Mesiac svietil na len nedávno pokosenú lúku, ktorá bola čistá a krásna svojím spôsobom. Okolité lesy boli temné , tiché a pusté. Po divej zvery ani stopy. Vzduch bol chladný a ťažký, každý výdych bol sprevádzaný malým oblakom pary. Jediné, čo bolo počuť, bol práve tento dych. Patril mladému mužovi, ktorý stál na kraji lesa. Bol odetý do čierneho plášťa a kapucňa, ktorú mal na hlave, mu zakrývala takmer celú tvár. Dlhé strapaté vlasy mu padali do jeho prehnane modré až fialové očí, ktorá hľadeli do zeme. Aj keď bol zahalený v tieni stromov, jeho ostré črty boli výrazné a badateľné. Mladík sa pravou rukou opieral o strom a bez prestania hlučne dychčal. Ľavou rukou po plášťom niečo držal, skrýval to. Zem pod jeho nohami bola mokrá a mäkká, jeho nohy sa zabárali do riedkeho blata. Staré, hrdzavohnedé čižmy však vodu ani blato neprepustili k jeho nohám, no i tak cítil vlahu a chlad. Jeho plášť sa jemne otieral o mokrú zem a jeho konce boli zablatené. V korune stromov sa niečo zatriaslo, no mladík to zjavne nebadal. Až keď prestal tak prudko a hlasno dychčať, zdvihol hlavu. Poobzeral sa na všetky strany, ako keby čakal, že uvidí niekoho, kto ho sleduje. V diaľke začul hlasy, veľa hlasov, prevažne mužských. Mucha, ktorá mu pristála na ľavom pleci, bola takmer neviditeľná aj v mesačnom svite. Behala sem a tam až kým sa mladík nezahnal druhou rukou a nevyplašil ju. Jeho sluch bol až príliš citlivý aj na tie najtichšie zvuky. Hlasy podozrivo rýchlo zosilneli. Prichádzali zo severu. Muž sa zvrtol na ľavej nohe a behom sa vydal na juh popri lese. Vec v ľavej ruke stále držal pevne zovretú v dlani. Bolo to vajce. Veľké, guľaté a s drsným povrchom. Chlapec bežal nepretržite takmer dvadsať minút, až kým znova nezastal pri obrovskej skale, vyrastajúcej zo zeme. Bola obrovská, obrastená machom a rôznymi lišajníkmi, na dotyk bola tvrdá a chladná. Krajina okolo sa však zmenila. Bola rovná, pustá a len v diaľke bolo vidno les, v ktorom sa pred malou chvíľou nachádzal. Mladík sa zvalil do vlhkej trávy a hlavu si oprel o kameň. Vajce si položil medzi nohy a zakryl ho plášťom. Ruky si pustil k telu, hlavu a aj celé telo uvoľnil najlepšie ako vedel, zavrel oči a snažil sa zaspať. Srdce mu bilo o sto šesť a sám dýchal veľmi rýchlo. Pot mu tiekol po tvári, potom po krku až sa dostal k čiernemu plášťu, ktorý ho vsiakol do seba. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým zaspal. Jeho spánok bol nepokojný a bol sprevádzaný tichým dažďom. Sny mal zvláštne, temné a ani sám nevedel, kde sa odohrávali. Videl veci, ktoré nikdy predtým nevidel a počul zvuky, ktoré nikdy predtým nepočul. Bol to škrek a vreskot, ktorý mu ničil ušné bubienky. Zobudil sa ešte pred svitaním. Vajce mu stále ležalo v lone, prikryté jeho plášťom. Pomaly z neho sňal plášť a prešiel po ňom rukou. Bolo neuveriteľne teplé. Vyžarovala z neho energia, ktorá rozžiarila chlapcove oči. Chlapec nemohol mať viac ako šestnásť rokov. Keď si odhrnul svoje blonďavé vlasy z tváre, jeho jemné rysy a pleť boli toho jasným dôkazom. Bol krásny a jeho oči boli v rannom šere ešte výraznejšie. Pri pohľade na vajce sa mu na tvári objavil letmý úsmev. Na prste sa mu zablysol zlatý prsteň, ktorý bol zjavne obrovskej hodnoty. Mladík ešte hodnú chvíľu obdivoval vajce, až kým slnko nevyšlo úplne. Zem pod ním bola ešte stále vlhká a len kde tu zarastená trávou. Hlinitopiesočnatá zem sa tiahla až ďaleko na juhozápad. Čakala ho ešte dlhá cesta. Pri pohľade na ňu si len povzdychol a vyskočil na nohy. Znova si na hlavu hodil kapucňu, dračie vajce pevne uchopil ľavou