Kam chodia fľandry
Nikdy nekričal. Nepotreboval to.
Slúžka len prekvapene odskočila, keď rozrazil dvere svojho solária a zastal na prahu revúc na ňu také šťavnaté nadávky, aké tá chudera ani len v Blšom zadku neslýchala. Kuchárka sa zmohla len na neveriace krútenie hlavou, keď jej medzi usedavými vzlykmi rozprávala, ako sa lordovi Tywinovi nahrnula do tváre všetka krv a žila na krku mu začala zbesilo pulzovať. Jachtajúc sa mu snažila ospravedlniť za džbán s horúcou vodou, ktorý niesla do druhého krídla a od od ľaku upustila. Voda mu síce vyprskla až na odhalené kolená, ale dušovala sa Mile, že veď nemohla byť až taká vrelá, lebo cestou ju pristavil ten mladý kučeravý strážnik a nejaké to slovo s ním utratila. Tlstá kuchárka si len potichu a chápavo vzdychla a ďalej sa ískajúc snažila utíšiť plačúce dievča. Vôkol nich sa vznášal opar stúpajúci z hrncov z variacou sa kvakou.
Oblečený do krátkeho župana, ktorého cípy pri rýchlej chôdzi viali za ním a odhaľovali tak okrem kostnatých kolien aj svalnaté stehná, si to namieril až na koniec chodby. Nikdy sa necítil tak staro ako práve v tejto chvíli. Prvotné poníženie vyprchalo, stud, ktorý mu až doteraz maľoval tvár, ustupoval a jeho črty naberali postupne obvyklú strnulosť. Kým otvoril dvere latríny, už sa plne kontroloval a nič nenasvedčovalo tomu, že pán a vládca Casterlyovej skaly a pobočník kráľa mal za sebou skúsenosť vskutku plebejskú.
Zťažka dosadol a znova sa pohľadom uistil, že závora je zahasprovaná. Až vtedy si zložil hlavu do dlaní.
Nestalo sa to prvýkrát. Ani druhý.
Spomenul si na emailovú krabičku od majstra, ktorú si v chvate vybral z tajnej zásuvky. Keď mu do nosa udrel pach močovky, zvraštil tvár, ale vôňa mastičky v ruke ten smrad za chvíľu prebila. Zostal len závan bielych kvetov s jemným podtónom cudzokrajného korenia. Prostredníkom nabral trochu zo vzácneho obsahu a s nevôľou si uvedomil, že ucítil dno. Pri natieraní sa rozhodol, že ešte večer zájde znova za majstrom. Cítil sa obnažený a zraniteľný ako srna vždy, keď vkročil do veže. On, pán nad lúkami a horami tiahnucimi sa až k obzoru, strážca severu, bol na tom horšie ako ten posledný rybár, ako ten najposlednejší žobrák.
Boli časy, keď mu pri hostinách neprekážali všetky tie hulvátske piesne, hoci sa nikdy nezapájal ako jeho otec. Dnes už si však nik netrúfal pred ním pípnuť ani popevok. Mysleli si, že smútok za Joannou ešte stále neodznel a on nechcel ani náznakom hanobiť jej pamiatku. Ale pravda bola oveľa prostejšia, ako si dokázali predstaviť.
Majster pripravoval vodičky a mastičky, Varys vodil ľahké devy, ale už nepomáhala ani spomienka na ten najvzrušujúcejší moment jeho života. Boli svoji len pár týždňov, keď Joanna rozšafne navrhla spoločný kúpeľ. Ešte teraz sa pousmial nad tým, aké neslýchané pobúrenie vyvolali u celého dvora. Služobníctvo poslal von z miestnosti a oni dvaja sedeli v horúcej kadi a špliechali sa ako deti, ktorými vlastne nikdy neboli. Zvonivý smiech, jej mokré uvoľnené kadere, nejasne črtajúce sa prsia a vlhké plecia tvorili ten najpamätnejší okamih vrytý tak hlboko, akoby nič predtým nikdy neexistovalo. Často, cítiac tú prázdnotu, sa pokúšal vydolovať z mozgu ten najposlednejší detail, to okrúhle znamienko nad obočím, ten najmenší pór na nose. Niekedy nezáležalo na ničom inom, len aby si spomenul. Mal pocit, že ak zabudne, tak ju stratí druhýkrát. Vždy, keď si ľahol, vyvolal si to znova. Namiesto modlitby k Bojovníkovi, lebo na modlitby neveril. Ani na Bojovníka.
