Muž v maske
Z Dračieho Kameňa do Kráľovho Prístavu nebolo ďaleko. Na pevnom člne a so zdatným veslárom sa cesta dala zvládnuť za pár hodín. Za chladnej zimnej noci sa Pate tadiaľ plavil tak, ako už neraz predtým. Pašerák z dračieho ostrova mal vždy dosť práce – ako za kráľa, vlastne lorda, Stannisa, tak i teraz, keď ostrov opäť patril Železnému trónu a Lannisterke na ňom. Na čierno natretý čln splýval s nočnou tmou a vznášal sa na ľadových vlnách. Obvykle bol pred plavbou do Kráľovho Prístavu prázdny, aby ho Pate mohol naplniť rozmanitým pašovaným tovarom, ale dnes v noci nie. Dnes v noci sa v ňom plavil ešte ktosi.
Pata prekvapilo, keď ho neznámy vyhľadal v krčme pod hradom. Ešte nestretol človeka, ktorý by sa tak veľmi chcel dostať do vyhladovaného mesta, ktoré možno onedlho bude čeliť obliehaniu. Muž sa teraz chúlil pod plášťom, hlava sklonená, zaclonená kapucňou, pod ňou maska ukrývajúca jeho tvár. Pate si netrúfal hádať jeho vek – mohol mať rovnako dvadsať ako sedemdesiat. Možno by aj bol vysoký, no bol celý pokrútený, sťa starý zhrčavený strom. Aj pod záhybmi ťažkého plášťa bolo vidieť, že jedno plece má vyššie než druhé, a hlavu má čudne vstrčenú dopredu ako nejaká korytnačka.
Patovo prekvapenie, aj pochybnosti, však veľmi rýchlo zanikli v štrngote plného mešca. Polovica striebra už bezpečne odpočívala v jeho čižme a v tajných vreckách na oblečení. Druhú mal podľa dohody dostať keď svoj „náklad“ vyloží.
Úsvit bol ešte ďaleko, keď sa čln ocitol v plytčinách pri Čiernovodskej zátoke. Pate vyskočil, vytiahol člnok na breh a obrátil sa k neznámemu. „Sme na mieste, pane,“ oznámil mu, „dajte mi zvyšok môjho striebra a môžeme ísť každý po svojom.“ Neznámy prikývol a ťažkopádne sa vyštveral z člna na pevnú zem. Pate s úsmevom otrčil ruku a čakal na peniaze. Nočný cestujúci siahol pod plášť a Pate znenazdajky pocítil pod rebrami prudkú bolesť. Pozrel dolu a zazrel odblesk mesačného svetla na rukoväti striebristej dýky, ktorá mu trčala z brucha.
„Mrzí ma to,“ hlesol muž, „ale nik nesmie vedieť, že som tu.“ Pate sa zrútil na zem a sledoval, ako jeho krv vsakuje do piesku. „Mrzí ma to“, zopakoval muž, otočil sa a krivkajúc sa pobral k mestu. Piesok okolo Pata bol čoraz červenší, ale on to už nevidel.
Po nebi sa ešte neroztiahli bledé prsty zimného úsvitu, keď vkročil do mesta. Krivkal špinavými, mokrými ulicami a telo mu od bolesti horelo, ani čo by sa opäť ponoril do vrelého oleja. Nevedel, čo ho bolí viac – nezhojené rany po šípoch, zle zrastené rebrá, alebo popáleniny. Na tom však už teraz nezáležalo. Loras vedel, že ho čaká posledná úloha. Aký biedny koniec pre sľubného rytiera, pomyslel si trpko.
A za všetko mohla ona. Lannisterovská kráľovná, uzurpátorka Železného trónu. Lorasovi bolo malého kráľa ľúto. Milý chlapec, bol by z neho dobrý panoš. Myšlienky mu odbehli aj k jeho trikrát ovdovenej sestričke, uväznenej v Maegorovej pevnosti. Len to jediné bránilo armáde ich otca, aby vtrhol do mesta a zosadil samozvanú kráľovnú. Lenže čo potom? spytoval sa Loras v duchu. Kto bude vládnuť, keď nezostanú žiadne jelene ani levy? Nebodaj dračica, ktorá sa chystala na vylodenie v Západnej zemi? To už nebola jeho starosť. Kým svitne nový deň, všetky tieto otázky budú položené, ale on sa odpovede už nedozvie. Zovrel pod plášťom dýku a pridal do kroku.