rukou a vydal sa naprieč pustatinou. Do večera sa chcel vrátiť domov. Túto cestu poznal prakticky naspamäť, pretože neraz tadiaľ prechádzal so svojim otcom. Tentoraz neutekal, lebo vedel, že mu už nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Už bol vo svojej rodnej krajine a preto s úsmevom na perách kráčal svižným krokom a hmkal si nejakú pesničku. Jej melódia bola veselá a živá, presne taká, aký bol v tomto okamihu mládenec. Čím bol viac na juhu, tým bola zem tvrdšia a pevnejšia. Jeho špinavé čižmy sa už nezabárali a keď slnko vyšlo až nad jeho hlavu, zem už bola taká suchá, že na nej neboli žiadne známky po daždi. Pod nohami sa mu z ničoho nič objavila cesta, ktorá bola vydláždená na vlas rovnakými, sploštenými skalami. Zhlboka sa na dýchol a pokračoval v ceste. Za obzorom sa mu javili prvé časti mesta- domoviny. No stále to bolo ešte ďaleko. V tomu mu vajce v ruke začalo nepravidelne pulzovať a triasť sa. Mierne zaskočený zrýchlil do kroku. Teplota vajca rapídne stúpla až mu popálila ruku, no on to nevnímal a začal bežať, najprv pomalšie, no keď to bolo až moc nepríjemné tak zrýchlil a bežal najrýchlejšie ako vedel. No vajce začalo praskať a z puklín vyžarovalo ešte väčšie teplo. Chlapec to už nevydržal, zastavil a hodil sa prudko na zem. Vajce mu vypadlo z jeho popálenej, čiernej ruky a odkotúľalo presne pred jeho hlavu, ktorá naň zo zeme hľadela so strachom v očiach. Energia, ktorá sálala z vajca, bola taká silná, že mu popálila aj jeho tvár. Mladík sa zvíjal v nepríjemných bolestiach z popálenín, zatiaľ čo škrupina z vajca začala pomaly odpadávať a z vajca sa vynorila mala ruka. Prsty na nej boli pospájané blanami a inak bola celá pokrytá takmer priesvitným slizom. Chlapec to však nemohol vidieť, pretože si rukami zakrýval popáleniny na tvári. Aj tie malé steblá trávy, ktoré vyrastali zo špár medzi kameňmi splanuli. Mládencov plášť taktiež začal horieť a musel vyskočiť a zhodiť si zo ho seba. Čo všetko zapríčinilo to malé dračie vajce. Mládenec sa ho snažil uhasiť tým, že po ňom skákal a dupal, no oheň nezhasínal. Pot, ktorý mu stekal po poranenej tvári bol nepríjemný a každá kvapka ho štípala. Teplota v okolí vajcia dosahovala miestami obrovské čísla. Vajce však pukalo pomaly a dráčik sa v ňom asi zasekol, pretože sa márne prebíjal na svet. Bez pomoci sa zjavne zadusí a neprežije. A presne táto bláznivá myšlienka sa objavila v chlapcovej hlave. Vykašľal sa na už aj tak zničený plášť a skočil rovno k vajcu, ktoré ho popálilo ešte väčšmi ako bol, no teraz ho hnala nejaká sila, ktorá mu pomáhala nevnímať to. Pevne chytil jednou rukou vajce zozadu a druhou sa pokúsil pomaly odstraňovať škrupinu, ktorá bránila malému drakovi, aby sa dostal na svet. Teraz cítil tú horúčavu, ale nie na svojom tele, lež vo svojom vnútri. To teplo ho napĺňalo silou . Škrupina bola pevnejšia a tvrdšia ako sa na prvý pohľad zdalo. Časť po časti sa mu však podarilo urobiť ďalšiu dieru, do ktorej dráčik strčil aj druhú ruku. Chlapcovi to dodalo odvahu a ešte usilovnejšie pokračoval vo svojej práci. Dráča začalo pišťať a teraz pochopil zmysel jeho sna. Pred dňom sa mu snívalo presne toto, no on to nevidel, len počul škrekot malého draka. Diera už bola dostatočne veľká na to, aby sa drak dostal von, no aj tak mu tam stále niečo prekážalo. Mladíkove ruky, na ktorých sa mu potrhala koža od toho tepla, sa snažili draka vybrať, no ten len neprestajne vydával rôzne nepríjemné zvuky. Ruky mal ponorené v slize, ktorý bol nepríjemný a leptavý. Chlapec sa nahneval a prudko tresol do škrupiny. No to nemal robiť. Podarilo