Prečo práve on? Celý svoj život zasvätil prinavráteniu lesku a slávy menu rodu Lannister. Udržanie tohto statusu ho stálo veľa síl a teraz zlyháva tam, kde by to nečakal? Kto bude nasledovať veliteľa, ktorý stratí to, čo robí muža mužom? Kde sa podeje strach a rešpekt ostatných rodov, keď pravda vyjde najavo? Nikdy sa nechcel podobať na otca. Zaprisahával sa, že nebude ako on. Žeby ho Sedem skutočne vyslyšalo a splnilo jeho želenia do písmena? Do tragikomickej bodky?
Nikdy to nikomu nevravel, ale bol to on, kto našiel otca zrúteného na schodoch do veže, kde prebývala jeho posledná milenka. Hanbil sa ako pes. Vtedy.
Nerobil si ilúzie. Raz to niekomu vykĺzne z úst a Varys nič nezmôže. Alebo naopak to bude jeho zásluha. Zatiaľ v ňom našiel cenného spojenca, ale o dva roky to môže byť inak. Musí nájsť slabinu, ktorou by ho pritlačil k múru. Nemal chuť vydať sa mu na milosť a nemilosť. Tej jeho holej lesknúcej sa lebke.
A majster? Tomu sa v očiach zračí strach, kedykoľvek vkročí do miestnosti. Slaboch. Akonáhle sa mu prinavráti sila medzi trieslami, rýchlo sa s ním vysporiada.
Začínal mať však pochybnosti o ostatných. Rozum mu hovoril, že chýbajú akékoľvek dôkazy, ale nemohol si pomôcť. Na nedávnej hostine oslavujúcej bohatú úrodu sa pristihol, ako podozrievavo pozerá po svojich hosťoch a hľadá náznaky škodoradostných úškrnov, vševediacich pohľadov, nevyslovených urážok. A kto hľadá, nájde. Možno sa to iba namýšľal, možno to tak naozaj bolo, ale jeho oči spočinuli na mladom lordovi s červeným levom na hrudi. Neskláňal sa nad jedlom, neukusoval z holubieho krídelka, neochutnával červené hutné víno zo Stromoviny, ale hľadel mu priamo do očí. Ani po chvíli neuhol pohľadom, len vrásky okolo očí sa mu prehĺbili.
Zostalo mu nevoľno, strach mu zovrel útroby a len s najvyšším sebazaprením neodišiel od slávnostnej tabule a ďalej čelil tomu výrastkovi v tichom súboji. Netrvalo dlho, Robb Reyne si uvedomil nevhodnosť svojho správania voči lénnemu pánovi a sklopil pohľad. Ale tie iskričky v očiach, ktoré by možno inokedy pripísal mladíckej nerozvážnosti, mu stále po nociach odháňali spánok spred očí. Ak by Reyne nepatril k druhému najbohatšiemu rodu v krajine, možno by len mávol rukou. A možno nie.
SUž nevládal. Zvnútra ho neistota požierala ako kyselina. A práve tu na latríne sa naviac cítil ako obyčajný človek. Slabý a utopený vo vlastných problémoch. Len jeden z milióna, ktorý sa líšil od ostatných namaľovaným levom na hrudi. Levom s pazúrmi.
Znovu ho pochytil záchvat zlosti a rukou zomknutou v päsť udrel do dreveného obloženia. Náhla bolesť ho vohnala do náruče chvíľkového zabudnutia. Obzeral si hranu ruky s trčiacou trieskou dlhou ako palec. Pomaly ju vytiahol a hľadel na pramienok krvi, ktorý si našiel cestičku medzi záhybmi kože. Oblizol si ruku a vzadu na jazyku pocítil kovovú pachuť.
Ukľudnilo ho to. Dych sa mu spomalil, hlava prečistila. Prinútil sa nemyslieť na nič a vychutnával chuť krvi na jazyku. Premieľal ju v ústach, jazykom prechádzal po podnebí a cítil, ako sa v ňom prebúdza medvedia sila. Účinok sa dostavil rýchlejšie ako naposledy. Vtedy sa mu úzke červené pery roztiahli do úškľabku. Riešenie druhého problému sa mu ponúklo úplne samo.
Krv. Krv na vás a vaše dietky. Za ten pohľad zaplatí. A navyše poslúži ako odstrašujúci príklad.
Víťazoslávne sa zhlboka nadýchol a hneď skrivil tvár. Ževraj zlato! Obyčajné sračky!
Áno, bol len človek, ale človek s pazúrmi, peniazmi, mocou a armádou. A postará sa, aby to tak ostalo.
Svižne vstal, keď si spomenul na majstrovo upozornenie o dobe účinku. Nasadil si masku lorda Lannistera a pobral sa tam, kam chodia všetky známe fľandry. Do jeho postele.