničomu nerozumiem.“

„A nikdy to nepochopíš.“, vyslovil som potichu. Pate klesol na zem. Kým jeho srdce navždy stíchlo, venoval svoje myšlienky milovanej Rosey. Už sa nedočká jej krásneho tela, jej boz- kov, jej dotykov. Dočkal sa iba stretnutia so studenou kamennou podlahou, ktorá ho srdečne privítala. Pateho oči boli upreté do tichej prázdnoty.

Ja som putoval smerom k zapečatenej knižnici. Sprevádzalo ma drzé krákanie bielych havra- nov, ktoré leteli do sveta vždy, keď nastala zmena ročného obdobia. Vtáky si pýtali jesť, ale na zrno a kúsky surového mäsa si museli počkať do západu slnka. Knižnica bola ukrytá hlbo- ko v podzemí. Zasunul som kľúč do dverí a vstúpil som do temnoty.

Nikde som nevidel sviece ani fakle. Jediný chabý zdroj svetla bolo okno, cez ktoré sa predie- rali slnečné lúče. Kniha, ktorú som hľadal, spala na najvyššej zaprášenej polici. Keď som ju chytil, bola celá lepkavá od krvi a pálila ma v rukách ako oheň. Chcel som ju otvoriť, ale bál som sa, že keď to urobím, dočkám sa dračieho revu. Schoval som si knihu pod čierny plášť, vyšiel som von z knižnice a obozretne som zamkol dvere. Kľúč som nechal zastrčený v zám- ke. Podvedome som veril, že Marwyn si ho príde zobrať, keď vytriezvie. Opustil som Citade- lu aj Západnú krajinu. Vracal som sa do svätyne Mnohotvárneho boha. Hľadanie pravdy sa skončilo. Mala podobu dvoch vznešených slov. Valar morghulis, teda každý musí zomrieť. Prívetivý starec mi odhalil tento fakt už vo chvíli, keď som vstúpil do chrámu. „Pravdu mož- no uzrieť len cez oči smrti.“ Ja som ju uvidel cez smrť Lysary, cez smrť jelenieho kráľa, cez vraždy na zakliatom hrade, cez chladnokrvný zločin zaplatený dračím vajcom. Čakala ma po- sledná úloha, otvorenie osudovej knihy. Zdvihol som hlavu k čajkám, ktoré spievali nad hla- dinou mora. Povzbudilo ma to, usmial som sa od ucha k uchu. Podpísal som zmluvu so smr- ťou, stal som sa jej služobníkom. Prívetivý starec už netrpezlivo očakáva môj návrat. Som zmierený s tým, že otvorenie Krvi a ohňa bude mať kataklyzmické následky.