sa mu rozbiť vajce, no nasledoval výbuch, ktorý ho odhodil od vajca a na pár minút omráčil. Kým sa spamätal, na brucho mu vyskočil malý, v celku nemotorný dráčik. Dychčal a snažil sa niečo zo seba dostať, no jediné, čo sa mu podarilo zo seba dostať bol maličký oblak dymu. Mládenec bol natoľko zaujatý drakom, že si ani neuvedomil, že sa mu všetky rany zahojili. No drak bol nádherný a chlapec si ani nevedel predstaviť, že z tak nevinného stvorenia vyrastie obrovské monštrum. Obrovské oči na neho hľadeli s prekvapením a zaujatosťou. Dráčikovi z tlamy vytŕčali dva malé, no zato ostré zuby. Drak vypadal, ako keby sa usmieval. Mladík ešte stále ležal na chrbte, no nechcel robiť žiadne prudké pohyby, aby ho nevyplašil. Drak sa prechádzal sem a tam a vypadal spokojne a šťastne. No mládenec si teraz spomenul, čo bolo jeho úlohou a keď najvyšší zistia, že sa drak vyliahol skorej, ako sa predpokladalo, nebudú nadšení. No čo ho teraz zaujímalo väčšmi, bol drak, ktorý v tomto okamihu vypadal príliš slabý a unavený. Snažil sa vzlietnuť no jeho krátke, ešte stuhnuté krídla mu neslúžili tak, ako mali. Tenké jemné blany krídla boli svetlejšie ako drak samotný a pri každom pokuse sa zmrštili a znova natiahli. Chlapec to s úžasom pozoroval a ani nežmurkal. Nikdy nič podobné nevidel a ani neveril, že niekedy uvidí. Príbehy, ktoré počúval od starej ženy, ktorá sa o neho často starala, rozprávali o lietajúcich stvoreniach, ktorým zatiaľ nikto nevládol, pretože boli divoké a milovali slobodu. Teraz jedného dokonca dostal na svet a zamiloval sa do neho. Nebola to láska, ktorú prejavuje muž žene, keď ju miluje. Bol to skôr ten druh lásky, ktorý prejavujú rodičia k svojim deťom. Chlapec cítil, ako keby medzi ním a drakom bolo niečo, čo ich spájalo. Nevedel si to v hlave vysvetliť a ani nevedel opísať pocit, ktorý ho v danú chvíľu úplne ovládol. Všetko sa to udialo tak rýchlo, že si ani neuvedomil, že by sa mal poponáhľať do mesta. Pomaly sa priblížil k drakovi, kľakol si, spojil dlane a čakal, či mu do nich dráčik vykročí sám. Sprvu si ho ani nevšimol, no potom na neho nepokojne pozeral a v zelenkastých očiach mu stále horel dychtivý plameň. Chlapec znervóznel. Ruky sa mu nebadane triasli a cítil, ako sa mu po tvári prešla prvá kvapka potu. Strach, ktorý pre neho nebol typický, ho teraz porazil. Nedokázal sa ani pohnúť a len čakal. No v tom dráčik otvoril tlamu a zazíval. Potom pomaly, preskakovaním z jednej nohy na druhú, prešiel až do mladíkových dlaní. Tam si zložil hlavu a aj celé telo a zatvoril oči. Chlapcove srdce búšilo ako pojašené. Pokúsil sa vsať tak, aby draka nezobudil a pokojným krokom sa konečne vybral naspäť do mesta. Ako postupoval, vzduch sa otepľoval a aj keď všade na okolo bola len rovná plocha, len v obrovskej diaľke bolo badať špice vrchov, vládlo bezvetrie. A bola tu ešte jedna vec, ktorú by určite nikto neprehliadol. Ticho. Také hrobové ticho snáď ešte nezažil. Zvyčajne po oblohe lietali vtáky, ktoré sa buď vracali na sever alebo prichádzali do týchto teplejších častí krajín. Na križovatke stretával potulných obchodníkov, ktorí dokázali predať aj také veci, ktoré by on nikdy nekúpil. No dnes nič, všetko bolo pusté a tiché. Neprítomnosť vetra to všetko zhoršovala. Strach, ktorý stále pociťoval, sa prekrýval s nadšením a zároveň s neistotou. Končatiny sa mu ešte triasli, no už to pomaly prestávalo. Mesto sa mu pred očami stále približovalo a po dvadsiatich minútach bol pred hradbami. Odľahlo mu, keď pred bránou videl dvoch spiacich vojakov. Jeden bol opretý o kamenný múr, druhý sa