Cersei sa náhle prebrala zo spánku. V izbe vládlo šero, zvestujúce blížiace sa svitanie. Premýšľala čo ju zobudilo, keď si uvedomila niečiu prítomnosť. Počula tichý dych, ktorý nepatril jej a po chrbte jej prebehli zimomriavky. „Dorcas?“, spýtala sa. „Jocelyn?“ Žiadna odpoveď. Vtom sa v tieni pri dverách čosi pohlo a do slabého svetla presvitajúceho cez oblok vkročila zvláštne nesúmerná postava zahalená v čiernom plášti. „Spia“, povedal tichý mužský hlas, v ktorom ešte bolo počuť ozvenu chlapčenstva. Cersei sa vystrašene posadila na posteli, a hoci po ničom netúžila väčšmi než zakričať na stráže, nedokázala zo seba dostať ani hláska
Votrelec pomaly zdvihol čudne zdeformované ruky a zložil si kapucňu. Tvár pod ňou mu zakrývala drevená maska. V šedom prísvite sa Cersei zazdalo, že má akési zvláštne vlasy, ale nič bližšie nedokázala rozoznať. Muž pomaly siahol na svoju tvár, zložil si masku a pokročil ďalej do svetla. Keď kráľovná zbadala jeho tvár, prevrátilo jej žalúdok a na posteli skončili zvyšky jej večere. „Vidím, že jej výsosť si na mňa pamätá“, poznamenal muž so znetvorenou spálenou tvárou, upierajúc na ňu oči plné nenávisti. Ale čoby oči, prebleslo Cersei mysľou, veď žiadne nemá, vriaci olej mu ich musel vypáliť. Jednako však na sebe cítila jeho pohľad a márne sa pokúšala vytlačiť z hlasiviek akýkoľvek zvuk. Priblížil sa k posteli a v jeho ruke zbadala dlhú, tenkú čepeľ striebornej dýky.
Odtiahla sa práve vo chvíli, keď sa so zdvihnutou rukou vrhol na ňu. Jeho otupené reflexy jej zachránili život. Skotúľala sa z postele a štvornožky sa rozbehla k dverám. Čosi ju schmatlo za členok, a keď sa obrátila, videla, že Loras Tyrell ju jednou rukou pevne drží a opäť sa po nej načahuje dýkou. Voľnou nohou ho kopla do zdeformovanej tváre. Mokvajúce nezahojené popáleniny boli na dotyk odporné, no Loras ju, skučiac od bolesti, pustil. Snažila sa vstať a rozbehnúť k dverám, no vzápätí ju zvalil na zem a pokúšal sa ju prebodnúť. Cersei v zúfalom boji o život metala rukami i nohami okolo seba. Vo chvíli, keď sa jej podarilo vyraziť mu dýku z prstov, našla kráľovná svoj stratený hlas a rozkričala sa. Kvetinový rytier jej naslepo siahol po hrdle a stisol ho. Bol silnejší než čakala, a márne sa usilovala dočiahnuť mu na tvár, vyškriabať mu neexistujúce nenávistné oči, spôsobiť mu bolesť, ktorá by ho donútila pustiť ju. Namiesto toho cítila, ako z nej vyprcháva život. … stisne tvoje biele hrdlo… Takže nie Zmok, ale malý tyrellovský braček. Keby jej ostával dych azda by sa na tom aj zasmiala. Namiesto toho znehybnela a už necítila, ako stisk na jej hrdle povolil.
Nasadil si masku a zahalil sa do plášťa. Venoval posledný pohľad tomu, čo ostalo zo zlatej kráľovnej a vyšiel z jej komnaty. Vedel, že koniec je blízko, no chcel ju ešte naposledy vidieť. Už bolo vidno, hoci slnko ešte nevyšlo. Hrad sa pomaly prebúdzal a hrozilo, že ho chytia, ale musel to risknúť. Nevedel ako dlho to trvalo, no zrazu stál pred dverami sestrinej komnaty. Stráže ležali na dlážke omráčené a on dúfal, že aspoň raz je sama, bez dvorných dám. Pootvoril dvere a vkĺzol dovnútra. Bohovia ho vyslyšali. Margaery sa temer strácala v kôpke hodvábnych vankúšov, hnedé kučery, rovnaké aké mával kedysi aj on, sa rozprestierali okolo nej. Pri tom pohľade sa usmial, podišiel k nej a pobozkal ju na čelo. Ani sa nezamrvila. „Zbohom, sestrička“, šepol. Pozrel na dýku, potom na sestru a vytratil sa rovnako rýchlo ako sa objavil.
V Bielej veži onedlho objavia ostatky znetvoreného mladého muža. Brata jednej kráľovnej a vraha druhej. A kým zapadne slnko, všetci sa budú pýtať: Čo bude teraz? Kto bude vládnuť, keď nezostali žiadne jelene ani levy? Nebodaj dračica, ktorá sa chystá vylodiť v Západnej zemi? Všetky tieto otázky budú položené, ale on sa odpovede už nedozvie.