opieral o svoju kopiju a pochrapkával. Ani jeden z nich nezaregistroval chlapcovu prítomnosť a tak nepozorovane vošiel do mesta. Kamenná cesta, ktorá začínala už nejaký ten kus pred mestom, sa teraz rozvetvila na všetky strany a spolu s malými budovami vytvorila úzke uličky, ktoré na prvý pohľad nemali konca kraja. Aj napriek tomu, že slnko bolo stále vysoko na oblohe, boli tmavé a temné. Len minimum svetla sa dostávalo až do srdca týchto ulíc a preto skoro na každom rohu horeli modré svetlá. Do horľavej zmesi bola pridávaná meď alebo ortuť, aby dali svetlu modrú tlmené osvetlenie, čo dodávalo jedinečný vzhľad a vzbudzovalo neopísateľný pocit v každom, kto práve prechádzal jednou z uličiek. Hlavná ulica však bola jasná a minimálne dva krát širšia ako ostatné. Viedla ľudí na námestie, ktoré sa nachádzalo presne v strede mesta. Mesto bolo navrhnuté tak, aby všetko symetricky sedelo. Vysoké hradby boli hrubé a vystavané z veľkých kamenných blokov. Popri hradbách boli postavené ,jeden vedľa druhého, domy, v ktorých žili najchudobnejší obyvatelia mesta. Domov bolo nespočítateľne veľa, každý takmer na vlas rovnaký. Stovky striech sa tiahli pozdĺž celých hradieb. Mládenec sa obzeral okolo seba, v rukách stále držal malého spiaceho draka a tešil sa z toho, že je znova doma. Zápach, ktorý bol typický pre toto mesto, ho prvý krát v živote robil šťastným. Kráčal cez hlavnú ulicu, nevšímajúc si okolie a stále dával pozor, aby nezobudil draka ,ktorý sa mu v rukách pomrvil. Po ulici kráčal sám, čo bolo dosť nezvyčajné, pre tento časový úsek dňa. Čas odhadoval tak na štyri hodiny poobede, no sám tomu nemohol uveriť. Ako kráčal, po bokoch sa mu mihali budovy a pred očami sa mu približovala citadela, do ktorej mal namierené . Krčmy boli takmer poloprázdne, obchodníci márne čakali na zákazníkov, ktorí by sa hádali medzi sebou o to, kto skôr videl ten a ten predmet a kto by si ho mal kúpiť. Niektorí predavači spali na drevených bedniach, ktoré určite neboli najpohodlnejšie. Všetky oči smerovali na chlapca, ktorý teraz znervóznel a pridal do kroku. Úloha, ktorú dostal od najvyšších bola prísne tajná a vedel o nej len úzky kruh zasvätených. Rod Targaryenov (áno tak sa volali tí, ktorí chlapcovi zverili túto úlohu) bol veľmi krutý a aj vlastnému synovi, obzvlášť ak nie prvorodenému, by pokojne nechali odťať ruky za to, že nesplnil to, čo mu bolo prikázané. A tento chlapec bol z tohto rodu, no jeho meno nebolo až tak podstatné. To, čo bolo podstatné, je to, čo mu práve spalo v dlaniach. Zatiaľ malý a neškodný drak, z ktorého by neskôr vyrástla zbraň, ktorej by sa báli všetci nepriatelia. Ako sa približoval, dopadal na neho tieň, ktorý vrhala najvyššia veža citadely. Bola majestátna, postavená z pevnej skaly, ktorej farba kontrastovala s okolitými stavbami. Zatiaľ čo všetky ostatné stavby boli z tmavého kameňa, citadela žiarila. Bol to prevažne mramor, ktorého takmer biela farba bola výrazná. Chlapec to tu veľmi dobre poznal. Vchádzal dnu veľkou bránou, ktorá bola cez deň vždy otvorená. Bola z dreva, ktoré bolo pokryté železnými plátmi. Drevo bolo hnedé, no miestami už černelo. Dráčik sa chlapcovi v rukách pomrvil, no nezobudil sa. Všetko išlo tak, ako malo. Chlapcovo srdce stále bilo, ako keby sa chcelo prebiť na slobodu. Prešiel na malé nádvorie, ktoré bolo poloprázdne a jediní ľudia, ktorí tam stáli, boli štyria vojaci, odetí v čiernej zbroji. Teda aspoň v tieni bola čierna, tmavá, krásna. Nie všetci vojaci sa mohli pýšiť takou zbrojou. Títo boli kráľovi najbližší, najlepšie vycvičení a vždy pripravení chrániť ho. Mladík sa im letmo pozdravil, ale inak si ich nevšímal. Z nádvoria viedlo do citadely desať na vlas rovnakých dverí. Mladík sa na chvíľu zadíval na zem ,ktorá ho vždy fascinovala. Kamenná dlažba, na ktorej si stavitelia dali záležať, bola pokrytá rôznymi rytinami, hlavne starými erbmi , menami a tvárami jeho bývalých predkov. Aj jeho meno sa tam raz bude nachádzať a on to vedel. Viditeľne zrýchľoval do kroku až nakoniec bežal. Vbehol dnu do citadely a po kamenných, chladných schodoch utekal dokončiť svoju úlohu. Schody boli zatočené a na každom poschodí bolo jedno okno, aby tam nebola veľká tma. Svetlo z vonku bolo však v tejto dobe slabé a preto od začiatku až na koniec viseli zo stien malé lampy, podobné tým, čo boli von na ulici, no tieto mali obyčajnú, žltú farbu. Stále dával pozor, aby sa drakovi nič nestalo, no podarilo sa mu ho zobudiť a preto ho musel silnejšie uchopiť, aby mu neušiel. Na konci schodov bola veľká chodba, na ktorej bolo veľa dverí. Taktiež boli na vlas rovnaké, ako tie vonku, nie moc veľké, vyrobené z krásneho, hladkého dreva. Na zemi bol rozprestretý koberec, ktorý celej chodbe dodával útulnejší vzhľad a spolu s nástennými gobelínmi vyvolával dojem, že sa človek nachádza v teplom domčeku a nie v chladnej a obrovskej citadele. Chlapec ani na minútu nezaváhal a rozbehol sa k dverám, ktoré boli úplne na konci chodby a vbehol dnu. Vzduch v miestnosti bol iný, ako na chodbe. Bol chladnejší a drsnejší. Pred mladíkovými očami sa objavila obrovská sála, v ktorej za obrovským kamenným stolom sedelo minimálne desať, viditeľne vysoko postavených osôb. Všetky pohľady smerovali smerom k dverám. Za vrch stola bol posadený jeho otec, na ktorého tvári sa objavil malý náznak radosti. V miestnosti zaznel slabý, postupne silnejúci potlesk. Niektorí len tak pre seba vraveli „On to dokázal.“ Druhí zas „Neveril som, že sa vráti.“ Radosť medzi sediacimi bola očividná. V tom kráľ zdvihol ruku a vyzval mladíka aby priniesol draka a položil ho na stôl. Chlapec poslúchol a pomaly a hlavne opatrne urobil to, čo mu otec kázal. V miestnosti nastalo krátke ticho. Každý z nich pozoroval draka, ktorý bol ešte ospalý. Nikto sa neodvážil povedať ani slovo, len kráľ zúžil pochváliť svojho syna a udeliť mu ďalšiu úlohu. Sadol si, s ním si sadli všetci ostatní a prehovoril nie moc hrubým, no zato citeľne chlapským a sebaistým hlasom: „Chlapče, to čo si dokázal, je úžasné. Náš nepriateľ už pre nás nebude predstavovať hrozbu, keď tento drak vyrastie. S ním si podmaníme celý svet.“ Posledné slová vyslovil s nadšením. „Teraz sa o neho musíme výborne postarať a dávam ti na starosti jeho výchovu. Podľa toho, čo som čítal a počul od ostatných, drak potrebuje rok, možno dva na to, aby sa z neho stal nebezpečný tvor a preto ti dávam dva roky.“ Chlapec sa potešil, no zároveň sa tejto výzvy zľakol, lebo ak zlyhá, bude mať obrovský problém. No keď videl úsmevy na tvárach ostatných, odľahlo mu. Vzal draka, pozdravil sa a odišiel z miestnosti. Drak sa zjavne v spoločnosti necítil dobre, lebo hneď ako vyšli, nadšene zatrepal krídlami . Chlapec sa na neho zadíval a len tak pre seba povedal : „Čo s tebou…istotne si hladný. Musím ti nájsť nejaké jedlo.“ A takto začal výcvik draka, ktorého si chlapec rýchlo obľúbil a trávil s ním všetkom voľný čas. Prvé dni ho len kŕmil, chodil s ním mimo mesta, najčastejšie ku moru, kde pozoroval, ako drak chytá čajky a iné morské vtáky. Trvalo mesiace, kým sa naučil lietať, a preto zo začiatku boli jeho pokusy neúspešné. Vždy, keď nič nechytil mu však chlapec hodil kus mäsa, ktoré mal drak najradšej a takto to šlo skoro každý deň. Niekedy zašli aj ďalej od mesta, do lesa, kde zas chytali malé lesné zvery. Bolo to práve v lese, keď drak prvý krát zlietol. Bolo to po 10 mesiacoch. Drak viditeľne podrástol a zosilnel. Práve sa snažil chytiť malú vevericu, ktorá mu neustále utekala zo stromu na strom. Stromy nerástli moc nahusto a preto vždy musela zliezť a po zemi vybehla na druhý. Dráčik skákal sem a tam a trepotal krídlami. Chlapec zaspával v tráve keď tu zrazu zbadal, ako drak poletuje nad jeho hlavou a v papuli drží usmrtenú veveričku. Mladík skákal od radosti a volal na draka jeho menom. Pomenoval ho Balerion. Sám nevedel prečo, no páčilo sa mu to meno a netrvalo dlho, kým si naň drak zvykol. Práve naopak, bolo to až príliš rýchle a mladík cítil, ako keby to meno odjakživa drakovi patrilo. Od tejto doby rástol drak ako z vody. Za rok a pol bol taký veľký, že by sa mohol merať s koňom. Oheň prvý krát vychrlil, keď ich raz v lese napadol jaguár, ktorý síce ohňom nebol zasiahnutý, no zľakol sa a ušiel. Všetko pokračovalo tak ako malo a chlapec vedel, že sa mu podarí splniť otcovu požiadavku a vychovať draka, ktorého sa nepriatelia budú báť. Prvý krát sa na ňom pokúsil letieť asi mesiac pred tým, ako mu skončil termín ukončenia úlohy. Prechádzali po suchých pláňach asi míľu od mesta, keď táto myšlienka skrsla v mladíkovej hlave. Všetko vypadalo v poriadku, drak ani na chvíľu nezaprotestoval. Mladík na neho svižne vyskočil a rukami sa zachytil okolo jeho krku. Drak dokonca vypadal, že ho spoločnosť mladíka teší. Potom chlapec zašeptal frázu, ktorou prinútil draka letieť. Ten sa zadnými nohami odrazil od zeme a až príliš rýchlo vzlietol k nebesiam. Mladík na to nestihol zareagovať a neudržal sa. Vypadol z dračieho chrbta a len tak tak sa zachytil dračej nohy. No tentoraz drak nebol nadšený a začal nohou kopať. Ako leteli, blížili sa k mestu. Chlapec cítil, ako ho opúšťa sila v rukách a že sa už dlho neudrží. Drak kopol ešte prudšie ako predtým a to sa už mladík nestihol udržať a začal padať na zem. Neboli moc vysoko, no keď chlapec spadol, upadol do bezvedomia. Čo sa stalo potom už netušil. Zobudil sa na posteli a okolo neho bolo plno žien, ktoré sa o neho starali. Cítil sa zle a strašne mu hučalo v hlave. Rukami si prikryl tvár , no nepomohlo to. Chcel vstať, no jedna zo žien ho zastavila, že to nie je moc dobrý nápad. Bol až moc slabý na to, aby sa hýbal a preto ho prinútila, aby si ešte ľahol. Bez akéhokoľvek nadšenia poslúchol a položil svoju hlavu na mäkký vankúš. V hlave mu ešte stále neutíchli tie strašné zvuky. Zavrel oči a znova zaspal. Snívalo sa mu o tom, ako padá z nebies, ale zem bola ďaleko. A on stále padal. Oblaky sa mu mihali pred očami a vietor do neho prudko narážal. Keď bol už blízko zeme, zobudil sa, celý spotený. Dychčal a bolo mu hrozné teplo. Všetko to prebehlo tak rýchlo. Aspoň jemu sa to zdalo ako krátka doba. Opýtal sa ženy, ktorá vošla do miestnosti, že ako dlho spal. Ona mu potichu odpovedala : „ Pane, v bezvedomí ste boli jeden rok a nikto vám už nedával nádej na to, že prežijete. A keď ste sa prvý krát zobudili, všetci boli v šoku a od šťastia plakali. No potom ste znova zaspali a práve teraz to bude mesiac.“ Chlapec bol zaskočený. Rok bol neskutočne dlhá doba. Toľko veľa vecí sa muselo zmeniť. No v tom si uvedomil, že si nič nepamätá. Kto je? Prečo ho to dievča oslovilo pane ? Jediné, čo si pamätal, bol drak, na ktorom vo svojich snoch lietal a z ktorého zakaždým spadol. Bolo to jediné, a zároveň to najkrajšie, čo si pamätal. Všetko ostatné mu bolo cudzie.
Celé dni len tak polihoval v posteli a za ten čas ho navštívili mnoho ľudí, na ktorých si buď nepamätal alebo mu ich tváre boli známe, no nevedeli si ich zaradiť. Maester mu každý deň hovoril, že jeho stav sa zlepšuje a šanca, že sa mu vráti pamäť, je vysoká. On sa však stále vypytoval na draka, o ktorom sa mu snívalo, no nikto mu nič nechcel povedať. Všetci mu hovorili, že niektoré veci ťa zatiaľ nemusia trápiť. Mladík neskrýval sklamanie. Celkovo však robil obrovské pokroky a po mesiaci začal spoznávať ľudí, ktorí boli pri ňom od malička. Jediné, čo sa vôbec nezlepšilo, bola jeho schopnosť chodiť. Nikto mu nedával nádej na to, že sa ešte niekedy postaví na nohy. No on stále veril, že sa mu to podarí a keď sa mu to podarí, tak zistí, čo sa stalo s jeho drakom. Prešiel ďalší mesiac a pamäť sa mu pomaly vracala do pôvodného stavu . Uvedomil si, že jeho otec za celý ten čas nebol v meste a preto sa teraz začal pýtať na neho. Vtedy sa dozvedel aj to, čo nechcel vedieť. Jeho otec s armádou vypochodoval pred pol rokom z mesta, aby porazil všetkých nepriateľov v ich susedstve. Zatiaľ, čo sa ostatní niesli na koňoch, jeho otec išiel do vojny na drakovi. Keď to chlapec počul, srdce mu poskočilo od šťastia. Myslel si, že draka za to, čo urobil, nechali napospas osudu alebo dokonca zabili. Nič také sa však nedialo. Z malého dráčika vyrástol za rok obrovský drak, ktorého sila bola smrtiaca. Nepriateľ márne utekal pred jeho tieňom, všade kde prišiel jeho otec s drakom, bolo o víťazovi rozhodnuté. Vtedy sa mladík rozhodol, že sa pokúsi znova chodiť. Vedel, že to nebude trvať týždeň alebo mesiac. Bude to trvať roky, kým znova bude môcť behať ako pred rokom. Musel byť trpezlivý. Prvé mesiace mu s tým pomáhal Maester, ktorý však furt tvrdil, že to je zbytočné. Každý mesiac sa do mesta dostala správa o ďalšom víťazstve ich armády a chlapca hnala dopredu nová sila. Prešiel ďalší rok a z chlapca bol už dospelý muž, ktorý okrem toho, že zosilnel, robil aj prvé pokroky a dokázal sa udržať na nohách, aj keď mu to stále robilo problémy. Vtedy sa do mesta mali vrátiť z vojny vojaci aj s jeho otcom. Na túto príležitosť obyvatelia vyzdobili celé mesto a pripravovala sa obrovská hostina na počesť víťazov. Všetci upratovali, dekorovali, pripravovali program. Hudobníci si nacvičovali svoje najlepšie skladby, ktoré mali v úmysle hrať počas celej oslavy. Ľudia zhromažďovali obrovské množstvo jedla a boli zvolaní najlepší kuchári z mesta, aby navarili jedlo pre najmenej dvetisíc ľudí. Samozrejme, že na oslavu boli pozvaní len tí vyššie postavení. Ostatní sa budú musieť uspokojiť s oslavou v nejakej krčme, ktorá bude v tomto čase otvorená alebo im bude musieť stačiť predstavenie, ktoré pripravovali herci, ktorí prišli aj z iných miest. Všetko malo byť dokonalé a bezchybné . Chudobným ľuďom prikázali robiť tie podradnejšie práce. Čistili kanále a cesty. Pripravovali pódium pre hudobné a herecké vystúpenia. Nosili všetok ťažký materiál, ktorý bol potrebný. Celé mesto bolo hore nohami a prípravy trvali dva dni. Mladík to všetko pozoroval z balkóna svojej izby, ktorá sa nachádzala v najvyššej veži citadely. Niektorí ľudia odtiaľ vypadali takí malí, a keď pobehovali, pripomínali mu mravce. Bolo príjemné sledovať to a nič nerobiť. Chlapec bol však nervózny, lebo vedel, že znova uvidí draka, ktorý mu tak chýba. Znova sa mu v hlave hromadili otázky, ktoré mu kazili náladu. Bude si ho drak pamätať ? Neublíži mu ? Snažil sa na ne nemyslieť. Sedel na stoličke a dýchal čistý vzduch, ktorý bol v tejto výške príjemný a chladný. V diaľke zbadal vlajky a spozornel . Prichádzajú. Slnko už takmer zapadlo a prichádzajúci vojaci vytvárali zaujímavý dramatický moment. On však nikde nevidel svojho otca a draka. Nevedel si to vysvetliť, no netrvalo dlho a odpoveď sa dostavila sama. Okolitým krajom sa prehnal desivý zvuk. Bol to výkrik nejakého tvora…draka. Mladík sa oprel o zábradlie a postavil sa, aby mal lepší výhľad. Vtedy zbadal, ako sa na mesto rúti obrovská čierna škvrna, ktorá však nezastavovala. Ľudia pod ním boli plní očakávania a celým mestom sa ozývali oslavné výkriky. Všetci jasali, tešili sa a začali sa zabávať. Spev a tanec však razom utíchol. Drak namiesto toho, aby zastal, pristál na druhej najvyššej budove v meste, chráme, ktorého strecha sa pod jeho váhou takmer cela zrútila. Drak sa pevne zachytil na kamenných trámoch chrámu a na zmätených obyvateľov vychŕlil ničivý oblak ohňa, ktorý za sebou nechával ničivú spúšť a horúce peklo. Všetci utekali, lebo sa chceli ukryť, no vtedy sa do mesta dostala armáda a začala zabíjať všetkých, ktorí sa im postavili. Mladík to len zdesene pozoroval, nebol schopný vydať ani najmenší hlások. Celé mesto bolo v plameňoch, v úzkych uličkách umierali nevinní ľudia a čierny rytier to všetko pozoroval z chrbta jeho draka. Brnenie bolo presne také isté, ako jeho otca. Chlapec nepochyboval o tom, že to je jeho otec. Pamätal si ho len tak matne, no vedel, že je to on. Drak vzlietol, vyslal na mesto ďalší smrteľný pozdrav v podobe ohnivého mraku, ktorý tento krát zasiahol domy , postavané pri hradbách. Z mesta už nebolo úniku. Armáda pred hradbami len postávala a len niektorí vojaci behali po meste a pokračovali vo vraždení obyvateľstva. Všetko bolo v plameňoch, dokonca aj drevené časti citadely začali horieť. V tom drak pristál na veži, v ktorej sa na malom balkóne krčil chlapec. Nebolo úniku z tejto bezvýchodiskovej situácie. Keď už čakal, že ho drak zabije, stalo sa niečo, čo nečakal ani samotný jazdec. Drak začal vystrájať a jazdec sa neudržal v dračom chrbte a padol z obrovskej výšky do plameňov mesta. Potom schmatol chlapca do obrovskej tlamy a prehodil si ho na chrbát. Mladík zalapal po dychu, rukami oblapil dračí krk a zavrel oči. Celé mesto bolo pohltené obrovským ohňom a dymom. Chlapec v tom všetkom stratil vedomie. Keď sa prebudil, sedel na zemi, obklopený troma mužmi, ktorí mali oblečené čierne brnenie a spoza malých otvorov v prilbách pozorovali, čo sa bude diať. Mladík nevedel, čo má robiť. No keď na neho prehovorili a všetko mu vyrozprávali, pochopil, o čo vlastne ide. Jeho otec padol v poslednej bitke a velenia sa chopil jeho brat, teda chlapcov strýko, ktorý bol blázon. Jeho vojaci mu boli verní a preto ho poslúchali na slovo. Rozhodol sa, že musí zničiť všetko, čo jeho brat vybudoval a posledná vec bola hlavné mesto, ktoré zmietol zo zemou. Nečakal však, že drak spraví to, čo spravil a teraz, keďže jediným mužským dedičom z rodu Targaryenov bol práve chlapec, všetci vojaci, všetka zem, no proste všetko patrí jemu. Znelo to nepochopiteľne, desivo a zároveň úžasne. Chlapec sa cítil mocný, nesmrteľný. Na troskách starého mesta dal vybudovať nové mesto a ríša, ktorú pomocou draka získal jeho otec, prosperovala. Do rúk sa mu dostali ďalšie dve dračie vajcia, ktoré daroval svojím deťom a sám si ponechal svojho draka, s ktorým si za mnoho rokov vybudoval neopísateľný vzťah. Postupom času mu to však prerástlo cez hlavu a takto raz začínal rod Targaryenov, ktorého korene siahajú ďaleko do minulosti, no ich najlepšie obdobie je späté práve s príchodom drakov.